Autori:

Slovenský parlament schválil super-inštitút. Bez vecnej alebo koncepčnej diskusie. Len tak, na návrh výboru pre kultúru a média. V autorskom práve tak od 1. novembra vymrie náhrada škody. Už len tĺk by ju totiž uplatňoval. Nové ustanovenie § 56 ods. 1 písm. g) si zákonodárca požičal z českého zákona. Samozrejme, nekriticky a bez diskusie. Od 1.11.2013 tak, každý kto zasiahne do autorského práva musí vydať "bezdôvodné obohatenie vo výške dvojnásobku odmeny, ktorá je obvyklá za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva". Každý zásah, zavinený alebo nie, teda predstavuje bezdôvodné obohatenie, ktoré sa nahrádza dvojnásobkom fiktívnej licencie. Ironické je, že tento atak na doktrinálne chápanie zodpovednosti za škodu môže OKS bolestivo vrátiť práve právna doktrína.

Vymretie náhrady škody

V krajinách rímskej tradície funguje škoda a bezdôvodného obohatenie zvyčajne popri sebe. Kým škoda sa snaží o prinavrátenie strateného (u veriteľa), bezdôvodné obohatenie sa snaží o odčerpanie nadobudnutého (u dlžníka). Tieto dva inštitúty sa nemusia vždy stretnúť, ale môžu. Preto si právny poriadok musí vytvoriť spôsob riešenia ich stretu. Ak napríklad niekto omylom použije moje drevo na svoj oheň, spôsobí oboje cudziu stratu ale aj svoje obohatenie. Ak by aplikovali dva inštitúty jeden bez ohľadu na druhý, ľahko dôjdeme k záveru, že ten kto založil oheň s cudzím drevom musí platiť dvakrát, raz za cudziu stratu a druhý krat za svoje obohatenie. Lenže takýto prístup by bol slepý, pretože mechanickou aplikáciou opomína, že cieľom je v danej situácií jedno a to isté – odčiniť spálenie cudzieho dreva.

Preto si právna veda vymýšľa rôzne prístupy ako predíjsť absurdným výsledkom v prípade ich stretu. Jedným z nich je, úplná alebo čiastočná subsidiarita jedného inštitútu k druhému. A keďže deliktné právo (náhrada škody) je viac špecifickou reguláciou ľudského správania z rôznych dôvodov, zvyčajne primát zastáva ono. Znamená to, že ak niekto použije cudzie drevo na svoj oheň, právo sa pýta najprv či tak spáchal delikt, a teda či mu vznikla povinnosť nahradiť škodu. Ak mu takáto povinnosť nevznikla, napríklad preto, že tak urobil bez zavinenia, právo sa bude pýtať si sa tak obohatil, a ak áno, nech vydá čo získal, bez ohľadu na to, že nespáchal delikt. Tento prístup umožňuje diferencovať vo všeobecnej rovine aj medzi tými, ktorí konali úmyselne a z nedbanlivosti, a medzi tými, ktorý konali diligentne. Umožňuje použiť voči delikventom a nedelikventom iné pravidlá. Napríklad použiť odstrašujúci účinok škody, zviazať škodu solidaritou na prospech s inými, alebo len preniesť škodu na iné subjekty.

Problém však vznikne keď predmetom ochrany deliktného práva je určitá hodnota, z ktorej sa nedá ukrojiť, pretože je jej konzumovanie jedným subjektom neznižuje akokoľvek možnosť konzumpcie druhým subjektom. Niečo čo ekonómovia nazývajú tzv. non-rivalrous good. Práve také sú diela, ktoré sú predmetom ochrany autorského práva. Použitie diela jedným jednotlivcom, narozdiel od napríklad predmetu vlastníckeho práva, neznižuje možnosť jeho použitia druhým. Skôr naopak. Vzniká tak otázka, do akej miery môže byť prinavrátenie strateného a odčerpanie nadobudnutého ešte niečo iné. Použitím diela "drevo nespálite", "spáliť" môžete len možný príjem z jeho licencovania (škoda). A naopak, použitím diela nič nenadobudnete, ale ušetríte, čo by ste museli inak platiť (bezdôvodné obohatenie). Hypoteticky to môže byť stále tá istá suma. Naproti tomu, ak si napríklad omylom požičiate cudziu loďku (hmotnú vec), znemožníte jej majiteľovi využiť ju a tak môže byť suma "strateného" podstatne vyšia, ako suma, o ktorú ste sa obohatili vy tým, že ste si loďku nemuseli prenajať [1]. Použitie hmotného predmetu totiž vylučuje z použitia jej vlastníka, čím môže spôsobiť ďalšiu (kolaterálnu) škodu vlastníkovi popri ušlomu príjmu z udelenia súhlasu s použitím (napr. nájmu).

To, že škoda a bezdôvodné obohatenie sú previazané vidieť často aj v tom, že napríklad pri úprave premlčania sa v prípade premlčania jedného nároku (spravidla škody) umožní aspoň vydanie určitého (nižšieho) plnenia ešte vo forme bezdôvodného obohatenia (pozri napr. § 852 BGB, ktoré je opísané aj v § 2919 NObčZ). Základný predpoklad zrejme je, že bezdôvodné obohatenie stále poskytuje nižšie plnenie ako škoda, a preto je v poriadku vydať znížený nárok.

Ak som Vás doteraz ešte nezamotal, ponúkam dôvod prečo je to podstatné. Doteraz, t.j. pred novelou, bola v autorskom práve situácia poháňaná organizáciami kolektívnej správy (OKS). Tie totiž získali oprávnenie na kolektívne vymáhanie ( § 81 ods. 1 písm. i) AutZ) len bedzôvodného obohatenia (nehľadajte v tom zmysel), nie škody. Čo samozrejme viedlo k tomu, že OKS vymáhali všetko ako bezdôvodné obohatenie a nič ako škodu (rozhodnutia OS v Leviciach, sp. zn. 11C/75/2008, OS Trebišov, sp. zn. 10Cb/16/2007, OS Banská Bystrica, sp. zn. 9C/43/2006, OS Banská Bystrica, sp. zn. 12C/102/2009 a tak pod.). To že už vtedy vymáhali niektoré OKS (SOZA) "po česku" (podľa českej úpravy) nehovoriac. Preto aj táto novela je jasným dielom OKS (personálne obsadenie inkriminovaného výboru to len potvrdzuje). Hoci doktrinálne nevábne vzhľadom na množstvo inherentných problémov tejto stratégie (viď nižšie) a možný nesúlad s doktrínou (viď nižšie), suma získaná ako škoda a suma získaná ako bezdôvodné obohatenie bola aspoň identicky kalkulovaná pomocou zvyčajnej licencie (pozri § § 458a, 442a ods. 2 ObčZ). Preto žiadna "veda" a veľký odpor [2].

To sa samozrejme mení od 1. novembra 2013. Bezdôvodné obohatenie sa stáva oveľa atraktívnejším, pretože jeho výpočet je vynásobený ešte dvoma. Škoda v autorskom práve samozrejme vyžaduje zavinenie, hoci je prezumované ( § 420 ods. 3 ObčZ). Bezdôvodné obohatenie je samozrejme objektívna zodpovednosť, a navyše zodpovednosť bez ohľadu na protiprávnosť (hoci nie tak úplne). Ak teda porušíte cudzie autorské právo diligentne a nevedome (nezavinene) alebo ako deliktuálne nespôsobilý, budete platiť dvojnásobok toho čo pri náhrade škody. Jedine okolnosť vylučujúca protiprávnosť vylučuje bezdôvodné obohatenie, keďže v takom prípade bude chýbať zásah do práva, a teda bezdôvodnosť.

Áno ak sledujete systém špeciality v zmysle vrstiev regulácie správania, dôjdete k tomu, že s delikventom právo zaobchádza lepšie ako s nedelikventom. Za normálnych okolností a existencie racionálneho zákondárcu právo motivuje žalobcu k žalovaniu škody pre mnoho jej užitočných (inštitucionálnych) vlastnostností. Trestáme predsa viac delikventa ako nevinného porušiteľa. Za nenormálnych okolností (čítaj tých našich) zákonodárca škodu zneatraktívny tak, že tá v podstate vymrie. Kto by totiž uplatňoval škodu, prípadne popri nej prevyšujúcu časť ako bezdôvodné obohatenie, keď môže uplatniť celé plnenie rovno ako bezdôvodné obohatenie?

Prečo je bezdôvodné obohatenie zlý mechanizmus

Ako som už uviedol, novela vedie k deformácií celkovej funkcie škody a bezdôvodného obohatenia. Tam kde by mala pridávať sankčný charakter (k škode), ho nepridáva, ale pridávaho ho naopak tam kde vôbec nepatrí (do bezdôvodného obohatenia). Škoda je tak menej prísna ako bezdôvodné obohatenie. To či spáchate delikt zavinene, alebo pri nedostatku deliktuálnej zodpovednosti, nezohráva žiadnu rolu. Platí každý.

O čo viac, platí sa kalkuláciou vo forme fikcie – dvojnásobom hypotetickej licenčnej odmeny. Až zviazaním tejto fikcie a princípov, na ktorých stojí bezdôvodné obohatenie vytvárate super-inštitút. V podstate akýsi redistribučný algoritmus, pre ktorý je deliktné právo zbytočné. Tento algoritmus vraví, že ktokoľvek siahne na cudzie autorské právo, či už zavinene alebo nie, zaplatí dvojnásobok toho čo súd ustáli ako cenu za súhlas tohto "dotyku". Super-inštitút je to preto, že v podstate vyhadzuje von oknom všetky in-built ochranné mechanizmy, ktoré používa deliktné právo (moderácia, deliktná spôsobilosť a pod.).

Ale keďže takéto riešenia sú krátkozraké, tak sa hneď pozrime na to, kde sa tento super úmysel bude kúpať vo svojej "tvorivosti". Deliktné právo totiž nie sú len princípy zodpovednosti, ale aj spôsob náhrady. Tak napríklad, bude zaujímavé sledovať ako sa žalobcovia popasujú s analogickou aplikáciou ustanovení:

• o solidárnej zodpovednosti za škodu viacerých dlžníkov ( § 438 ObčZ),

• ako budú chcieť cez bezdôvodné obohatenie prijmäť k plateniu toho kto čin nedokonal,

• ako si získajú žalobcovia plnenie od rodičov maloletých, alebo

• ako budú chcieť prípadne súdy moderovať bezdôvodné obohatenie.

V tých kurióznych situáciach sa môže stať, že maloleté deti bez peňazí nebudú platiť, pretože nemajú prostriedky, a pri absencii zaviazanosti rodičov, budú OKS žalovať deti. Alebo, že ako v českom prípade share-rapid.cz (MS v Prahe, sp. zn. 31 C 72/2011-33), žalobcovia budú vymýšľať ako spolupáchateľom rozdeliť dlh, keďže solidarita podľa prevládajúceho názoruv bezdôvodnom obohatení nejestvuje pokiaľ niet osobitnej zákonnej úpravy (napr. NSČR sp. zn. 25 Cdo 2464/2000).

Ešte zaujímavejší dopad bude mať novela na trestné sankcionovanie autorskoprávnych deliktov. Keďže autorskoprávny trestný čin je odstupňovaný podľa rozsahu škody, nafúknutie bezdôvodného obohatenia na dvojnásobok, totiž bude znamenať aj paušálne zvýšenie trestnej sadzby. Aj bezdôvodné obohatenie je totiž škoda na účely trestného zákona ( § 124 ods. 1 TZ). Už od 2660 eur totiž Trestný zákon stanovuje minimálnu spodnú hranicu trestnej sadzby 6 mesiacov odňatia slobody. Ak teda skutočné obohatenie páchateľa v dôsledku ušlej licencie bude vo výške 1330 eur, už sa dostáva na palubu minimálnych 6 mesiacov trestu odňatia slobody. Nezabúdajme tiež na to, že aj z bezdôvodného obohatenia sa platia úroky po splatnosti peňažného dlhu ( § 517 ods. 1 ObčZ). Jediné štastie, že Trestný zákon postihuje len úmyselné porušenie autorských práv ( § § 17, 283 AutZ).

Ale neostane len pritom, pretože samotná licečná analógia má svoje inherentné chyby (rozumej nemožno ju použiť ako všeobecné pravidlo). Bude zaujímavé sledovať ako sudca určí výšku hypotetickej licencie v prípade ak nepôjde o bežné pirátske CD, ale o umelca, ktorý jemne prekročil rozumnú mieru citácie ( § 25 AutZ), vydavateľa, ktorý svoju knihu stvárni až príliž podobne konkurencii ( § 61 AutZ), programátora, ktorý odstránil z elektronickej knihy určité technické obmedzenie ( § 60 AutZ) alebo iných krásnych porušení, ktoré by držiteľ práv v podstate nikdy nelicencoval. Akákoľvek licenčná analógia tu bude len fabuláciou (preto by tu aj žalobca zvyčajne použil iné kritérium).

Zabije doktrína sen OKS?

Vyššie načrtnutý krásny sen niektorých OKS o superinštitúte však môže prekaziť niečo čo sa nepíše do zákonov – právna doktrína. Je možné, že pokus zabiť škodu v autorskom práve sa OKS vráti skôr tak, že im ho zabije právna doktrína – na žiadosť ostražitých žalovaných. V oblasti zodpovednosti za vady je totiž málo pochybností o tom, že tá ako špeciálna úprava vylučuje aplikáciu bezdôvodného obohatenia. Tá totiž zakladá záväzkový vzťah sledujúci podobný cieľ a preto vylučuje aplikáciu všeobecného zaväzovacieho dôvodu z bezdôvodného obohatenia. Ak by platila rovnaká logika pri zodpovednosti za škodu, tam kde vznikol záväzok na jej základe, t.j. kde došlo k zavinenému porušeniu autorského práva, sa bezdôvodné obohatenie neuplatní úplne alebo z časti. Znamená to, že zavinené porušenie autorského práva by bolo naďalej sankcionované podľa ustanovení vo výške jednej zvyčajnej licencie, zatiaľ čo za nezavinené, t.j. tam kde nevznikla zodpovednosť za škodu, sa bude platiť dvojnásobok licencie. Alebo, že zavinené porušenie by bolo sankciované škodou a len podporne po odpočítaní aj bezdôvodným obohatením.

Na prekvapenie OKS táto vyššie načrtnutá logika platí. Už raz som na LF v diskusii zhrnul, že zo štyroch možných prístupov, je v judikatúre minulého storočia vidieť určitú neurčitosť a možno protichodnosť. Zdá sa však, že tomu tak úplne nie je. Podľa R 1/1979 platí, že "Ak ten, voči komu sa uplatňuje nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, už hradil tomu, na čí úkor bolo obohatenie získané, vzniknutú škodu, má právo odpočítať si od obohatenia, ktoré by mal vydať, sumu, ktorú už zaplatil z dôvodu náhrady škody". Táto časť v zásade len podporuje, že bezdôvodné obohatenie a škoda sú akési spojené nádoby, a preto sa nemôže stať, že za spálené drevo (viď vyššie) sa platí dva krát. Táto časť však ponecháva ešte otvorené či možno medzi nárokmi volit ľubovoľne (t.j. či existujú voľne vedľa seba), alebo či bezdôvodné obohatenie má/nemá prednosť, a preto ho možno uplatniť až po uhradení škody.

K tomu sa však R 1/1979 vyjadruje tiež (potvrdené R 25/1986). Podľa rozhodnutia "nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia možno však uplatniť iba v tom prípade, ak nie sú podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspojenia z dôvodu nároku na náhradu škody". Inými slovami, ak vznikne zodpovednosť za škodu, je nutné uplatniť nárok ako škodový nárok, a až prevýsajúcu časť možno uplatniť cez bezdôvodné obohatenie. Súd to podporuje tým, že „podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o neoprávnenom majetkovom prospechu nemožno posudzovať aj prípady, ktoré sú upravené priamo v iných osobitných ustanoveniach Občianskeho zákonníka“. A teda logikou, ktorá sa bežne uplatňuje pri zodpovednosti za vady alebo vlastníckych žalobách.

Táto možnosť pritom nie je vôbec odtrhnutá od reality. V prvom rade, názor, že zodpovednosť za škodu vylučuje vo vzťahu k rovnakým cieľom zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie nie je vôbec marginálny. Škárová napríklad v akademickom komentári k ObčZČR uvádza "Ustanovení o bezdůvodném obohacení lze aplikovat teprve v situaci, že nejsou splněny ani předpoklady odpovědnosti za škodu. Bylo-li obohacení získáno zaviněným protiprávním jednáním, popřípadě škodní událostí (v případě objektivní odpovědnosti), vzniká poškozenému nárok na náhradu škody. Jsou-li ve vztahu dvou subjektů splněny podmínky pro dosažení téhož výsledku (odčerpání neoprávněně získaných hodnot) z titulu náhrady škody, nepřichází v úvahu aplikace ustanovení o bezdůvodném obohacení." (In: Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1–459. Komentář. 1. vydání. Praha : C. H. Beck, 2008, s. 1175). Podobný záver možno nájsť aj u Feketeho (I. Fekete, Zlatý komentár, 2011, str. 1214), a u Vaňeka (J. Vaněk, Neoprávnený majetkový prospech, 1987).

Dokonca by sa zdalo, že názor Škárovej je ešte prísnejší, keď podobne ako pri zodpovednosti za vady vylučuje úplne aplikáciu ustanovení o bedzôdovnom obohatení. To by znamenalo, že ani prevysajúcu časť nemožno získať sekundárne cez bezdôvodné obohatenie. A pre OKS, že si nevymôžu absolútne nič. Ten názor však podľa mňa jednoznačne odporuje R 1/1979, ale tiež subsidiárnosti, ktorá je uplatňovaná napríklad pri vlastníckych žalobách, kde nemožnosť žalovať o vydanie veci je komenzované subsidiárnymi nárokmi z bezdôvodného obohatenia (NSČR, sp. zn. 33 Cdo 2034/1998).

Bol by takýto doktrinálny výklad v rozpore s vôľou zákonodárcu? Ustanovenie § 56 ods. 1 písm. g) hovorí len o tom, že ak sa poskytuje bezdôvodné obohatenie, poskytuje sa v dvojnásobnej výške. Nehovorí ale o tom kedy sa poskytuje. Preto vylúčenie aplikácie § 56 ods. 1 písm. g) v prípadoch ak došlo k zavinenému porušeniu autorského práva neodporuje vôli zákonodárcu.

Čo teda znamená R 1/1979 pre OKS? Keďže OKS môžu vymáhať len nároky z bezdôvodného obohatenia, je otázne ako v prípade vzniku zodpovednosti za škodu chcú v súlade s R 1/1979 najprv uplatniť nárok na náhradu škody. Bez jeho uplatnenia totiž nebudú môcť uplatniť ani prevyšujúcu časť cez bezdôvodné obohatenie. Ak aj áno, len vo výške, ktorá je zmenšená o náhradu škody. Ironicky, tá je vo vyške jednonásobku obvyklej licenčnej zmluvy. Back to square one.

Ten doktrinálny rozpor je vyslovene pozvánkou pre každého porušiteľa autorských práv. Stačí sa brániť tým, že medzi stranami existuje deliktný záväzok, a preto uplatňovaná má byť zodpovednosť za škodu, a nie bezdôvodné obohatenie, čiže sa má hradiť len jednonásobok, nie dvojnásobok. Absurdne, porušiteľ môže chcieť ešte aj presvedčiť súd o svojom zavinení, hoc je aj prezumované ( § 420 ods. 3). Pre istotu. Súd tak donúti vysporiadať sa s otázkou či má škodový nárok absolútnu prednosť alebo nie. Ak sa stotožní s R 1/1979 a R 25/1986, OKS nebude mať aktívnu legitimáciu na škodu. A uplatniť bezdôvodné obohatenie nebude môcť teda vôbec alebo len vo výške jednonásobku ako doteraz.

Ale možno sa súdy prekusnú aj cez toto a príjmu nejaké ad hoc riešenie v prospech dvojnásobku. A už bude len nutné vysvetliť ľudom, prečo za každé porušenie musí dostať držiteľ práv dva krát toľko, hoci porušiteľom nebude žiadne organizovaný pirátsky klan, ktorý treba odstrašiť, ale školské zariadenie, alebo ľudový súbor. A vôbec prečo odstrašovať niekoho kto už konal nezavinene. No a akademikom, prečo sa za škodu zodpovedá prijemnejšie než za bezdôvodné obohatenie.

Zúčastnením držím palce.

PS:

Viem, že OKS má budú mať zase veľmi radi za tento môj príspevok. Pravdou však je, že dokonca ani ja nie som nevyhnutne proti dvojitému zvýšeniu náhrady za niektoré porušenia autorského práva. Ako vždy, rozdiel je v detailoch. Sankčný a odstrašujúci prvok totiž patrí do zodpovednosti za škodu, nie do bezdôvodného obohatenia. A tento prvok má tiež svoj ekonomický zmysel len v niektorých skutkových prípadoch. Nezavinené porušenie práv tam určite nepatrí.

Poznámky pod čiaru:

[1] V prípade protiprávneho použitia cudzieho práva sa jedná o tzv. bezdôvodné obohatenie bez plnenia. NSČR (25 Cdo 845/99) sa mýli ak sa použitie cudzej nehnuteľnosti snaží kategorizovať ako plnenie bez právneho dôvodu, keďže k plneniu BO-veriteľom vôbec nedochádza. Naopak, protiprávne použitie cudzieho práva možno subsumovať len pod § 451 ods. 2 ObčZ ("majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov") a § 451 ods. 1ObčZ (generálna klauzula). V novom českom ObčZ je už táto skupina uvedená ako osobitná skutková podstata § 2991 ods. 2 ("protiprávním užitím cizí hodnoty"). Stále sa však aj môže uplatniť aj § 2991 NObčZ (generálna klauzula).

[2] Treba upozorniť, že už dnes je možné aj podľa ObčZ aby náhrada škody bola vyššia ako výška jednej zvyčajnej licencie. V prvom rade, § 442a ObčZ sa uplatní len ak škodu nemožno určiť inak, t.j. cez kritériá skutočnej škody a ušlého zisku. Ďalej aj keď sa uplatní § 442a ObčZ, výška škody (a tiež BO) sa "určí sa najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva"; Znamená to, že ak existuje osobitná pohnútka, alebo veľký profit na strane páchateľa, súd môže v súlade s čl. 13 smernice o vymožiteľnosti práva PDV zvýšiť sumu. V každom prípade to však musia odôvodňovať okolnosti prípadu.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím