lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (160)
Juraj Gyarfas (116)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (44)
Kristián Csach (26)
Tomáš Klinka (26)
Martin Maliar (25)
Milan Hlušák (23)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (12)
Zuzana Hecko (9)
Martin Friedrich (9)
Tomáš Čentík (9)
Michal Novotný (7)
Adam Zlámal (6)
Ondrej Halama (6)
Ľuboslav Sisák (6)
Xénia Petrovičová (6)
Peter Kotvan (6)
Michal Krajčírovič (6)
Robert Goral (5)
Lexforum (5)
Pavol Szabo (4)
Ján Lazur (4)
Josef Kotásek (4)
Natália Ľalíková (4)
Maroš Hačko (4)
Monika Dubská (4)
Radovan Pala (4)
Petr Kolman (4)
Ivan Bojna (4)
Marián Porvažník (3)
Josef Šilhán (3)
Pavol Kolesár (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Peter Pethő (3)
Jakub Jošt (3)
Denisa Dulaková (3)
Adam Valček (3)
Lukáš Peško (2)
Anton Dulak (2)
Gabriel Volšík (2)
Richard Macko (2)
Martin Gedra (2)
Ladislav Pollák (2)
Jozef Kleberc (2)
Roman Kopil (2)
Peter Zeleňák (2)
Ludmila Kucharova (2)
Andrej Kostroš (2)
Dávid Tluščák (2)
Jiří Remeš (2)
Juraj Straňák (2)
Zsolt Varga (2)
Michal Hamar (2)
Martin Serfozo (2)
Juraj Schmidt (2)
Marek Maslák (2)
Maroš Macko (2)
Peter Varga (2)
Tomáš Plško (2)
Bob Matuška (2)
Zuzana Adamova (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Robert Šorl (1)
Ján Pirč (1)
Zuzana Kohútová (1)
David Horváth (1)
Patrik Patáč (1)
Adam Pauček (1)
Emil Vaňko (1)
Paula Demianova (1)
Natalia Janikova (1)
Lucia Berdisová (1)
jaroslav čollák (1)
Ondrej Jurišta (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Nora Šajbidor (1)
Marcel Ružarovský (1)
Peter Janík (1)
Petr Kavan (1)
Matej Gera (1)
Peter K (1)
Dušan Rostáš (1)
Jana Mitterpachova (1)
Martin Galgoczy (1)
Radoslav Pálka (1)
Jakub Mandelík (1)
I. Stiglitz (1)
Dávid Kozák (1)
Matej Košalko (1)
Ivan Kormaník (1)
Tomáš Korman (1)
Gabriel Závodský (1)
Peter Kubina (1)
Bohumil Havel (1)
Michal Ďubek (1)
Miriam Potočná (1)
Martin Estočák (1)
Zuzana Klincová (1)
Eduard Pekarovič (1)
Pavel Lacko (1)
Mikuláš Lévai (1)
Tibor Menyhért (1)
Ivan Priadka (1)
Vladimir Trojak (1)
Adam Glasnák (1)
Matej Kurian (1)
Katarína Dudíková (1)
Martin Šrámek (1)
Roman Prochazka (1)
Tomáš Ľalík (1)
Tomas Kovac (1)
David Halenák (1)
Pavol Mlej (1)
Robert Vrablica (1)
Michaela Stessl (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Andrej Majerník (1)
Tomáš Demo (1)
Martin Poloha (1)
peter straka (1)
Lucia Palková (1)
Ivan Michalov (1)
Ruslan Peter Gadaevič (1)
Juraj Lukáč (1)
Martin Hudec (1)
Petr Novotný (1)
Patrik Pupík (1)
Róbert Černák (1)
Bystrik Bugan (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Tomáš Pavlo (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Martin Bránik (1)
Dušan Marják (1)
Viliam Vaňko (1)
Tomas Pavelka (1)
Vladislav Pečík (1)
Pavol Chrenko (1)
Igor Krist (1)
lukas.kvokacka (1)
lukasmozola (1)
Michal Jediný (1)
Vincent Lechman (1)
Petr Steiner (1)
Marcel Jurko (1)
Martin Svoboda (1)
Peter Marcin (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Zodpovednosť športovca za spôsobený úraz : podstata jej chápania

Jaroslav Čollák, 23. 10. 2011 v 10:02

Zodpovednosť športovca za úraz spôsobený pri výkone nielen profesionálnej športovej činnosti je oblasť záujmu športovo – právnej vedy, ktorá pri výsledkoch akademických a odborných debát vyvoláva množstvo otáznikov. Za úlohu som si v tomto príspevku dal vytýčiť aspoň najpodstatnejšie čiastkové podstaty, ktorých zodpovedanie ovplyvňuje samotnú množinu výsledkov tohto bádania dejúceho sa na poli, ktoré viacerí autori oprávnene môžu považovať za terra nullius. Tvrdenia hovoriace o neprebádanosti danej problematiky naberajú na opodstatnenosti zvlášť pri existencii množstva názorových platforiem na jednotlivé elementy, ktoré ako nevyhnutné súčasti celkového chápania zakladajú možnú občianskoprávnu, či v jednotlivých prípadoch trestnoprávnu zodpovednosť športovca za úraz spôsobený pri výkone športovej činnosti. Bez ohľadu na kvalitatívnu stránku tejto činnosti, teda či ide o činnosť profesionálnu, poloprofesionálnu, či neprofesionálnu - presahy týchto dišpút viac-menej nájdu spoločný prienik bez ohľadu na čiastkovosť teoretizovania. Poďme teda postupne vykresliť rozhodujúce činitele, ktoré vieme v tejto teoreticko – športovej oblasti skúmania športu bez problémov nájsť a od ktorých vnímania sa odlišuje aj samotné celkové vnímanie danej problematiky.

Treba podotknúť, že táto problematika sa bytostne dotýka kolektívnych športov, pretože uvažovať o úraze spôsobenom pri výkone individuálnych športoch by bol výkop do debaty bez akéhokoľvek ratia.

Zodpovednosť športovca za úraz pri výkone športovej činnosti determinujú podľa môjho názoru (nielen?) tieto súčasti :


a) Úmysel spôsobiť zranenie
a1) dokázanie úmyslu
b) športové pravidlá
c) ekonomická náhrada / satisfakcia vzniknutého úrazu
d) samotná povaha zranenia
e) konkludentný súhlas športovca

Úmysel :

Jednoznačnú a vedúcu pozíciu v problematike zodpovednosti športovca za spôsobený úraz má inštitút úmyslu. Jednotlivé športové zápasy ako základný element a priestor, v ktorom a počas ktorého sa daný úraz môže stať realitou prebiehajú v rámci legitímne organizovanej športovej súťaže – pričom toto tvrdenie ako uvidíme neskôr naberá na nezvyklej opodstatnenosti[1]. Spojitosť medzi úmyslom spôsobiť zranenie a samotnými športovými pravidlami taktiež vo veľmi veľkej miere ovplyvňujú jednotlivé myšlienkové konštrukty tejto témy, no o tom v ďalšej časti.

To, či športovec pôsobiaci v kolektívnom tíme pri výkone športovej činnosti spôsobí inému účastníkovi – najčastejšie protihráčovi[2] nie je vec vopred predpokladateľná. Ak sa tak stane a zdá sa, že sa tak v modernom športe stáva čoraz častejšie, je na mieste polemika ako k predmetnému zraneniu došlo, nevynímajúc dôležitosť toho, za akých okolností k nemu došlo[3].

Veľká časť teoretickej spisby týkajúcej sa tejto problematiky – a činím tak i ja – kladie do popredia v predmetnom súboji u loptu či puk najvyšší význam skutočnosti, či pri ňom hráč zodpovedný za spôsobený úraz sledoval legitímny cieľ. Týmto legitímnym cieľom je v našom prípade snaha zvíťaziť, či dosiahnuť športový úspech. Ak sa úvahy a okolnosti jednotlivého prípadu jednoznačne prikláňajú na stranu tvrdenia, že v predmetnom súboji išlo obom zúčastnením o „klasický“ športový súboj v snahe dosiahnuť športový úspech – teda zvýšiť vedenie svojho tímu, polemiky o úmysle a zodpovednosti za tento úraz idú bokom. Tu treba s predmetným názorom jednoznačne súhlasiť a prehlásiť, že ak takýto súboj jednoznačne naplnil rozsah hore opísaného, či už občianskoprávna alebo trestnoprávna zodpovednosť športovca, ktorý úraz spôsobil postráda akýkoľvek význam, pričom ak by sa tomuto vnímaniu nepripísal primát, vyvrátilo by to klasické vnímanie športu ako fenoménu, ktorému je „súperenie a boj“ imanentné, pričom práve tento priťahuje pozornosť tretích subjektov (fanúšikov, pozn. aut). Pri krátkozrakom chápaní tohto problému by sa kontaktným športom s veľkou pravdepodobnosťou mohlo stať, že by sa z nich stali športy síce kontaktné, no práve toto vnímanie by z nich robilo športy plné žalôb za ublíženia na zdraví alebo žalôb na náhradu škody spôsobených zranením, čo by kolektívny šport , jeho popularitu, zázemie a postavenie prakticky zlikvidovalo.

Opakom mince chápania danej problematiky je vnímanie daného súboja mimo cieľu dosiahnuť športový úspech. Túto konštrukciu najlepšie vystihuje zosumarizovanie podstaty sedliackym rozumom : „ ak sa dvaja alebo viacerí športovci v čase a priebehu športového podujatia pobijú, prípadne ak niekto niekoho napadne bez výslovného úmyslu hrať alebo vyhrať a to mimo ťažiska hry[4], do úvahy a to opodstatnene prichádza zodpovednosť športovca za spôsobený úraz. Aby toto chápanie neostalo iba v rovine teoretickej možnosti, právny poriadok nám pomáha ustanovením § 415 z.č 40/1964 Občianskeho zákonníka, hovoriaceho o generálnej povinnosti každého počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí. Druhým právnym podkladom je skutková podstata trestného činu ublíženia na zdraví zakotvená v § 155 zákona číslo 300/2005 Z.z. Tento myšlienkový konštrukt je viac ako opodstatnený a dôkazom toho sú napríklad žaloby v hokejovom prípade Bertuzzi[5], alebo futbalovom – škótskom prípade Fergusson, kedy bol pri zranení súpera úmysel týchto športovcov jasný, ich konanie v jasom rozpore so snahou dosiahnuť „športový cieľ“. Vyvodenie dokonca trestnej zodpovednosti v týchto prípadoch pokladám za absolútne správne.

a1) „dokázanie úmyslu“

Problematickým je práve dokázanie úmyslu, no pri troche odbremenenia sa od danej problematiky zistíme, že tento objektívne dokázať nemusí byť až takým problémom. Dôkazné prostriedky vo formách aké poznáme : svedecká výpoveď, audio - vizuálny materiál ( nahrávka zápasu – tieto si bežne zadovažujú samotné tými pre účely videorozborov, tv – prenos atď. ). V prípade jasného úmyslu spôsobiť súperovi zranenie mimo „ťažiska hry“ dokázanie úmyslu len veľmi ťažko priberie vlastnosť problematické. Opak je pravdou v prípade sporných súbojov, no ich problematika presahuje význam opisu úmyslu ako jednej z hlavných súčastí možného vnímania zodpovednosti športovca za spôsobený úraz.


Športové pravidlá :

Každý šport, či už je to kolektívny alebo individuálny je determinovaný istými pravidlami a regulami, za ktorých sa tento prevádzkuje, organizuje a usporadúva. Či už sú to športové zväzy, hnutia alebo iné organizácie stojace na čele a riadiace to ktoré športové odvetvie, svojou činnosťou ustanovujú a prijímajú pre svojich členov ( právnické osoby v prípade kolektívnych športov / fyzické osoby v prípade individuálnych športov ) záväzné dokumenty, za predpokladov ktorých sa stretnutia, zápasy či turnaje daného športového odvetvia konajú. Porušenie týchto pravidiel prináša pre jeho „porušiteľa“ častokrát disciplinárny, peňažný trest. Existencia pravidiel športovej činnosti v tom ktorom odvetví delí právnu teóriu zaoberajúcu sa otázkami športového práva, konkrétne v tomto článku rozoberanej zodpovednosti hráča za spôsobené zranenie na dva vnímaním súperiace tábory, ktorých odlišné názory prerastajú do významnej úvahy o právnej sile týchto prameňov práv a povinností z nich plynúcich pre subjekty, ktoré sú nimi viazané.

Spojitosť medzi úmyslom – porušením pravidla – a zranením nám určuje celú obsahovú podstatu predmetného problému. Svetová judikatúra zastáva rozličné postoje, no treba povedať, že do popredia sa dostávajú judikáty hlavne nemeckých a rakúskych, prípadne amerických súdov, ktoré vo svojich odôvodneniach rozhodnutí aplikujú jednotlivé, právnou vedou „vynájdené“ prístupy k danej problematike na konkrétne prípady. Je treba povedať, že jadro pozornosti sa upriamuje na skutočnosť, či konaním športovca pri spôsobení zranenia súperovi bolo alebo nebolo porušené pravidlo športu. V závislosti od kladného či negatívneho vnímania tohto vzťahu sa názory teoretikov, sudcov či širokej verejnosti na zodpovednosť športovca za spôsobené zranenie rozchádzajú.

Časť, a názor tejto množiny športovo právnych teoretikov sa vo veľkej časti sveta stala nosnou je, že ak k porušeniu pravidla športového odvetvia nedošlo, neprichádza do úvahy ani právny konštrukt hovoriaci o právnej zodpovednosti športovca za spôsobené zranenie. Odporcovia tohto názorového prúdu vyčítajú tejto myšlienke mnoho, okrem iného aj to, že týmto postojom dávajú športovému pravidlu silu právnej normy, ktorá neguje spomenutú zodpovednosť. Na druhej strane cum grano salis a s troškou hoc i laického vnímania danej problematiky, ak je športovec účastníkom určitej regulárnej a uznanej súťaže, je profesionálne organizovaný v klube, ktorý je členom subjektu organizujúceho túto súťaž, tak logicky hráč súhlasí so špecifickosťou daného športu a je si vedomý jeho vlastností. Medzi tieto vlastnosti športu môžu patriť jeho kontaktnosť, tvrdosť, či nekontaktnosť, bojovnosť a podobne. Z toho plynie logický záver, že hráč si je vedomý nebezpečenstva vzniku zranenia a s týmto vedomím do jednotlivých zápasov nastupuje. V tomto prípade logickým sa zdá aj argument hovoriaci o tom, že ak by si hráč uplatňoval nárok na náhradu škody za spôsobené zranenie súperom, de facto by poprel svoju vedomosť a vopred daný súhlas so špecifickosťou tohto športu.

Osobne sa prikláňame ku tendencii povýšiť športové pravidlá a ich neporušenie na dôvod vylučujúci zodpovednosť nielen profesionálneho hráča za spôsobené zranenie, no na druhej strane pri dokázaní úmyslu spôsobiť zranenie bez úmyslu športového tj. vyhrať zápas sa prikláňam ku konštrukcii, že takýto úmysel prejavený úmyselným konaním aj pri možnom dodržaní športových pravidiel zakladá nielen zodpovednosť hráča za náhradu škody plynúcu zo spôsobeného zranenia, ale zakladá dokonca trestnoprávnu zodpovednosť za úmyselné ublíženie na zdraví a podnet na trestné stíhanie podané orgánom činným v trestnom konaní pokladám za nevyhnutný. Práve táto korelácia dvoch možných prístupov iba podčiarkuje jedinečnosť, citlivosť a potrebné predporozumenie množiny športových vzťahov, ktoré je nevyhnutné pri vymedzovaní ideálneho právneho riešenia danej problematiky.

Do popredia sa tu natíska otázka, či by nebolo rozumné ustanoviť orgán, ktorý by o prípadnom vyvodení zodpovednosti za spôsobené zranenie rozhodoval v rámci športového odvetvia, v ktorom sa predmetné zranenie stalo, a nie v rámci sústavy civilných súdov. Tento by vedel v čo najväčšej možnej miere zhodnotiť, či daný súboj prebehol za súčasného porušenia daných športových pravidiel, či pri ňom bol jednoznačný úmysel zraniť protihráča. Tento myšlienkový konštrukt však podkopáva pozíciu ústavnej požiadavky hovoriacej o tom, že o vine a treste rozhoduje súd – preto ju pod prizmou velebenia ústavnosti a právneho štátu radšej zatláčam do úzadia.

Problémy by možno vyriešilo zavedenie a prijatie zákonnej opory formou skutkovej podstaty trestného činu „ublíženia na zdraví pri výkone športovej činnosti“, ktorá by zohľadňovala všetky požiadavky teoretickej ale aj praktickej verejnosti prameniace s problematickosti vnímania tohto inštitútu. Táto cesta, predovšetkým problematickosť rozoberaného inštitútu – jeho potrebné predporozumenie podčiarknuté zvlášť praktickými skúsenosťami by si však vyžadovala spoluprácu športového sektora, teda subjektov v nich pôsobiacich, športovcov, športovo právnej vedy, ktorá je na Slovensku skromná ba dovolím si tvrdiť zanedbaná, a v neposlednom rade štátu ako predstaviteľa verejnej moci. Takáto podmienenosť spolupráce spomenutých orgánov je v podmienkach Slovenskej republiky de lege lata utópiu – preto načrtnutý vývoj pokladám za vopred prehratý boj s povestnými, veternými mlynmi.

Ekonomická náhrada / satisfakcia vzniknutého úrazu

Faktický stav hovorí, že športovci, ktorí boli v jednotlivých zápasoch zranení sú mnohokrát skeptickí voči súdnemu konaniu a tzv. „ vláčeniu sa po civilných súdoch“. Tento postoj je logicky odôvodniteľný, zvlášť keď je v podmienkach Slovenskej republiky dĺžka priemerného súdneho konania 14 mesiacov. V týchto 14 mesiacoch športovec veľakrát zmení svoje športové pôsobisko, a dochádzanie na miestne a vecne príslušný civilný súd, náklady na advokáta v prípade negatívneho výsledku sporu a iné komplikácie sú jasným dôkazom, že snaha o „vymoženie si práva“ nehrá prvé husle. Športové poistenie je inštitútom, ktorý tento postoj športovcov viac-menej ospravedlňuje a robí ich správanie pochopiteľným. Vo svete nie je neznámou poistenie jednotlivých častí tela[6], kedy v prípade ich zranení formou narušenie telesnej integrity je športovcovi vyplatená na základe uzavretej poistnej zmluvy značná suma finančných prostriedkov. Uvedomenie si tohto stavu, za súčasnej situácie via facti hovoriacej o tom, že o vyliečenie športovca sa stará klub a robí tak na svoje náklady robí tento stav logickým a pochopiteľným. Subjektívne ho plne chápem a nemám proti nemu žiadne výtky, avšak akýsi pocit „práva“ mi hovorí, že tu je právo v prípade úmyselného zranenia protihráčom zatláčané do úzadia akousi ekonomickou satisfakciou, ktorá ho stavia do role nepotrebného inštitútu obhajujúceho napravenie nezákonného stavu. Či je táto faktická skúsenosť dobrá alebo zlá si nedovolím tvrdiť, keďže subjekt poškodený sa poškodeným pod prizmou vyplatenej ekonomickej satisfakcie byť necíti.


Povaha zranenia

Tu si dovolím prezentovať akúsi kvalifikáciu zranení, ktoré sa v množine športových vzťahov počas priebehu športového zápasu môžu udiať. V závislosti od ich kvalitatívnej úrovne je možné či nemožné vnímanie zodpovednosti športovca[7] podmieneným.


1.Fyzické úrazy bez vplyvu vonkajších činiteľov :

V tomto prípade úvaha o akejkoľvek zodpovednosti športovca za spôsobený úraz logicky odpadá. V športovo teoretickej spisbe sa objavili aj tendencie chápania tohto problému pod prizmou vytvárania inštitútu zodpovednosti tretích osôb za spomenuté zranenia, no toto smerovanie pokladám za absolútne scestné.

Spomenuté úvahy sa zakladali na názorovom smerovaní, či za tieto nemôže byť v prípade profesionálnych športovcov zodpovedná osoba zodpovedajúca za zdravotný stav hráča – ako napríklad fyzioterapeut, lekár či atletický tréner, prípadne(absurdne) správca ihriska zodpovedajúci za jeho stav. Udialo by sa tak na základe v tomto prípade prezumovania zanedbania povinnosti náležitej starostlivosti. Subjektívne to považujem za konštrukciu absurdnú. Možnosť vyvinenia sa týchto osôb a dokázania, že splnili a dodržali všetky svoje povinnosti plynúce z ich zodpovednosti za starostlivosť o hráčov je dá sa povedať nulová. Prax však na túto úvahu opodstatnene zareagovala skepticky a tento postoj osobne vítam . Nie je možné uvažovať o konštrukcii hovoriacej o zodpovednosti týchto osôb za zranenie živého organizmu pri od nich nesúvisiacej činnosti. Športová prax teda v tomto prípade vhodne ubila do zeme úvahu, ktorá sa nezakladala na logických a praktických skúsenostiach.

2.fyzické úrazy spôsobené inými účastníkmi daného športového zápolenia.

Tu je jednoznačné možné uvažovať o zodpovednosti športovca za spôsobený úraz. Kladná či záporná odpoveď na nastolenú otázku si však vyžaduje čiastkové odpovede na čiastkové skutočnosti podmieňujúce chápanie tejto zodpovednosti – ktoré vzhľadom na už uvedené naberajú na opodstatnenosti a ktoré sa stali predmetom a obsahom tohto príspevku..

Konkludentný súhlas športovca :

Množinu právnych teoretikov tvrdiacich, že zodpovednosť športovca za spôsobený úraz je konštruktom zlým odôvodňuje aj skutočnosť, ktorú títo prezentujú ako dogmu. Spomenuté argumenty hovoria o tom, že každý športovec už len tým, že je organizovaný v istom športovom klube, vstupuje do súbojov a zápasov legitímne organizovaných subjektom národnej či nadnárodnej úrovne - tým pádom súhlasí s možnosťou vzniku úrazu pri výkone športovej činnosti.

S týmto tvrdením čiastočne súhlasím, no toto zároveň postráda a vynecháva z oblasti záujmu práve prípady úmyselného spôsobenia zranenia „mimo ťažiska hry“ / „mimo hry[8]“ a bez snahy o dosiahnutie športového úspechu – opísané vyššie, ktoré len podčiarkuje vyššie citovaný prípad Bertuzzi. Tu sa dokonca objavujú názory, že za športový duel sa považuje čas bezprostredne pred a bezprostredne po športovom zápolení. S touto konštrukciou ostro nesúhlasím, pričom akékoľvek úvahy o „nezodpovednosti športovca“ pred a po zápase pokladám za nelogické. Navyše, v žiadnej športovoprávnej spisbe som sa nestretol s vymedzením pojmu „čas bezprostredne pred a bezprostredne po zápase“, a to len podčiarkuje absurdnosť spomenutého tvrdenia.

Ako je vôbec možné uvažovať, že hráč ktorý sa napríklad v priestore šatní pobije či napadne súpera nie je zodpovedný za svoje konanie? Tu by som dokonca navrhoval zamyslieť sa nad faktom, či jednotlivé prestávky ( absurdne prerušenia hry) medzi polčasom vo futbale, či tretinami na hokeji nie sú časom mimo športového zápolenia, na ktoré sa športové pravidlá vydávané legitímnym subjektom vôbec nevzťahujú. Svoj názor na položenú otázku prezentujem kladnou odpoveďou, no táto problematika si vyžaduje hlbší rozbor.

Záver :

Príspevok mal snahu stručným prierezom poskytnúť prehľad skutočností, ktorých zodpovedanie podmieňuje celkové chápanie či vnímanie predmetnej problematiky. Názory jednotlivých teoretických prúdov športového práva sa v niektorých podstatách odlišujú, no nie je to na škodu veci. Práve komparácia týchto rôznych pohľadov vnímania zodpovednosti športovca za úraz spôsobený pri výkone športovej činnosti robí jej výsledky kvalitatívne lepšími. Dúfajme, že oblasť športového práva sa bude naďalej rozvíjať, a že osoby snažiace sa o jej osvetu aj teoretickou tvorbou neostanú sami ako vojaci v poli.


[1] Viď. Konkludentný súhlas športovca.

[2] Práve tu je na mieste upozorniť na nespočetné prípady, kedy si zranenie privodia samotní spoluhráči pôsobiaci za jeden športový tím, no práve tu sa prejavuje potrebnosť vnímania úmyslu ako nevyhnutnej požiadavky vzniku zodpovednosti za spôsobený úraz v prvom rade, pretože v tomto prípade je dokázanie úmyslu pravdepodobne nemožné.

[3] Aktuálny stav daného športového zápolenia v čase spôsobenia úrazu.

[4] Teoretická prax si v tomto prípade uľahčuje vysvetlenia chápania tejto podstaty aj požiadavkou – mimo hry, resp. mimo ťažiska hry ( cháp ako : priestor na ihrisku, kde sa lopta, puk jednoducho nenachádza – pozn. aut)

[5] Počas duelu Vancouver - Colorado domáci útočník Bertuzzi zásahom hokejkou zozadu do hlavy spôsobil Moorovi vážne zranenia krku, ťažký otras mozgu a viaceré tržné rany. Ten sa musel zo zranení liečiť niekoľko mesiacov, okrem toho predčasne ukončiť kariéru profesionálneho hokejistu. Od Bertuzziho požaduje 15 miliónov dolárov ako náhradu za stratenú mzdu a odškodné vo výške 3 milióny dolárov. Navyše aj Moorovi rodičia chcú za atak na svojho syna ako kompenzáciu za psychickú ujmu sumu 1,5 milióna dolárov.

[6] Známe sú prípady poistenia dolných končatín, horných končatín, či dokonca prstov na rukách.

[7] Či tretej osoby.

[8] Prestávky v športovom zápase.


Názory k článku Zodpovednosť športovca za spôsobený úraz : podstata jej chápania:


Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím