lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (154)
Juraj Gyarfas (105)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (32)
Kristián Csach (26)
Martin Maliar (25)
Tomáš Klinka (22)
Milan Hlušák (19)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Martin Friedrich (9)
Michal Novotný (7)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (6)
Lexforum (5)
Robert Goral (4)
Josef Kotásek (4)
Natália Ľalíková (4)
Petr Kolman (4)
Pavol Szabo (4)
Radovan Pala (4)
Monika Dubská (4)
Ján Lazur (4)
Pavol Kolesár (3)
Josef Šilhán (3)
Michal Krajčírovič (3)
Adam Valček (3)
Peter Pethő (3)
Maroš Hačko (3)
Denisa Dulaková (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Ivan Bojna (3)
Jakub Jošt (3)
Bob Matuška (2)
Jiří Remeš (2)
Roman Kopil (2)
Anton Dulak (2)
Peter Varga (2)
Martin Gedra (2)
Marián Porvažník (2)
Dávid Tluščák (2)
Maroš Macko (2)
Martin Serfozo (2)
Jozef Kleberc (2)
Zsolt Varga (2)
Juraj Straňák (2)
Juraj Schmidt (2)
Michal Hamar (2)
Ondrej Halama (2)
Lukáš Peško (2)
Ludmila Kucharova (2)
Pavol Mlej (1)
Peter Kubina (1)
Igor Krist (1)
Radoslav Pálka (1)
Bohumil Havel (1)
Tomas Kovac (1)
Martin Hudec (1)
jaroslav čollák (1)
Zuzana Adamova (1)
Tomáš Demo (1)
Martin Šrámek (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Tomáš Ľalík (1)
Natalia Janikova (1)
Martin Poloha (1)
Marek Maslák (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
David Halenák (1)
Martin Galgoczy (1)
Dušan Rostáš (1)
Gabriel Závodský (1)
lukas.kvokacka (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Emil Vaňko (1)
Bystrik Bugan (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Zuzana Kohútová (1)
Lucia Palková (1)
David Horváth (1)
Jana Mitterpachova (1)
Matej Košalko (1)
Ivan Kormaník (1)
Peter Janík (1)
Ladislav Pollák (1)
Ján Pirč (1)
Vladislav Pečík (1)
Gabriel Volšík (1)
Roman Prochazka (1)
Robert Šorl (1)
Miriam Potočná (1)
Nora Šajbidor (1)
Viliam Vaňko (1)
Peter Marcin (1)
Pavel Lacko (1)
Ondrej Jurišta (1)
Katarína Dudíková (1)
Petr Steiner (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Dušan Marják (1)
Petr Kavan (1)
Lucia Berdisová (1)
Tibor Menyhért (1)
peter straka (1)
Martin Svoboda (1)
Paula Demianova (1)
Ivan Michalov (1)
I. Stiglitz (1)
Vladimir Trojak (1)
Michal Ďubek (1)
Róbert Černák (1)
lukasmozola (1)
Marcel Jurko (1)
Robert Vrablica (1)
Vincent Lechman (1)
Matej Kurian (1)
Peter K (1)
Juraj Lukáč (1)
Matej Gera (1)
Martin Estočák (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Rozhodcovským rozsudkom v exekúcii svitá na lepšie časy

Juraj Gyarfas, 14. 01. 2014 v 18:05

Hoci názov tohto postu by to mohol naznačovať, nechcem sa teraz púšťať do pojednania o novele zákona o rozhodcovskom konaní a návrhu nového zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ktoré sú v súčasnosti v medzirezortnom pripomienkovom konaní (aj keď to by tiež bolo na dobrú diskusiu). Rád by som len stručne upozornil na nedávny nález Ústavného súdu SR (II. ÚS 499/2012), ktorý koriguje doterajšiu judikatúru všeobecných súdov a rozhodcovské rozsudky v rámci exekučného prieskumu do istej miery chráni pred svojvôľou exekučných súdov.

Pozadie sporu je skutočne modelové (a predpokladám, že takýchto sporov museli byť na Slovensku v posledných rokoch desiatky, ak nie stovky).

Oprávnený podal na základe rozhodcovského rozsudku návrh na vykonanie exekúcie. Okresný súd si od exekútora vyžiadal predloženie dodatočných dokumentov (úverovú zmluvu a poistné podmienky). Na základe týchto dokumentov dospel k záveru, že rozhodcovská doložka je neplatná a žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Odôvodnenie pozostávalo z niekoľkých všeobjímajúcich fráz o § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, smernici 93/13/EHS a judikatúre Súdneho dvora EÚ. Krajský súd toto uznesenie potvrdil a najvyšší súd podané dovolanie odmietol.

Ústavný súd na sťažnosť oprávneného judikoval, že postup všeobecných súdov bol v rozpore so základnými procesnými právami oprávneného a uznesenie najvyššieho súdu zrušil. Odôvodnenie ústavného súdu je mimoriadne dôkladné a elegantné a určite hodné podrobnejšieho štúdia. Na účely tejto anotácie si však dovolím len stručne zhrnúť praktické závery pre exekúciu rozhodcovských rozsudkov.

Po prvé, záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky nemožno urobiť "len tak halabala" - ide o proces vyžadujúci si skúmanie skutkového stavu a aplikáciu právnych noriem na zistený skutkový stav. "Predpokladom následku – neplatnosti rozhodcovskej doložky v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je predovšetkým kvalifikácia zmluvy, v ktorej je takáto doložka obsiahnutá, ako spotrebiteľskej zmluvy [...], ako aj zistenie, že takáto rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa [...]. Podľa názoru ústavného súdu sú predpokladom aplikácie uvedených ustanovení konkrétne skutkové zistenia, ktoré na jednej strane umožnia záver, že ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle vymedzenom v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na druhej strane záver o značnej nerovnováhe v právach a povinnostiach. [...] Záver o značnej nerovnováhe nemožno získať inak, než dôkladným preskúmaním každej jednotlivej klauzuly a jej porovnaním so stavom, aký by tu existoval bez jej existencie."

Po druhé, v štádiu vstupu do exekučného konania už platnosť rozhodcovskej zmluvy posudzoval rozhodcovský súd, ktorý je podľa § 21 ods. 4 ZRK oprávnený posudzovať svoju právomoc.

Po tretie, ak za takýchto okolností exekučný súd v rámci svojho prieskumu podľa § 44 EP dospeje k opačnému záveru (teda k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky), nemôže tak urobiť bez toho, aby dal oprávnenému možnosť vyjadriť sa. "Ak exekučný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vykonáva iné dôkazy než tie, ktoré sú výslovne uvedené v citovanom ustanovení (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), ako aj v prípadoch, keď exekučný stav (či už po vykonaní takýchto dôkazov, alebo bez toho) na ťarchu oprávneného reviduje skutkový stav, na ktorom je založený exekučný titul, je povinný dať oprávnenému možnosť sa k takto vykonaným dôkazom a takto novo vytvorenej procesnej situácii vyjadriť."

Podstatu nálezu vidím v tom, že exekučné súdy nemôžu rozhodcovské rozsudky - obrazne povedané - "hádzať do koša" na základe všeobecnej argumentácie o neplatnosti rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve. Diskusia o platnosti rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských zmluvách sa po účinnosti nového zákona o spotrebiteľskej arbitráži stane do istej miery obsolétnou, na tomto blogu v nej však viackrát zaznelo, že z Občianskeho zákonníka, zo smernice 93/13/EHS, ani z judikatúry Súdneho dvora v žiadnom prípade nevyplýva paušálny zákaz rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských zmluvách. To neznamená, že v konkrétnom prípade rozhodcovská doložka nemôže byť neprijateľnou a tým pádom neplatnou. Takýto záver si však musí vyžadovať konkrétne skutkové zistenia a konkrétne právne závery týkajúce sa danej rozhodcovskej doložky a nie všeobecnú argumentáciu a paušalizované závery. Považujem za potešujúce, že toto ústavný súd potvrdil.


Názory k článku Rozhodcovským rozsudkom v exekúcii svitá na lepšie časy:


  Juraj Gyarfas, 10. 06. 2014 v 13:21 - NS SR k zastaveniu exekúcie

Zastavenie exekučného konania podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. neprichádza do úvahy pred rozhodnutím exekučného súdu o poverení súdneho exekútora vykonaním exekúcie ( § 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. novembra 2012 sp. zn. 7 Cdo 57/2012; zbierka stanovísk 4/2014)

  Juraj Gyarfas, 11. 08. 2014 v 19:22 - I. ÚS opačne

Vo veci I. ÚS 547/2012 prvý senát zaujal opačný postoj a rozhodol, že zamietnutím žiadosti o udelenia poverania na výkon exekúcie (teda potvrdením tohto uznesenia odvolacím súdom) základné právo oprávneného z rozhodcovského rozsudku porušené nebolo. Veľmi kriticky sa pritom vyjadril o vyššie citovanom náleze II. ÚS a dokonca naznačil, že išlo o "akt jurisdikčnej svojvôle".

" Keďže namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. K podobnému názoru ? ako v tejto veci ? ústavný súd dospel aj v konaní o iných obdobných sťažnostiach (I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012, m. m. IV. ÚS 461/2012, II. ÚS 160/2013, III. ÚS 264/2012, III. ÚS 595/2012, III. ÚS 433/2013 resp. III. ÚS 455/2013) a na uvedenom názore konajúceho senátu I. ÚS nemení nič ani skutočnosť, že senát II. ÚS rozhodol 10. júla 2013 vo veci sp. zn. II. ÚS 499/2012 inak/opačne, resp. že v niektorých iných prípadoch návrhy sťažovateľky boli eventuálne prijaté na ďalšie konanie. Totiž senát II. ÚS v tomto opačnom rozhodnutí, ktorým vyhovel sťažovateľke ? okrem toho, že ešte krátko predtým 28. februára 2013 vo veci sp. zn. II. ÚS 160/2013 (išlo dokonca o spojené štyri sťažnosti) sťažnosť sťažovateľky v obdobnej veci odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť ? rozhodol bez toho, aby zdôvodnil potrebu zmeny doterajšej konštantnej judikatúry (napr. I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012, m. m IV. ÚS 461/2012, II. ÚS 160/2013, III. ÚS 264/2012, III. ÚS 595/2012, III. ÚS 433/2013, III. ÚS 455/2013) a predmetnú vec ani nepredložil podľa § 6 zákona o ústavnom súde plénu ústavného súdu pre účely zjednotenia právnych názorov senátov (k odchylnému právnemu názoru dochádza aj v súvislosti s procesnými rozhodnutiami o odmietnutí sťažností z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti, keďže ide o kvázi meritórne rozhodnutia, pozn.). Preto toto opačné rozhodnutie senátu II. ÚS možno bez ďalšieho považovať za ojedinelé a vybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu. Pri rozhodovaní (nielen) ústavného súdu je potrebné mať na zreteli predovšetkým záujem na stabilite súdnych rozhodnutí. Judikatórne zmeny by sa mali – skôr výnimočne – diať na pozadí zmeny právnej úpravy alebo zmeny spoločenských pomerov a aj to zákonom predvídaným spôsobom ( § 6 zákona o ústavnom súde). Pokiaľ takáto zmena nie je náležite odôvodnená a/alebo neprešla požadovanou zákonnou procedúrou, možno ju považovať za akt jurisdikčnej svojvôle. "

  Juraj Gyarfas, 11. 08. 2014 v 19:27 - ... a Ľalíkov "powerful" disent

K rozhodnutiu pripojil svoje odlišné stanoviska sudca Ľalík, ktorý sa veľmi jednoznačne vymedzil voči pro-spotrebiteľským excesom všeobecných súdov.

Citujem: " všeobecné súdy vrátane ústavného súdu ochranu spotrebiteľov pustili už tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, dokonca čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu (v zmysle „ten chudák ani nevie, čo podpísal“, ale „peniaze mohol zobrať“), a to sa už dotýka samej podstaty a hlavne primeranosti práva, v dôsledku čoho spotrebiteľa z úradnej povinnosti zbavujú jeho zodpovednosti.

3. Taký postup orgánov ochrany práva je nielenže absolútne „nevýchovný“, paternalistický, ale aj absurdný a v rozpore so zásadou rovnosti, vigilantibus iura, neminem laedere a pod., ktoré by mali v podstate platiť aj pre „privilegovaného“ spotrebiteľa; opakom je potom neprípustné zvýhodňovanie dlžníka oproti veriteľovi, ktorému inak reálne hrozí riziko nevymoženia ani len elementárneho nároku bez akéhokoľvek príslušenstva voči dlžníkovi, ktorý sa tak neoprávnene obohacuje na jeho úkor za asistencie súdov.

4. Preto ak nedôjde k racionálnemu zvratu v doterajšej judikatúre súdov, opäť vrátane ústavného súdu, existujúce bagateľné spory tak zahltia všetky súdy Slovenskej republiky (čo je už reálne) a ochromia nielen výkon ich spravodlivosti, ale narušia aj dôveru občanov v právo, právny poriadok, a tým aj v právny štát (čl. 1 ods. 1 ústavy).



10. Preto som presvedčený o tom, že ústavný súd mal v tejto veci uplatniť svoju kasačnú právomoc, lebo výsledok konania pred všeobecnými súdmi je zjavným excesom, a teda popretím účelu a funkcie súdnej ochrany práv vo vzťahu k veriteľovi. Inými slovami, som presvedčený, že označené základné práva sťažovateľky neboli napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov vôbec ochránené.
"

  Juraj Gyarfas, 11. 08. 2014 v 19:29 - ...

identicky aj I. ÚS 38/2013

  Juraj Gyarfas, 11. 08. 2014 v 22:04 - ... a plénum ...

PLz. ÚS 1/2014

"Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ( § 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne poskytnutá v odvolacom konaní."

  Juraj Gyarfas, 15. 06. 2018 v 16:07 - ÚS SR k prieskumu notárskej zápisnice v exekučnom konaní

Exekučný súd pri posudzovaní vykonateľnosti notárskej zápisnice posudzuje iba to, či sú dané formálne a materiálne predpoklady vykonateľnosti, a to bez zreteľa na hmotnoprávny základ.“ (ÚS SR, III. ÚS 8/2018)

  Tomáš Čentík, 17. 06. 2018 v 17:34 - hmm

Nie som si istý či tento záver ešte platí aj po novele Exekučného poriadku (zákon č. 2/2017), ktorá je účinná od 1.4.2017. Podľa § 53 ods. 3 písm. h) EP, súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica, ktorá nespĺňa zákonné náležitosti alebo záväzok v nej obsiahnutý odporuje zákonu alebo je v rozpore s dobrými mravmi. Z toho mi vyplýva, že po novele EP je exekučný prieskum notárskych zápisníc širší a exekučný súd môže preskúmať aj hmotnoprávny základ (bližšie k exekučným notárskym zápisniciam tu http://www.ulpianus.sk/blog/exekucna-notarska-zapisnica-v-aplikacnej-praxi-a-jej-deformacie/).

  Juraj Gyarfas, 21. 06. 2018 v 09:17 - námietka započítania v exekúcii

Ďakujem Tomáš. Už dlhší čas by som chcel napísať niečo o meritórnom prieskume exekučných titulov v exekučnom konaní. Podľa môjho názoru ide o jeden z najväčších problémov exekúcie na Slovensku. A veľká novela EP v tomto smere ešte skomplikovala situáciu exekučného prieskumu spotrebiteľských rozhodcovských rozsudkov, pretože zrušila obnovenie lehoty na žalobu o zrušenie spotrebiteľského rozhodcovského rozsudku podľa § 56 ods. 5 EP (odkaz v § 46 ods. 3 ZoSRK však ostal). Tak sa zrejme opäť predpokladá, že prieskum budú vykonávať exekučné súdy, hoci § 53 ods. 3 písm. f) EP to nepredpokladá.

Ale k tomu sa ešte musím dostať. Teraz som len chcel poukázať na výborný český článok o námietke započítania v exekučnom konaní (Petr, B. K problematice námitky započtení pohledávky v řízení o zastavení exekuce. Právní rozhledy 10/2018, s. 366). Autor kritizuje „[masové pošlapávanie zásady „pacta sunt servanda“] v insolvenčním oddlužování fyzických osob, při ex offo přezkumu rozhodčích doložek v exekučních řízeních a potažmo i v dalších řízeních o zastavení exekuce z jiného důvodu“.
Ďalej kritizuje prax, podľa ktorej exekučné súdy meritórne riešia existenciu započítavanej pohľadávky. “Je s podivem, že v době formulářových podání všeho druhu, elektronizace justice, tedy jinými slovy její barbarizace, se právě od exekučního soudu očekává ta nejsofistikovanější činnost. Např. pohledávku z dříve obchodní věci, kterou by v nalézacím řízení řešil v prvním stupni krajský soud a vrchní soud jako soud odvolací, najednou jen tak na okraji své rozhodovací činnosti řeší exekuční soud, tedy primárně soud okresní. Mimochodem, exekuční soud takovou „kauzu“ řeší bez zaplacení soudního poplatku.

A v neposlednom rade poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Českých Budejoviciach, ktorý dospel k nasledovnému záveru: “ Odvolací soud nepopírá, že i v průběhu exekuce se lze výjimečně bránit námitkou započtení, mělo by se tak ale dít toliko výjimečně a s přísným respektem k dikci § 1987 odst. 2 ObčZ. Ačkoliv relevantní judikatura nevylučuje, aby byly v exekuci započítávány i pohledávky nejudikátní (k tomu viz usnesení NS z 26. 6. 2013, sp. zn. 20 Cdo 1106/2013), a v této souvislosti dovozuje povinnost exekučního soudu se i těmito pohledávkami blíže zabývat, na straně druhé právě tyto pohledávky nejvíce tendují ke spornosti a nejistotě, přičemž odstranění zmíněných nedostatků mnohdy přesahuje rámec přezkumné činnosti exekučního soudu. Je potřeba zdůraznit, že exekuční soud není povolán k tomu, aby suploval činnost nalézacího soudu. Pokud povinný považuje aktivně započítávané pohledávky z titulu smluvní pokuty za oprávněné, nechť své nároky uplatní žalobou u nalézacího soudu, jelikož odstranění pochybností o jejich existenci a výši významně přesahuje rámec předmětného řízení o zastavení exekuce.

  Martin Ilavský, 22. 06. 2018 v 07:36 - obrana započítaním

Pozdravujem všetkých čitateľov a prispievateľov lexfora.
Obrana započítaním je zaujímavá. Vnímanie tohto spôsobu obrany závisí z môjho pohľadu od konkrétnych okolností, predovšetkým od spornosti/reálnosti pohľadávky, ktorá má spôsobiť zánik vymáhanej pohľadávky, ale tiež od toho, na ktorej strane sa nachádzame.
Stretol som sa s vecou, kedy bola žalovaná pohľadávka, ktorú žalovaný nespochybnil, a svoju obranu založil na započítaní svojich pohľadávok, ktoré žalobca neuznal. Napriek opakovaným námietkam súd (ešte za účinnosti OSP) nevylúčil vec na samostatné konanie, hoci žalovaný odporom uplatnil sumu vyššiu ako bola suma žalovaná (vzájomný návrh). Neskôr žalovaný sumu, ktorú chcel započítať znížil tak, aby sa rovnala sume uplatnenej žalobou. Nároky, ktoré proti sebe stáli sa týkali tých istých účastníkov, iné „spojenie“ neexistovalo.
Spor o pohľadávky, ktoré mali podľa žalovaného spôsobiť zánik žalovanej pohľadávky, ktorá opakujem nebola spochybnená trvá už 5 rokov, vo veci sa uskutočnilo 8 pojednávaní (množstvo pojednávaní bolo odročených z dôvodov na strane žalovaného, alebo jeho právneho zástupcu), boli vypočuté desiatky svedkov (niektorí odpovedali na otázky písomne už podľa CSP), prvý rozsudok, ktorým prvostupňový súd žalobu zamietol, odvolací súd zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Po doplnení dokazovania (predovšetkým svedeckými výpoveďami) súd žalobu opäť zamietol a s pravdepodobnosťou na hranici istoty bude znovu podané odvolanie.
Rozdiely medzi úpravou OSP a CSP pokiaľ ide o spojenie vecí ( §112 OSP vs §166 CSP) a vylúčenie vecí na samostatné konanie ( § §97,98 OSP vs §147 CSP) považujem za kozmetické. Chcel by som veriť, že v tomto konkrétnom prípade išlo o exces.
S ohľadom na konkrétne okolnosti by bolo možné vylúčiť na samostatné konanie pohľadávku, ktorej uplatnenie je celkom zjavne zneužitím práva, argumentujúc aplikáciou základného princípu CSP (čl. 5), predtým §2 OSP.
Na druhej strane, ak by som bol nútený brániť sa započítaním, tak by som trval na tom, že k vylúčeniu veci na samostatné konanie (ak by boli splnené podmienky na spojenie vecí) by dôjsť nemalo. Predovšetkým preto, že započítanie vychádza zo starej rímskej zásady dolo agit, qui petit, quod statim redditurus est (zlomyseľne koná ten, kto žiada niečo, čo musí hneď vrátiť). Možno namietať, že obrana započítaním (predovšetkým pri skutočne sporných pohľadávkach) resp. posudzovanie pohľadávky, ktorá má spôsobiť zánik nespornej (judikovanej) pohľadávky nie je fér. Avšak v tom, že súd túto obranu posudzuje možno vidieť naplnenie základných princípov CSP (čl. 2 ods. 1), predtým §1 OSP. Mohlo by byť nespravodlivé pristupovať k obrane zápočtom tak, že bude vec vylúčená na samostatné konanie. V extrémnom prípade by mohlo dôjsť k situácii, že žalovaný splní svoj záväzok, avšak napriek tomu, že by vo veci svojej žaloby (vylúčenej na samostatné konanie) bol úspešný, reálne by nemusel byť jeho nárok uspokojený, pretože by ten, ktorému plnil nebol schopný splniť právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu a vynútiť splnenie povinnosti by sa nemuselo podariť ani súdnemu exekútorovi.
Samozrejme je možné, že súd v konkrétnej veci vydá neodkladné opatrenie, alebo zriadi záložné právo (zabezpečovacie opatrenie) ak existuje obava, že exekúcia bude ohrozená. Nie je ale vo všeobecnosti lepšie (spravodlivé a praktické), aby súd konal o vzájomných nárokoch strán v jednom konaní?

  Martin Friedrich, 22. 06. 2018 v 09:47 - @Martin

Súd by mal spraviť rázny poriadok so stranou konania, ktoré nevie riadne uplatniť či už kompenzačnú námietku alebo vzájomný návrh. No na druhej strane si myslím, že súd postupoval správne, ak vzájomný návrh aj s odkazom na zásadu hospodárnosti konania nevylúčil na samostatné konanie.

  Juraj Gyarfas, 04. 07. 2018 v 09:18 - NS SR k exekučnému prieskumu

"Žalobca 2/ sa následne mohol žalobou na súde domáhať zrušenia rozhodcovského nálezu z dôvodov uvedených v ustanovení § 25 ods. 1 zákona č. 218/1996 Z.z., v ktorom konaní je súd oprávnený skúmať namietanú neplatnosť uzavretého zmieru a s tým aj súvisiacu otázku platnosti dohody z 12. apríla 2002. V tomto ustanovení sa premieta princíp „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým" alebo „zákony sú písané pre bdelých" alebo „nech si každý stráži svoje práva"). Nevyužitie postupu podľa uvedeného ustanovenia znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovský nález žalobou podľa § 80 písm. c/ O.s.p., keď právoplatným rozhodnutím o povinnosti plniť je vyriešená aj prejudiciálna otázka existencie či neexistencie práva či právneho vzťahu, z ktorého povinnosť plniť vzišla, pričom k zodpovedajúcej náprave bolo možné v prejednávanej veci dospieť inak, než predmetnou určovacou žalobou, ktorú možnosť však žalobca 2/ nevyužil.

[...]

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že doručený rozhodcovský nález, ktorý už nemožno preskúmať, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľným rozhodnutím.

Keďže právoplatný rozhodcovský nález je exekučným titulom a má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný s ním nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom, a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež R 47/2012). Treba mať ale na zreteli, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný ( § 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku).
"

NS SR, sp. zn. 4 MCdo/8/2012

  Juraj Gyarfas, 29. 10. 2018 v 17:47 - k exekučnému prieskumu rozhodcovského rozsudku

"... možnosť účastníka konania namietať nedostatok právomoci rozhodcovského súdu a možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v nespotrebiteľských veciach vylučuje skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní v zmysle zásady vigilantibus iura scripta sunt, pričom nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní." ÚS SR, II. ÚS 300/2018

"Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy ( § 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy ( § 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných, než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné." NS SR, sp. zn. 6 ECdo/7/2013

  Juraj Gyarfas, 29. 10. 2018 v 17:50 - preklúzia námietky nedostatku právomoci

"Základnou otázkou pre posúdenie dôvodnosti mimoriadneho dovolania je, či v prípade, ak účastníci rozhodcovského konania, nepodajú námietku neexistencie alebo neplatnosti rozhodcovskej zmluvy v rozhodcovskom konaní v zmysle ustanovenia § 21 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. nemôžu sa na všeobecnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu, že popierajú platnosť rozhodcovskej zmluvy. Skutočnosť, že navrhovatelia 1/ a 2/ v rozhodcovskom konaní námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej zmluvy nenamietali sporná nie je a ani to, že obidva konajúce súdy sa s touto otázkou v odôvodnení rozhodnutí zaoberali.

...

Obmedzenie lehoty na podanie námietky nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neplatnosť alebo neexistenciu rozhodcovskej zmluvy v zmysle § 21 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. tak znamená, že jej nesplnením sa rozhodcovské konanie právoplatne skončí bez vyriešenia otázky právomoci rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok (s výnimkou tzv. nearbitrovateľných sporov) už nebude možné napadnúť žalobou o zrušenie na všeobecnom súde.
"
NS SR, sp. zn. 3 MObdo 5/2013
ÚS SR, I. ÚS 483/2014

  hudzo, 31. 10. 2018 v 10:11 - Nie celkom súhlasím

Fajn rozhodnutie v tom zmysle, že exekučný súd nesmie na každý rozsudok rozhodcovského súdu reagovať ako býk na červené súkno a robiť ex offo zo seba pátrača a v tomto smere s ním súhlasím.
Na druhej strane princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ nie je ťažiskový princíp práva, hoci som za jeho veľké uplatnenie a to aj vo vzťahu spotrebiteľom. Myslím si však, že sú princípy, ktoré sú v pomyselnom rebríčku princípov vyššie. Napr. princíp legality a teda nemožno z nepráva robiť právo a prikazovať exekučnému súdu robiť zo seba mŕtveho chrobáka, ak prima facie vidí pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie, že napr. rozhodcovský súd porušil a prekročil § 1 ods. 3 zákona č. 244/2009 Z. z. Na tom závere ani prijatie zákona č. 335/2014 Z. z. nič nezmenilo a to ani nové ust. § 2 zákona rozhodcovskom konaní. Ustálená judikatúra umožňuje exekučnému súdu preskúmavať z hľadiska právomoci (teda posudzovanie „paktov“) a to počas celej exekúcie rozhodnutia civilných, trestných, správnych súdov, správnych orgánov, ale nespotrebiteľských rozhodcovských súdov nie ??? Lebo „vigilantibus iura scripta sunt“ ???
Celé rozhodnutie mi pripadá trošku nešťastné a to v tom smere, že Ústavný súd SR rozhodnutie trenčianskeho krajského súdu „odpálkoval“ na tom, že sa nevysporiadal s odklonom od uznesenia NS SR sp. zn 6 ECdo7/2013 zo 26. júna 2013 s poukazom na 29. odsek odôvodnenia tohto uznesenia, akoby táto časť rozhodnutia bola nejaká ustálená judikatúra. Neviem o tom, že by táto veta (tento odsek) bola publikovaná v Rc judikátoch, ale až sa mýlim, rád sa dám opraviť. Preto si myslím, že Krajský súd Trenčín nemusel postupovať podľa 220 ods.3 CSP. Skôr prax súdov mi príde iná, pátračská, s čím ako som uviedol vyššie, nesúhlasím. V tejto súvislosti príde mi najlepšia paralela so skúmaním platnosti právnych úkonov. Tu tiež súd nepátra, resp. by nemal pátrať po neplatnosti, lebo napr. tam je určitý „typický subjekt alebo predmet zmluvy“, ale ak niečo je tu „do očí bijúce“, nemôže na to nečinne pozerať. Súdna ochrana sa poskytuje existujúcim právam nie neexistujúcim. Preto mi príde vytknutie chyby krajskému súdu za príkre a skôr som by som v tomto zmysle očakával, že ÚS SR si dá námahu a povie, prečo skúmanie exekučné titulu, kde bola prekročená právomoc lebo je tu taká pochybnosť, samozrejme vyplývajúca z priebehu konania, je z pohľadu exekúcie neprípustné. Lebo nemožno považovať za správny záver, ktorý sa tu nepriamo podsúva, že akty rozhodcovských súdov (nespotrebiteľských) majú lepšiu pozíciu v exekučnom konaní, ako akékoľvek ostatné exekučné tituly.

  Juraj Gyarfas, 06. 11. 2018 v 10:43 - Ad hudzo

Ďakujem veľmi pekne za reakciu. Zdá sa mi, že je potrebné rozlišovať medzi dvoma otázkami.

Po prvé, ide o objektívnu arbitrabilitu. Je rozumné, aby exekučný súd túto podmienku skúmal a v prípade rozhodcovského rozsudku vydaného v objektívne non-arbitrabilnej veci výkon rozhodnutia odoprel. To platí vo veciach podľa § 1 ods. 3 ZRK a podľa môjho názoru takisto aj v spotrebiteľských veciach rozhodnutých v režime komerčnej arbitráže. Takéto riešenie som si dovolil navrhnúť aj v komentári k ZRK (s. 611).

Po druhé, ide o neexistenciu rozhodcovskej zmluvy vo veciach, ktoré sú inak objektívne arbitrabilné. Ak v tomto prípade žalovaný neexistenciu rozhodcovskej zmluvy nenamieta, nastáva podľa § 4 ods. 7 fikcia vzniku rozhodcovskej zmluvy. V takom prípade je podľa môjho názoru nesprávne, aby exekučný súd túto podmienku skúmal. To isté platí aj v prípade, ak žalovaný neexistenciu rozhodcovskej zmluvy síce namietal, ale nevyužil procesné nástroje podľa § 21 ods. 4 alebo žalobu podľa § 40. Domnievam sa, že toto sú jediné prostriedky na prieskum vád vymenovaných v § 40 ods. 1 písm. a). Žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku (s výnimkou dôvodov, na ktoré súdy prihliadajú ex offo) by sa nemala suplovať v exekučnom konaní.

Nemyslím si, že tento režim priznáva rozhodcovským rozsudokm lepšiu pozíciu v exekučnom konaní, ako majú iné exekučné tituly. Nikto napr. v exekučnom konaní neskúma právomoc civilného súdu a už vôbec nie v prípadoch, kedy došlo k tichej prorogácii podľa čl. 26 Nariadenia Brusel I (čo je koncepčne ekvivalent § 4 ods. 7 ZRK). Takisto sa v exekučnom konaní neskúmajú procesné vady nachádzacieho konania a to ani v prípade, ak mohli zakladať prípustnosť a dôvodnosť odvolania alebo dovolania (čo by bolo ekvivalentom iných vád podľa § 40 ods. 1 písm. a)).

  hudzo, 07. 11. 2018 v 14:30 - pár poznámok

Začnem od konca :
Ad1/ Samozrejme, že súd neskúma procesné vady nachádzacieho konania, ani dokonca vecnú správnosť rozhodnutia, ktoré je právoplatné. Stará známa zásada „Res iudicata pro veritate accipitur.“ Avšak ide o to, že paakt nemôže mať objektívne vlastnosť právoplatnosti a teda nie je nikto týmto aktom viazaný, samozrejme, ak sa to právoplatne vyhlási.
Ad 2/ V exekučnom konaní sa neskúma právomoc civilného súdu, ale môže. Teraz pritiahnuté za vlasy: ak civilný súd uloží napr. pokutu „žalovanému“ napr. podľa zákona o potravinách, hoci nato nemá právomoc tak, ak takýto exekučný titul príde na exekúciu, exekučný súd sa tu nemôže hrať na to, že však je právoplatné, resp. že žalovaný sa nebránil cez opravné prostriedky a teraz je to jeho chyba. To isté platí pre správny súd, správne orgány atď.
Tým však nechcem povedať to, čo som už naznačil v predchádzajúcom príspevku, že v exekučnom konaní sa bude ipso fakto skúmať právomoc rozhodcovského súdu len preto, že exekučný súd má na stole exekučný titul rozhodcovský rozsudok.
Ad 3/ To čo naznačujem vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom znamená, že tieto ako exekučný titul nie sú ničím výnimočným od iných exekučných titulov – rozhodnutí. Takže právomoc rozhodcovský súd objektívne má alebo nemá, bezohľadu na to či je alebo nie je daná arbitrabilita veci alebo platná rozhodcovská zmluva. Je potrebné sa pozerať na dôsledok nie na príčinu dôsledku, nakoľko ten dôsledok (vydaný paakt) je aspoň pre exekučné konanie smerodatný.
Ad 4/ Nakoniec by som to trochu pokušiteľsky obrátil v zmysle zásady, že obe strany sú rovnako zodpovedné za výsledky svojich zmluvných dojednaní a teda že princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ zasahuje nielen žalovaného - povinného ale i žalobcu -oprávneného. Ak tento má so žalovaným férovú a riadnu rozhodcovskú zmluvy, nemusí sa v exekúcii ničoho báť.

  Juraj Gyarfas, 07. 11. 2018 v 17:24 - Paakty a právomoc

Podľa mňa je dôležité najprv definovať, čo myslíme paaktom. Paaktom je podľa mojich vedomostí právny akt, ktorý je mimo právomoci, ktorú zákon zveruje orgánu verejnej moci. To znamená, že paaktom je napr. rozhodnutie civilného súdu ukladajúce pokutu podľa zákona o potravinách. Ale paaktom nie je rozhodnutie civilného súdu o plnení zo zmluvy, ak napr. podľa čl. 7 Nariadenia Brusel I mal mať právomoc súd iného členského štátu.

Je v poriadku, že exekučný súd odoprie výkon rozhodnutia civilného súdu, ktorým súd uložil pokutu podľa zákona o potravinách. Ale nezdá sa mi, že exekučný súd by mal znovu skúmať výklad Nariadenia Brusel I, na ktorom civilný súd v civilnej veci založil svoju právomoc.

To isté by mohlo platiť aj v arbitráži. Súhlasím, že rozhodcovský rozsudok, ktorým bola uložená pokuta podľa zákona o potravinách, je paaktom. Ale rozhodcovský rozsudok o plnení zo zmluvy, v ktorom sú pochybnosti o platnosti rozhodcovskej zmluvy, nie je paaktom. Na vyriešenie otázky platnosti rozhodcovskej zmluvy slúži konanie podľa § 21 a § 40 ZRK, ale na tento účel by, podľa môjho názoru, nemalo slúžiť exekučné konanie.

  hudzo, 09. 11. 2018 v 10:41 - ďakujem za odpoveď


No zrejme sa na tejto otázke nezhodneme t.j. na možnosti namietať v exekučnom konaní teraz v návrhu na zastavenie exekúcie namietať neplatnosť rozhodcovoskej zmluvy ergo neprávomoc rozhodcovského súdu a teda ergo nejudikovanosť a nevykonateľnosť nároku.
Otázka existencie judikovaného nároku je alfou a omegou celej exekúcie. Z toho pohľadu k tomu aj pristupovala súdna prax pre exekúcie. Ustálená judikatúra teda hovorí dúfajme že stále , že existencia takého judikovaného nároku tu musí od začiatku exekučného konania až po jej koniec a exekučný súd musí k tomu pri starých exekúcii t.j. do 1. 4. 2017 pristupovať ex offo v nových je trochu odlišnejšie ale to je na dlhší rozbor. Teda ak judikovaný nárok vychádza rozhodnutia toto rozhodnutie musí existovať v právnom slova zmysle a teda nestratilo napr. účinnosť, nebolo zrušené a aj právom aprobovaným spôsobom vzniklo teda vydal ho právomocný orgán .
Názor uvedený v rozhodnutiach II ÚS SR 300/2018 a 6ECdo/7/2013 nezdieľam a to v časti Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných, než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné." Po prvé rovnako ako § 45 z.č. 244/2002 Z.z. pre rozhodcovské rozsudky máme tu § 420 CSP (237Os.p.) pre civilné rozhodnutia. Podstata obidvoch inštitútov t.j. žaloby na zrušenie RR a dovolania podľa § 420 , je rovnaká teda odstránenie zmätočnosti rozhodnutia Nikto by sa neopovážil tvrdiť že nevyužtím práva podať dovolanie , kde sa tiež prejavuje zásada „vigilantibus iura scripta sunt povedať že exekučný súd nemá možnosť preskúmať právomoc orgánu , ktorý exekučný titul vydal. Po druhé ani priznanie tejto právomoci exekučnému súdu nespôsobuje nadbytočnosť ustanovenia §40 konkrétne ods, 1 písm c. ) čo bolo vydrené v uvedených rozhodnutiach Táto premisa mylne vyplýva z toho, že každý RR je nutne exekučný titul. No nie je tomu. Aj tu na tomto fóre ste mali diskusiu o arbitrabilite určovacích žalôb.
A nakoniec efektivita a materiálny právny štát: právo musí byť efektívny tak pre žalobcu a oprávneného ako aj žalovaný povinný. Ak mu teda právny poriadok ( 1. ustálená súdna prax dáva možnosť preveriť si RR - riadnosť rozhodnutia cez návrh na zastavenie exekúcie a 2. právny predpis riadnosť rozhodnutia cez žalobu na zrušenie RR) tak to nechajme na to účastníkovi akú stratégiu si v zmysle zásady vigilantibus iura scripta sunt, zvolí.
Treba povedať, že niekedy sa môže stať, že úspech žaloby o zrušenie RR bude dobre tak akurát, že žalobca si môže toto rozhodnutie tak zarámovať a vyvesiť na stenu ( napr.potom čo voči nemu bola exekúcii zrealizovaná napr. oprávnený v čase začatia novej exekúcie už nemá majetok alebo zanikol alebo je konkurze)

  Juraj Gyarfas, 09. 11. 2018 v 17:37 - ad hudzo

Ďakujem za reakciu. Rád odpovediem obšírnejšie, len na úvod niekoľko kontrolných otázok, aby som si bol istý, že rozumiem prezentovanej pozícii.

- Mal by exekučný súd skúmať, či mal civilný súd v nachádzacom konaní právomoc v zmysle Nariadenia Brusel I a či ho správne vyložil? Mal by preskúmavať, či bola prorogačná dohoda podľa čl. 25 Nariadenia Brusel I platne uzatvorená?

- Mal by exekučný súd skúmať, či je exekučný titul zaťažený vadami zmätočnosti podľa § 420 CSP (nad rámec zjavného vybočenia z civilnej právomoci súdov – teda civilný rozsudok ukladajúci pokutu podľa zákona o potravinách – kde sa asi zhodneme, že ide o paakt)?

  hudzo, 10. 11. 2018 v 09:38 - Ad Juraj Gyarfas

Ak som sa nepresne vyjadril a chcete vedieť moju pozíciu. Pokojne to tu zhrniem :
1. Nie som za súdny aktivizmus a to ani v exekúciách ( Tu, na tomto vlákne zverejnený Ľalíkov disent, je ešte podľa mňa mierny)
2. Ak sa exekučný javí ,, košer,, exekučný súd by nemal nadmieru kontrolovať a to je jedno či je to RR, exekučný titul podľa Brusel I či súdne rozhodnutie. ( mimo nechávam notárske zápisnice a spotrebiteľské RR tie majú trochu zvláštny režim)
3. Teda ex offo rieši iba exekučné tituly - prima facie-bludy.
4. Nikomu nemožno zobrať právo podať si v exekúcii návrh na zastavenie exekúcie s tým, že v ňom uvedie dôvod zastavenie neprávomoc orgánu, ktorý exekučný titul vydal.
5. Tento musím riadne odôvodniť a nielen tak povinného ,, odkúriť,, že si mal podať opravný prostriedok či už §40 ZRR resp. 420 CSP (ak povinný je napr. ,,masochista,, a chce predlžovať svoju agóniu exekúcie tým, že podá návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu že súd nebol právomocný pričom exekučný titul je na zaplatenie kúpnej ceny tak zamietavom uznesení mu musím povedať, že vec ozaj patrí do právomoci civilných súdov)( až ma zbavíte tejto povinnosti fajn argumentáciou, verte, budem len rád)
6. Prečo je tomu tak som formuloval predchádzajúcom príspevku, ktorý bol celý o posudzovaní právomoci v exekučnom konaní na základe návrhu na zastavenie exekúcie veď i o tom bol nález II ÚS SR 300/2018 (tam boli námietky, čo je dnes detto a povedal som, že argumentácia nadbytočnosťou je nesprávna )
7. Exekučný súd v exekúcii neskúma všetky dôvody zmätočnosti nachádzacieho iba ten, ktorý má vplyv na právoplatnosť a vykonateľnosť exekučného titulu teda určite iba právomoc.
Môj pohľad na Brusel I som Vám odpovedal stručne v bode 2. viacej Vám zámerne neodpovedám, lebo mi nejak uniká prečo je posudzovanie právomocí smerodatný. Ak by sme neboli členmi EU už by bol názor na posudzovanie paaktov exekučnom konaní iný?

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím