lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (153)
Juraj Gyarfas (103)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (31)
Martin Maliar (25)
Kristián Csach (25)
Tomáš Klinka (20)
Milan Hlušák (16)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Martin Friedrich (8)
Michal Novotný (7)
Xénia Petrovičová (6)
Adam Zlámal (6)
Ján Lazur (4)
Petr Kolman (4)
Lexforum (4)
Natália Ľalíková (4)
Josef Kotásek (4)
Pavol Szabo (4)
Monika Dubská (4)
Radovan Pala (4)
Robert Goral (4)
Michal Krajčírovič (3)
Denisa Dulaková (3)
Josef Šilhán (3)
Pavol Kolesár (3)
Ivan Bojna (3)
Jakub Jošt (3)
Adam Valček (3)
Maroš Hačko (3)
Peter Pethő (3)
Jozef Kleberc (2)
Bob Matuška (2)
Michal Hamar (2)
Marián Porvažník (2)
Lukáš Peško (2)
Martin Gedra (2)
Juraj Straňák (2)
Ladislav Hrabčák (2)
Dávid Tluščák (2)
Juraj Schmidt (2)
Zsolt Varga (2)
Anton Dulak (2)
Maroš Macko (2)
Roman Kopil (2)
Peter Varga (2)
Ludmila Kucharova (2)
Martin Serfozo (2)
Jiří Remeš (2)
Miriam Potočná (1)
lukasmozola (1)
Paula Demianova (1)
Nora Šajbidor (1)
Viliam Vaňko (1)
Emil Vaňko (1)
I. Stiglitz (1)
Natalia Janikova (1)
Juraj Lukáč (1)
Matej Košalko (1)
Michal Ďubek (1)
Bohumil Havel (1)
Martin Svoboda (1)
Roman Prochazka (1)
Tibor Menyhért (1)
Igor Krist (1)
Petr Steiner (1)
Lucia Palková (1)
Peter Marcin (1)
Dušan Marják (1)
Martin Šrámek (1)
Zuzana Kohútová (1)
Radoslav Pálka (1)
Martin Hudec (1)
Pavol Mlej (1)
Tomas Kovac (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Vincent Lechman (1)
Matej Kurian (1)
Marek Maslák (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Nina Gaisbacherova (1)
David Halenák (1)
Jana Mitterpachova (1)
Katarína Dudíková (1)
Robert Šorl (1)
Martin Estočák (1)
Ivan Kormaník (1)
Ivan Michalov (1)
Dušan Rostáš (1)
Lucia Berdisová (1)
Tomáš Ľalík (1)
Robert Vrablica (1)
peter straka (1)
David Horváth (1)
Gabriel Závodský (1)
Gabriel Volšík (1)
Marcel Jurko (1)
Peter K (1)
Zuzana Adamova (1)
Matej Gera (1)
Ladislav Pollák (1)
lukas.kvokacka (1)
Ondrej Halama (1)
Bystrik Bugan (1)
Ján Pirč (1)
Peter Janík (1)
Vladimir Trojak (1)
Martin Galgoczy (1)
Ondrej Jurišta (1)
Petr Kavan (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Vladislav Pečík (1)
Pavel Lacko (1)
Róbert Černák (1)
Peter Kubina (1)
Tomáš Demo (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Reps & warranties v slovenskom práve

Juraj Gyarfas, 11. 09. 2011 v 22:36

Väčšina čitateľov sa s nimi iste už stretla. Desiatky článkov a odsekov, ktoré vo veľkých akvizičných zmluvách často predstavujú obsahovo najrozsiahlejšiu časť zmluvy. Niekedy vo vyhnanstve samostatnej prílohy, niekedy priamo v texte zmluvy. A v anglicky písaných zmluvách často pod nadpisom Representations and Warranties.

Ako názov naznačuje, inštitút reps and warranties pochádza z anglického práva . Ako ich však interpretovať v zmluve, ktorej rozhodné právo je slovenské? O tom by mal byť tento príspevok, ktorý píšem už tri roky a teraz sa konečne dostal aspoň do predbežne publikovateľnej podoby.

Veľa článkov bolo popísaných o tom, ako anglosaský spôsob písania zmlúv preniká do civil law krajín. Pokiaľ viem, najmä Nemci sú nešťastní z toho, že snaha vysvetliť klientovi výhody 15-stranovej zmluvy, ktorá sa môže oprieť o presnú a prepracovanú zákonnú úpravu, voči 100-stranovému monštru, ktoré do veľkej miery opakuje zákonné ustanovenia, je často úplne zbytočná. Darmo vysvetľujú, že dlhá zmluva je nielen výrazne drahšia, ale často vytvára v interakcii so zákonnou úpravou nejasnosti, v prípade sporu sa nebude možné oprieť o rozsiahlu judikatúru k zákonným ustanoveniam a v konečnom dôsledku by ochrana poskytnutá zákonom mohla byť aj lepšia. Ak sa nemeckému právnikovi náhodou aj podarí klienta o tom presvedčiť, klient mu aj tak povie, že akvizičnú zmluvu musí poslať svojej financujúcej banke do New Yorku, ktorá vôbec nemá chuť listovať si v BGB a preto potrebuje mať všetko v zmluve.

Podobným spôsobom sa tento inštitút dostal aj k nám. A tiež niekedy zápasíme s tým, čo tieto dlhočizné zmluvné ustanovenia vlastne znamenajú a aký je v našom práve dôsledok ich porušenia.

I. Reps and warranties

Reps and warranties sú zmluvné ustanovenia formulované ako vyhlásenia jednej zo zmluvných strán, ktoré popisujú široké spektrum údajne pravdivých skutočností. Nie sú teda formulované ako záväzky ("A sa zaväzuje, že zaplatí"), ale ako vyhlásenia o stave sveta ("A vyhlasuje, že budova je postavená v súlade so stavebnými predpismi"). Časť z nich sa zväčša týka samotných zmluvných strán - A vyhlasuje, že nie je v úpadku, že vykonal všetky korporačné úkony, ktoré si uzatvorenie zmluvy vyžaduje, že osoby, prostredníctvom ktorej koná sú oprávnené konať, atď. Väčšina však pokrýva údajné vlastnosti prevádzanej veci/podniku/práva - že predávajúci je skutočne vlastníkom predávanej veci, že cieľová spoločnosť (target) vlastní uvedenú fabriku, že poskytnuté účtovné knihy zodpovedajú skutočnosti, atď. A keď už človek pomaly podriemkáva, dostávajú sa reps and warranties k ozajstným chuťovkám - že v manažérskej zmluve s osobou XY nie je zlatý padák, že okrem vymenovaných troch zmeniek spoločnosť nevydala žiadnu ďalšiu a že v kuchyni kupovanej prevádzky nie je baktéria e.coli.

Úprava následkov nepravdivých vyhlásení je často skromnejšia. Niekedy sa autor zmluvy obmedzí na strohé ustanovenie, že daná zmluvná strana "sa zaväzuje, že vyhlásenia sú pravdivé". V tomto prípade sa ako keby implicitne predpokladalo, že pôjde o klasické porušenie zmluvného záväzku a z toho vyplývajúci nárok na náhradu škody. Niekedy nepravdivosť obzvlášť dôležitých vyhlásení zakladá právo druhej zmluvnej strany odstúpiť od zmluvy. Inokedy sú na nepravdivosť vyhlásení viazané zmluvné pokuty, sľuby odškodnenia alebo zložitejšie zmluvné konštrukcie.

Vo všetkých prípadoch vyvstáva množstvo ďalších otázok. Môže nepravdivé vyhlásenie priamo zakladať nárok na náhradu škody alebo na zmluvnú pokutu? Inými slovami, je nesprávne vyhlásenie "porušením povinnosti" ( § 420 a 544 OZ), resp. "povinnosti zo záväzkového vzťahu" ( § 373 ObZ)? Existuje právna povinnosť pravdovravnosti? A čo ak sa nepravdivé vyhlásenie týka skutočnosti, ktorej nepravdivosť spochybňuje celú existenciu zmluvy (napr. spôsobilosť podpisujúcich osôb konať za zmluvnú stranu)?

V iných zmluvách je úprava následkov nepravdivých vyhlásení inšpirovaná zákonnou zodpovednosťou za vady. Táto úprava implicitne predpokladá, že vyhlasované skutočnosti sú vlastnosťami prevádzaného majetku. Aj tu vyvstáva množstvo otázok. Čo s vyhláseniami týkajúcimi sa samotných zmluvných strán a ich konania? Neexistenciu úpadku predávajúceho asi ťažko možno označiť za vlastnosť prevádzanej veci. Je tu však aj ďalší problém. Možno povedať, že baktéria v kuchyni prevádzky, ktorú prevádzkuje cieľová spoločnosť, je "vlastnosťou" akcií v tejto spoločnosti?

A čo ak ide o vyhlásenie v zmluve, na základe ktorej sa žiadny majetok nenadobúda? Reps and warranties nachádzame aj v úverových zmluvách, záložných zmluvách a koniec koncov (aj keď nie pod fancy anglickým názvom) bežných zmluvách medzi dvoma živnostníkmi, v ktorých jeden vyhlasuje, že je "oprávnený podnikať v danej oblasti"?

V tomto texte sa budeme venovať len otázke reps and warranties v zmluvách, na základe ktorých sa prevádzajú určité majetkové hodnoty - primárne na zmluvy z oblasti akvizície podnikov, či už je akvizícia štruktúrovaná ako predaj vecí, resp. predaj podniku (asset deal) alebo ako predaj majetkovej účasti v spoločnosti, ktorá podnik vlastní - teda obchodného podielu alebo akcií (share deal).

II. Anglické základy

Na vysvetlenie toho, ako reps and warranties fungujú v domovskom prostredí anglického práva, sú tu nepochybne povolanejší. S mojimi obmedzenými vedomosťami tomu rozumiem tak, že misrepresentation (t.j. nepravdivá representation) zakladá deliktuálny nárok, ktorého dôsledkom môže byť náhrada škody (vyššia ako pri kontraktuálnom nároku) a zrušenie zmluvy.

Nepravdivá warranty zakladá len kontraktuálny nárok, ktorý neohrozuje samotnú existenciu zmluvy, ale kupujúci má nárok na peňažnú náhradu. Zmluvné následky nepravdivých warranties budú v zmluve zväčša podrobne popísané, ale ak aj nie, peňažná náhrada za nepravdivú warranty je zväčša nižšia ako v prípade nepravdivej representation.

Vyhlásenia, ktoré sa viažu k iným skutočnostiam, ako vlastnosti prevádzaného majetku (napr. spôsobilosť predávajúceho uzavrieť tento typ zmluvy) sa nám môže javiť zbytočne. Ak zmluvná strana nemala spôsobilosť, bude predsa neplatná celá zmluva a tým pádom aj zmluvné vyhlásenie. Význam však môže byť po prvé v deliktuálnych nárokoch a po druhé v tom, že predávajúci nemusel mať kapacitu na predaj akcií, ale mohol mať kapacitu na vyhlásenie, že kapacitu má. Takže časť zmluvy o predaji akcií síce bude neplatná, ale kupujúcemu ostane nárok na náhradu škody z nepravdivého vyhlásenia.

III. Ekonomická podstata

Ekonomická podstata reps and warranties je podľa môjho chápania v alokácii rizika vyplývajúceho z toho, že niektorý aspekt transakcie neprebieha presne tak, ako si to strany predstavovali. Podľa Law and Economics by zmluvná alokácia rizík a kúpna cena mali byť spojené nádoby. Predstavme si napríklad, že existuje riziko, že v kuchyni kupovaného podniku je baktéria e.coli a pravdepodobnosť tohto rizika je 1%. Ak sa toto riziko materializuje, zníži hodnotu podniku o 1000. Ak teda kupujúci toto riziko vezme na seba, mal by logicky zaplatiť kúpnu cenu nižšiu o 10.

Okrem toho treba počítať s nákladmi na získanie a vyhodnotenie informácií. Ak by kupujúci za vyhodnotenie rizika mal zaplatiť ďalších 10, mal by žiadať zníženie ceny o 20. Ďalšie faktory by mohli byť cena poistenia (strana, ktorá tento typ transakcií robí na bežiacom páse, môže riziko lacnejšie diverzifikovať alebo poistiť). Podľa LandE budú strany chcieť maximalizovať celkovú hodnotu kontraktu, preto jednotlivé riziká efektívne alokujú na toho, kto má najlepšie informácie a najlacnejšie vie riziká pokryť.

Problém s touto teóriou je, že (podobne ako mnoho LandE teórií) je v praxi dosť nepoužiteľná. Po prvé, v reálnom živote sa riziko nedá tak pekne kvantifikovať ako v LandE príkladoch. V skutočnosti by bolo veľmi ťažké vyčísliť, či je riziko 1% alebo 5%.

Po druhé, vyjednávanie zmlúv zväčša prebieha inak. Manažéri dohodnú cenu (alebo parametre jej výpočtu) a následne dajú právnikom vyjednať zmluvu. Pri rokovaní o rozsahu reps and warranties sa málokedy opätovne otvára otázka ceny (aj keď to nie je úplne vylúčené).

Ekonomické teórie môžu pomôcť pochopiť pôvod určitej úpravy a de lege ferenda ju vylepšiť. De lege lata však musíme v prvom rade vyriešiť, ako reps and warranties vlastne právne interpretovať.

IV. Reps and warranties a slovenské právo

Predstavme si teda, že reps and warranties boli dohodnuté, zmluva bola uzatvorená a niektoré z vyhlásení sa ukázalo nepravdivé. Ako právne konštruovať nároky, ktoré kupujúci má?

Nižšie budem tvrdiť, že najvhodnejšie riešenie v kontexte slovenského práva je podľa môjho názoru analogická aplikácia zákonných ustanovení o vadách veci (doplnená zmluvnou úpravou). Zároveň však musím hneď na úvod uviesť, že rozumný sudca by podľa mňa nárok v nejakej forme určite priznať mal a to bez ohľadu na to, ako sú následky nepravdivých reps and warranties v zmluve upravené. Komerčná dohoda strán o alokácii rizika je jasná a sudca by mal urobiť všetko pre to, aby ju aplikoval. Právne inštitúty by tu mali byť primárne pre ľudí a mali by (pokiaľ je to možné) rešpektovať ich komerčné dohody. Zároveň by sa však právnici mali snažiť tieto inštitúty čo najlepšie formulovať. A tento článok by mal byť snahou čo najlepšie v slovenskom kontexte sformulovať inštitút reps and warranties.

a) Pravdivosť reps and warranties ako záväzok

Podľa niektorých názorov je pravdivosť jednotlivých prehlásení zmluvným záväzkom predávajúceho a následkom ich nepravdivosti je tým pádom klasický nárok na náhradu škody podľa § 373 ObZ (prípadne § 420 OZ) . Tento záver odvodzujú buď od akejsi všeobecnej povinnosti pravdovravnosti alebo od výslovného zmluvného ustanovenia, ktoré povedzme hovorí, že "predávajúci sa zaväzuje, že vyhlásenia sú pravdivé" alebo ešte priamočiarejšie "nepravdivosť vyhlásení sa považuje za porušenie povinnosti zo strany predávajúceho". S touto interpretáciou mám problém a to z nasledovných dôvodov.

Podľa § 494 OZ je obsahom záväzku "niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo niečo trpieť". Vyhlásenie o údajnom stave sveta môže byť pravdivé alebo nepravdivé, nevyplýva z neho však povinnosť niečo dať, konať, zdržať sa alebo trpieť.

Otázkou je taktiež, kedy tento záväzok vlastne vznikol a kedy bol porušený. Záväzok nemohol vzniknúť podpisom zmluvy a zároveň byť tým istým momentom porušený. Záväzok podľa mňa najprv musí aspoň jednu logickú sekundu trvať, kým je porušený. Obávam sa, že nie je možné záväzok založiť aj porušiť tým istým úkonom. Preto nie je možné jedným právnym úkonom (podpisom zmluvy) založiť záväzok dať pravdivé vyhlásenia, zároveň tieto vyhlásenia dať a zároveň záväzok porušiť, lebo jedno z nich pravdivé nie je.

Väčší zmysel mi dáva postulovanie akejsi všeobecnej "povinnosti pravdovravnosti", ktorá by sa dala odvodiť z § 415 OZ. V takom prípade by zodpovednosť z reps and warranties pripomínala zodpovednosť za culpa in contrahendo. Nemci porušenia reps and warranties naozaj v niektorých prípadoch riešia - alebo aspoň pred modernizáciou záväzkového práva riešili - cez culpa in contrahendo. Išlo však vždy len o subsidiárne riešenie voči nárokom z vád. Tak isto v našom kontexte, ak máme inštitút zodpovednosti z vád, ktorý (ako bude uvedené nižšie) sa na danú situáciu hodí lepšie, je podľa mňa zbytočné používať krkolomné konštrukcie cez § 415.

Druhý problém s "obyčajným" nárokom na náhradu škody je vo výške škody. Ak by sme pripustili, že nepravdivosť reps and warranties je porušením záväzku a nastupuje § 420 OZ alebo § 373 ObZ, treba sa vysporiadať s výškou škody. Škoda by mala byť úbytok majetku. K akému úbytku však došlo, ak som kúpil niečo, čo má v skutočnosti nižšiu cenu, ako som si pôvodne myslel? Ak by sme takýto záver aj pripustili (čo je samo o sebe problematické) musela by sa táto škoda preukazovať cez nižšiu hodnotu kúpenej veci. Takže ak je v kuchyni prevádzky kupovanej cez share deal baktéria e.coli, musel by kupujúci preukazovať, že hodnota akcií je z tohto dôvodu nižšia. To však nemusí byť pravda, keďže na hodnotu akcií vplýva množstvo iných faktorov.

Myslím si preto, že formulovať nároky z nepravdivých vyhlásení ako nárok na náhradu škody je problematické a koncepčne to nesedí.

To samozrejme neznamená, že nepravdivými reps and warranties nedochádza k porušeniu záväzku. Nejde však o záväzok dať pravdivé vyhlásenia, ale o záväzok dodať vec (podnik, akcie, obchodné podiely) s dohodnutými vlastnosťami. Podľa nášho právneho poriadku však sankciou za porušenie tohto typu záväzku (dodanie pokazeného tovaru) nie je bez ďalšieho náhrada škody podľa všeobecných ustanovení § 420 OZ alebo § 373 ObZ, ale nároky z vád tovaru. Náhrada škody sa aplikuje len subsidiárne na nároky, ktoré nemožno pokryť podľa ustanovení o vadách.

b) Zmluvná pokuta

Niektoré zmluvy nepravdivosť reps and warranties sankcionujú zmluvnou pokutou. Aj táto konštrukcia je podľa mňa problematická.

Zmluvná pokuta musí byť podľa § 544 OZ naviazaná na porušenie zmluvnej povinnosti (a ako som písal tu v kontexte zmluvnej pokuty a odstúpenia, súdy túto väzbu často vykladajú až prehnane formalisticky). Ako však bolo uvedené vyššie, pravdivosť vyhlásení ťažko možno považovať za zmluvnú povinnosť. Taká povinnosť totiž zo zmluvy často nevyplýva, ale keby aj vyplývala, vzniká táto povinnosť až momentom uzatvorenia zmluvy a tým istým momentom dochádza v prípade nepravdivosti aj k jej porušeniu.

Aplikácia všeobecnej povinnosti pravdovravnosti, ktorú by sme mohli odvodiť z § 415, v tomto prípade tak isto nebude fungovať, pretože nejde o zmluvnú povinnosť, ale zákonnú povinnosť ( a § 544 OZ hovorí len o zmluvných povinnostiach).

Zmluvná pokuta by sa však koncepčne dala chápať ako následok nie porušenia povinnosti urobiť pravdivé vyhlásenia, ale ako následok porušenia zmluvnej povinnosti dodať vec s dohodnutými vlastnosťami. Takýmto spôsobom by podľa mňa dohodnutá sankcia za nesprávne reps and warranties fungovať mala.

c) Nároky z vád

Reps and warranties (presnejšie povedané tie, ktoré popisujú stav prevádzanej veci, nie vyhlásení typu "predávajúci nie je v úpadku") sa podľa môjho názoru v našom práve najviac podobajú na dohodnuté vlastnosti predávanej veci a preto by sme na ich výklad mali použiť úpravu zodpovednosti za vady tovaru.

Po prvé, tento záver vyplýva priamo zo zákona a to vo vzťahu k predaju podniku (asset deal) z § 486 ObZ a vo vzťahu k predaju akcií (share deal) zo subsidiárnej aplikácie ustanovení o kúpnej zmluve podľa § 30 ZCP. Jediná z akvizičných zmlúv, ktorá v žiadnej forme neobsahuje úpravu nárokov z vád (ani priamou úpravou ani odkazom), je zmluva o prevode obchodného podielu ( § 115 ObZ). Ekonomický efekt prevodu obchodného podielu je však v zásade identický ako prevod akcií alebo podniku. Neexistuje preto podľa mňa dôvod, prečo by medzeru v zákone spôsobenú veľmi stručnou úpravou tohto zmluvného typu v korporačnej časti Obchodného zákonníka nebolo možné doplniť analógiou so záväzkovou úpravou zmlúv, ktoré sa na ňu ekonomicky podobajú. Identicky rozhodol aj NS ČR pod sp. zn. 29 Cdo 5452/2008.

Po druhé, nároky z vád tovaru podľa dispozitívnej zákonnej úpravy v zásade zodpovedajú tomu, čo strany v praxi väčšinou chcú dosiahnuť. V prvom rade ide o možnosť predávajúceho napraviť vady a v druhom rade o nárok na zľavu z kúpnej ceny.

Zľava z kúpnej ceny viac zodpovedá ekonomickej logike, než náhrada škody. Nejde totiž o škodu v zmysle zmenšenia majetku kupujúceho, ale o nižšiu hodnotu veci. Keby kupujúci o nepravdivosti daného vyhlásenia vedel, zaplatil by za podnik/akcie/obchodný podiel nižšiu cenu. Tento účel sa ex post najlepšie docieli zľavou z kúpnej ceny.

Odstúpenie od zmluvy pri akvizičných zmluvách zväčša nebude prichádzať do úvahy, pretože navrátenie celej transakcie po closingu sa strany často snažia zmluvne vylúčiť. Zväčša bude prichádzať do úvahy (ak vôbec) len pri nepravdivosti niekoľkých kľúčových vyhlásení.

Treba však priznať, že aj konštruovanie nárokov z nepravdivých reps and warranties ako nárokov z vád má svoje slabé miesta. Po prvé, je baktéria v kuchyni prevádzky naozaj vadou akcie? A po druhé, ako vyčísliť zľavu z kúpnej ceny?

Na prvú otázku existuje podľa mňa krátka a dlhá odpoveď. Krátka odpoveď znie - prečo nie. Ak sa strany dohodli, že baktéria v kuchyni je vlastnosťou akcií kupovanej spoločnosti, neexistuje žiadny koncepčný dôvod, prečo túto dohodu nerešpektovať. Ustanovenie § 420 ObZ je veľmi široké a okrem toho dispozitívne. K tejto krátkej odpovedi dospel aj NS ČR pod sp. zn. 29 Cdo 5452/2008, keď judikoval, že "není pochyb o tom, že obchodní podíl jako předmět převodu rozhodně nelze ztotožňovat se zbožím. [...] Nepochybně však je možné, aby si strany smlouvy o převodu obchodního podílu dohodly, jaké „vlastnosti“ musí obchodní podíl, resp. – zprostředkovaně – podnik společnosti o jejíž obchodní podíl jde, mít."

Druhá odpoveď je dlhšia a závisí od výšky kupovaného podielu (množstva akcií). Ak je kúpa akcií alebo obchodného podielu len inou štruktúrou na kúpu podniku, mali by byť vlastnosti podniku interpretované ako vlastnosti akcii. Ideálne by malo ísť o kúpu 100% podielu alebo nižšieho podielu, ktorým kupujúci efektívne kupuje podnik. Ostáva však otázka, čo ak sa prevádza menší podiel akcií. Nemci vo svojej dôkladnosti túto otázku riešili, ale judikatúre nie je jednotná. Možno nájsť rozhodnutia, kde akceptovali takmer čokoľvek nad 50%, ale možno nájsť aj rozhodnutie, kde naopak kúpu 60% akcií interpretovali ako čistý Rechtskauf bez aplikácie vád tovaru (pričom BGH bral do úvahy aj úpravu v stanovách a výšku podielu potrebnú na zmenu stanov). Z tohto záveru sa zdá, že pri kúpe minoritného podielu by sa vady podniku nemali interpretovať ako vady akcií.

Osobne sa viac prikláňam k prvej odpovedi - ak si to strany dohodli, prečo by vlastnosť podniku nemohla byť vlastnosťou akcií. Ale za podstatné považujem, že obe cesty vedú aplikácii ustanovení o vadách aspoň pri kúpe výrazne majoritného podielu akcií.

Druhá otázka smeruje k tomu, ako vyčísliť zľavu z kúpnej ceny. Ak sa v účtovníctve kupovaného podniku objaví záväzok, ktorý tam podľa reps and warranties nemal byť, je ľahké ohodnotiť výšku záväzku. Ale ako by sa mal tento záväzok premietnuť do zľavy z kúpnej ceny?

Podľa § 439 ObZ by zľava z kúpnej ceny mala byť vo výške rozdielu medzi hodnotou veci bez vady a s vadou. Toto ustanovenie je však problematické, pretože hodnota nemusí nevyhnutne zodpovedať cene. Inými slovami, možno si napr. predstaviť situáciu, že hodnota podniku je 100, kúpna cena však bola dohodnutá ako 60 (pretože predávajúci napr. rýchlo potreboval likviditu). Ak by sa v dôsledku nepravdivých reps and warranties ukázalo, že podnik má ďalší záväzok vo výške 90, znamenalo by to podľa § 439 ObZ zníženie o 90 (čo sa javí ako nezmysel). Tak isto si možno predstaviť opačnú situáciu, kedy kupujúci sa podnik zaplatí viac, ako je jeho trhová hodnota (napr. s očakávaním výrazných synergií).

Spôsob výpočtu podľa nemeckého BGB ( § 441 ods. 3) mi pripadá rozumnejší. Podľa BGB sa musí vada dať do pomeru ku kúpnej cene (znížená cena = dohodnutá cena * hodnota s vadou / hodnota bez vady). Vo vyššie uvedenom príklade by znížená cena teda bola 6 (zníženie o 54).

A na záver ešte otázka vzťahu medzi nárokmi z vád a náhradou škody. Podľa § 440 ObZ popri nárokoch z vád existuje aj nárok na náhradu škody. Ide však o subsidiárny nárok popri primárnom nároku z vád ( § 440 ods. 2). Inými slovami, nepravdivé vyhlásenie bude potrebné uplatniť ako vadu podniku a nárokom na náhradu škodu bude možné uplatniť len dodatočnú škodu.

d) Relatívna neplatnosť pre omyl

Nepravdivosť reps and warranties môže tiež zakladať relatívnu neplatnosť zmluvy podľa § 49a OZ. Samozrejme pôjde len o nepravdivosť niektorých naprosto kľúčových vyhlásení - napr. v prípade kúpy realitného SPVčka vyhlásenie o vlastníctve k pozemkom.

K tomuto záveru dospel aj NS ČR pod sp. zn. 29 Odo 564/2006, pričom judikoval, že účastníci si pre prípad nepravdivosti vyhlásení (išlo o predaj akcií a vyhlásenie sa týkalo záväzkov kupovanej spoločnosti) síce dohodli zľavu z kúpnej ceny a tým pádom podľa súdu vylúčili nárok na odstúpenie, čo však bez ďalšieho nevylučuje relatívnu neplatnosť. Najvyšší súd nedal odpoveď na otázku, či aplikáciu § 49a OZ vôbec možno zmluvne vylúčiť.

e) Inominátna úprava

Nevidím problém v tom, aby si strany nároky z nepravdivých reps and warranties upravili v zmluve ako inominátne záväzky. Ak tvorcovia zmluvy vedia pokryť všetky eventuality a nepotrebujú podporné použitie zákona, mala by takáto dohoda byť platná. Ale koncepčne podľa mňa aj tak pôjde o inštitút podobný nárokom z vád tovaru. A ak tvorcovia zmluvy predsa len nechajú drobnú dieru, mali by ju súdy vyplniť analogickým použitím ustanovení o nárokoch z vád. Keďže zákonné ustanovenia o nárokoch z vád sú dispozitívne, pôjde v praxi podľa mňa takmer vždy o kombináciu zákonných nárokoch z vád a zmluvných dojednaní.

f) Ostatné reps and warranties

Úvahy uvedené vyššie sa bez ďalšieho môžu aplikovať len na reps and warranties, ktoré sa týkajú vlastností kupovaného podniku. Naďalej tu však máme vyhlásenia, ktoré sa týkajú predávajúceho (napr. jeho spôsobilosť uzavrieť zmluvu, neexistencia úpadku, atď.).

Tieto vyhlásenia možno rozdeliť na dve skupiny. V prípade nepravdivosti prvej skupiny bude zmluva jednoducho neplatná. Kupujúci bude mať nárok na náhradu škody podľa § 268 ObZ alebo § 42 OZ.

V prípade nepravdivosti ostatných zmluva ostáva platná. V takom prípade podľa mňa v prvom rade treba aplikovať zmluvnú úpravu (ak existuje). Ak nie, bude mať kupujúci podľa mňa buď nárok na náhradu škody (v tomto prípade by som aplikoval všeobecnú "povinnosť pravdovravnosti" podľa § 415 OZ), pričom pôjde o nárok podobný nároku z culpa in contrahendo alebo pôjde o relatívne neplatnú zmluvu z dôvodu omylu.

V. Komparatívny pohľad

Naša trhová ekonomika je mladá a malá, reps and warranties však už desaťročia interpretujú väčšie a vyspelejšie ne-anglické jurisdikcie. Preto podľa mňa má význam pozrieť sa za humná. Anglické právo nám v tomto smere príliš nepomôže, pretože z neho reps and warranties pochádzajú, sú však zasadené do kontextu výrazne odlišného právneho poriadku. Inými slovami, porovnanie s anglickým právom je súčasťou problému, nie riešenia (preto som ho zaradil na začiatok článku). Alebo, ako by povedal Jack Sparrow, "that's exactly the sort of thinking that got us into this mess."

Súčasťou riešenia je podľa mňa porovnanie s inými kontinentálnymi právnymi systémami. Najzaujímavejšie je podľa mňa porovnanie s Nemeckom - obrovská ekonomika, veľmi príbuzný právny systém a tendencia analyzovať každú otázku úplne do dôsledkov. Vychádzal som z ROTTHEGE, G., WASSERMANN, B.: Mandatspraxis Unternehmenskauf. Carl Heymanns Verlag: Köln, 2002. Keďže kniha vyšla tesne po modernizácii záväzkového práva, pokrýva situáciu pred aj po.

Vo vzťahu k asset deals bolo v Nemecku vždy judikatórne ustálené, že na vady podniku sa aplikujú ustanovenia o vadách tovaru. Od novely to okrem toho vyplýva aj z § 453 BGB.

Share deal je klasifikovaný ako kúpa práva (Rechtskauf). Ak ide o predaj práva, ktoré oprávňuje na užívanie určitej veci, použijú sa na túto vec podľa § 453 ods. 3 BGB ustanovenia o faktických a právnych vadách.

Podľa vyššie citovanej knihy nemožno v prípade kúpy akcií automaticky na podnik aplikovať ustanovenia o faktických vadách - to však neplatí, ak ide o kúpu podniku, pričom v prípade kúpy akcií ide od istej výšky v podstate o kúpu podniku. Preto nemecké súdy aj pred modernizáciou záväzkového práva vychádzali z aplikácie ustanovení o vadách tovaru na share deals.

Nároky sú v oboch prípadoch (asset deal aj share deal) náprava (Nacherfüllung) a po uplynutí primeranej lehoty odstúpenie (Rücktritt), zľava z kúpnej ceny (Minderung) a náhrada škody (Schadenersatz) alebo náhrada výdavkov (Aufwendungsersatz). Náprava môže spočívať v odstránení vád (Mangelbeseitigung) a dodatočnej dodávke (Ersatzlieferung). Odstránenie vád bude v akvizíciách relatívne časté (predávajúci bude napr. chcieť prevziať na seba riešenie sporov s tretími stranami). Dodávku dodatočného tovaru si pri predaji podniku alebo obchodných podielov a akcií ťažko predstaviť. Aj odstúpenie je pri akvizičných zmluvách ťažko predstaviteľné a strany ho väčšinou zmluvne vylúčia.

Okrem nárokov z vád môžu existovať nároky z culpa in contrahendo (ale len subsidiárne) a napadnutie zmluvy pre omyl (tiež len subsidiárne, ak neexistujú nároky z vád). Prostredníctvom culpa in contrahendo sa pred modernizáciou záväzkového práva subsidiárne riešili mnohé prípady, ktoré sa z dôvodu rigidnej definície vád nemohli riešiť cez nároky z vád (napr. vady jednotlivých súčastí podniku, ktoré sa však neprejavovali ako vady celého podniku). Od modernizácie táto aplikácia culpa in contrahendo nie je zväčša potrebná.

Čo sa týka iných jurisdikcií, nemám k dispozícii tak podrobné materiály. Z niektorých krátkych článkov, ktoré som k tejto veci našiel, sa zdá, že podobne aj v talianskom práve sa reps and warranties tiež považujú za dohodnuté vlastnosti predávanej veci, na nepravdivosť ktorých nadväzuje právo na zľavu z kúpnej ceny, náhrada škody a odstúpenie.

A z osnovy dizertačnej práce, na ktorú ma upozornil Michal (SCHWIMMAN, C. A.: Gewährleistung des Veräußerers beim Anteilsübertragungsvertrag - Österreich und Türkei im Rechtsvergleich) sa zdá, že v rakúskom práve sa podľa prevažujúcej mienky na predaj podielov aplikujú ustanovenia o kúpnej zmluve so zodpovednosťou za vady.

VI. Záver

Ako bolo uvedené vyššie, myslím si, že reps and warranties týkajúce sa kupovaného podniku by sa bez ohľadu na to, či je transakcia štruktúrovaná ako asset deal (predaj podniku alebo predaj samostatných vecí) alebo ako share deal (predaj akcií alebo obchodných podielov) mali interpretovať ako dojednané vlastnosti predávanej veci a ich nepravdivosť by preto mala zakladať nároky z vád podľa zákonnej úpravy). V praxi je určite vhodné nároky presne upraviť v zmluve, čo by nemal byť problém, keďže zákonné ustanovenia o nárokoch z vád sú dispozitívne. Koncepčne však pôjde o nároky podobné nárokom z vád. Subsidiárne by bolo možné domáhať sa v prípade nepravdivých reps and warranties relatívnej neplatnosti z dôvodu omylu.

Nepravdivé reps and warranties, ktoré sa netýkajú prevádzanej veci (typicky vyhlásenia týkajúce sa predávajúceho) by mohli zakladať relatívnu neplatnosť z dôvodu omylu alebo nárok na náhradu škody podobný nárokom z culpa in contrahendo.

Uvedomujem si, že celá táto úvaha je len úvodom do problematiky. Ostáva množstvo otvorených otázok. Možno sa domáhať nárokov z nepravdivých vyhlásení, ak kupujúci o nepravdivosti vedel? Čo s povinnosťou kupujúceho preskúmať tovar hneď po odovzdaní? Ako posudzovať oslabenie nárokov z dôvodu nesplnenia notifikačnej povinnosti kupujúceho? Ako premlčanie? A ako vypočítať výšku zľavy z kúpnej ceny?

Zároveň je celá táto úvaha do veľkej miery obsolétnym objavovaním Ameriky, keďže väčšina nám príbuzných jurisdikcií má tieto otázky dávno vyriešené a slovenské riešenie sa od nich nebude príliš líšiť. Ale mám pocit, že tieto otázky na Slovensku naozaj do veľkej miery vyriešené nie sú a preto dúfam, že tento prvý krok k tomu aspoň trochu prispeje.


Názory k článku Reps & warranties v slovenskom práve:


  Ľuboš Fojtík, 13. 09. 2011 v 10:20 - Česká judikatúra k tejto téme

Judikát českého NS k otázke aplikácií ustanovení o vadách u kupnej zmluvy na predaj podniku celkom zaujímavo rozobrané, prečo áno a v akom rozsahu (sp. zn. 29 Cdo 5452/2008)

Podrobne to rozoberaju tu - http://www.elaw.cz/cs/obchodni-pravo/483-prevod-obchodniho-podilu-sro-a-moznost-uplatneni-naroku-na-zaklade-ustanoveni-upravujicich-odpovednost-za-vady-zbozi.html

  Michal Novotný, 13. 09. 2011 v 10:25 - Veľmi dobrý

post, naozaj, klobúk dolu. A takmer kompletne s ním súhlasím, treba to niekde publikovať.

Mal by som ale predsa zopár postrehov [nie nevyhnutne kritických:)]:

1. výška zľavy - podľa mňa treba pojem "hodnota" v § 439 Obch. zák. vykladať ako relatívna hodnota, teda v rámci zmluvy, čo otvára cestu aplikácii tej relatívnej výpočtovej metódy [cena s vadou = (všeobecná hodnota s vadou x cena bez vady) / všeobecná hodnota bez vady];

2. ak analógia, prečo tak obmedzená? Alebo inak, prečo len vady "podniku" ( § 5 Obch. zák.)? Podľa mňa môže byť napríklad vadou akcie aj okolnosť, že akcia nebola vydaná platne [určitým spôsobom analógia s § 433 Obch. zák. o právnej vade, resp. s § 527 ods. 1 písm. a) Obč. zák.], že spoločnosť nebola založená platne (detto), že si plní všetky povinnosti atď. atď. Podobne konkurz/úpadok môže byť takto vadou akcie (ak už nejde priamo o vadu podniku, keďže konkurz sa týka skôr majetku, než samotnej spoločnosti);

3. omyl - ja by som ho asi neobmedzoval na "najpodstatnejšie" okolnosti. Z § 49a 2. vety Obč. zák. plynie, že ak druhá osoba vyvolala omyl úmyselne, potom nemusí ísť o tzv. podstatný omyl, ale stačí akýkoľvek omyl (okrem omylu v pohnútke - 3. veta). Poskytnutie nepravdivého vyhlásenia o určitom stave nadobúdaného predmetu je na 90% úmyselným uvedením do omylu, pretože ten uvádzajúci je aspoň uzrozumený s tým, že mýliaci sa tým nadobudne nesprávnu predstavu o stave toho predmetu.

§ 49a podľa mňa možno vylúčiť, hoci pri úmyselnom omyle je otázne, či by to nebolo v rozpore s dobrými mravmi, keby si ľstivá strana v podstate ľstou vymohla aj vzdanie sa práva oboľsteného, o ktorom tento ešte ani netuší.

Ak ale vyjdeme z toho, že žiadna zo strán nemá záujem nechať padnúť celú transakciu kvôli nesprávnosti v nejakom treťotriednom vyhlásení, je ešte otázka, či sa dá § 49a modifikovať tým spôsobom, že by si strany namiesto relatívnej neplatnosti dohodli len kompenzačné mechanizmy na spôsob nárokov z vád. Podľa mňa by to malo ísť, a potom nestojí aplikácii § 49a nič v ceste.

  Juraj Gyarfas, 13. 09. 2011 v 10:42 - Ad Luboš

Ďakujem za upozornenie na článok. Rozhodnutia českých súdov k tejto veci sú fajn. Najlepšie je 29 Cdo 5452/2008, ktoré som aj citoval, ale zaujímavé je aj 29 Odo 564/2006 (kde sa rieši omyl) a potom ešte aj 33 Odo 323/2004 (aj keď nie z oblasti M&A), kde sa úprava zodpovednosti za vady použila aj na vyhlásenie o tom, že predávané auto bolo v určitom technickom stave.

  Kristián Csach, 13. 09. 2011 v 11:23 - súhlas

Pekný post, pripomenul trápenie pred M&A skúškou v Deutschlande. :-) Inak, mne sa pozdáva (ako obvykle :-) ) nemecké delenie na samostatné ubezpečenia/prehlásenia ako inominátny záväzok (cez 311 BGB) a na ubezpečenia/prehlásenia o vlastnostiach, teda (povedzme, že minimálne analogické) rozšírenie následkov zodpovednosti za vady aj na situácie, ktoré nemusia byť vadou v úzkom slova zmysle, ale sú vlastnosťou predmetu prevodu.

Keď som vtedy filozofoval nad teoretickou povahou takýchto prehlásení, tak som rozmýšľal o tomto (možno blbosť a možno to nič nerieši, len ma to máta niekde v hlave ako bolestná spomienka na doby dávno minulé): Tie prehlásenia nevytvárajú primárny záväzok, ktorého porušenie sankcionujeme, ale vytvárajú záväzok až po tom, ako sa preukáže nepravdivosť údajov. Teda konštrukcia by mohla byť: ak nastane X (ukáže sa nepravda) zaplatím/urobím Y. S takým záväzkom nemám problém... (ale viem, sľub plnenia a problémy s tým spojené).

Okrem toho, pri riešení právnych následkov podľa mňa stojí za zohľadnenie, aby riešenie zvýšilo ex ante motiváciu strán dohodnúť si následky. (Pozadie: Mne sa nikdy nepáčila sudcovská rekonštrukcia zmluvy, odhady potenciálne zníženej ceny, ktorú by si strany dohodli, ak by o nedostatku vedeli a podobne).

Takže, ja by som preferoval riešenie, ktoré nebude narábať s úpravou ceny, ale požaduje niečo na štýl zmluvnej pokuty / či primárneho dohodnutého plnenia. Rovnako, právny následok môže zvýšiť motiváciu negociovať ex post (teda po transakcii) o zohľadnení/úprave ceny (preto sa aj časť platby odkladá na "horšie" časy). Teoreticky som to nikdy rozumne nedomyslel, ale možno raz...

Každopádne, okrem tých článkov, čo som ti posielal ešte k téme niečo od nemeckých dogmatikov nájdem, takže ak chceš post rozpracovať do článku, nejako sa vynasnažím ti to poslať...

  Juraj Gyarfas, 15. 09. 2011 v 15:16 - Ad Michal

Ďakujem. Som rád, že post sa páčil. A či to treba niekde publikovať - veď som to práve niekde publikoval, nie? :-)

Ad 1: Súhlas, keby sa to s tou hodnotou dalo vykladať takto, dávalo by to zmysel. Ale § 439 ObZ je v tomto menej jasný, ako 441 ods. 3 BGB.

Ad 2: Súhlasím. To, že akcia bola vadne vydaná je podľa mňa určite vadou akcie (tovaru). Ale o tom podľa mňa ani nie je pochybnosť - tá nastáva až pri otázke, či jednotlivé atribúty targetu sú "vlastnosťou akcie".

Ad 3: S tým omylom máš pravdu. Neuvedomil som si, že § 49a druhá veta by sa mohol aplikovať na akýkoľvek úmyselne vyvolaný omyl. Ale podľa mňa by tam mal byť nejaký test materiality, nemyslíš?

So zmluvným vylúčením § 49a mám trochu problém. Na jednej strane sa mi ako liberálnemu právnikovi žiada povedať - jasné, keď si to dohodnú, prečo nie. Na druhej strane neviem, či možno vady vôle zhojiť právnym úkonom, ktorý je touto vadou zaťažený. Neplatnosť pre vady vôle by sa možno dala interpretovať tak, že jednoducho nastáva skôr, ako sudca vôbec začne čítať obsah zmluvy. Pripadá mi to podobne problematické (aj keď nie až tak veľmi), ako napísať do zmluvy, že strany ju uzatvárajú vážne a slobodne. A čo ak ani toto ustanovenie nemysleli vážne a slobodne? :-)

  Juraj Gyarfas, 15. 09. 2011 v 15:22 - Ad Kristián

Vy ste k tomu mali v Deutschlande skúšku? Och, kedy budú také skúšky aj u nás? Nemuseli by sme takto objavovať Ameriku :-)

Súhlasím s delením reps and warranties na (i) dohodnuté vlastnosti veci (sankciou za nepravdivosť sú nároky z vád) a (ii) iné vyhlásania týkajúce sa napr. predávajúceho (sankciou sú dohodnuté inominátne záväzky alebo c.i.c.). K tomu vlastne smeroval aj bod f) vyššie.

Súhlasím, že následky by mohli byť inominátnymi záväzkami. Tak som to vlastne hore aj písal. Ale ak v zmluvnej úprave ostane nejaká diera, mala by sa vyplniť zákonnou úpravou nárokov z vád.

Veľa M&A zmlúv obsahuje akési inominátne záväzky (áno tiež to nenazývajú znížením ceny). Ale z hľadiska ekonomického účelu aj z hľadiska právnej konštrukcie je to veľmi podobné nárokom z vád. Preto podľa mňa tá subsidiárna aplikácia zákonnej úpravy nárokov z vád.

  Juraj Gyarfas, 21. 09. 2011 v 16:56 - diplomovka o M&A

Rád by som dal do pozornosti zaujímavú diplomovku na tému M& transakcií (VICEN, R.: Akvizícia spoločnosti s ručením obmedzeným metódou prevodu obchodného podielu. Na rozsahu diplomovky samozrejme nie je možné rozpracovať všetky relevantné otázky do detailov, ale zatiaľ som nevidel nič iné, čo by sa viac približovalo k "prvej slovenskej M&A učebnici" :-)

  Michal Novotný, 21. 09. 2011 v 18:25 - Hezké

som prekvapený, že sa aj u nás nájdu ľudia, čo sa zaoberajú v diplomovke takýmito vecami. Nech sa aj pomýlia, i tak to má stokrát väčšiu hodnotu než 5698. diplomovka na tému "nadobúdanie vlastníctva zmluvou".

Ad Juraj:

K § 49a - tam treba rozlišovať medzi prvou a druhou vetou. Prvá veta hovorí o omyle, ktorá jedna strana spôsobila alebo o ňom musela vedieť. V tejto vete NIE JE ani jedna zmienka o ZAVINENÍ, čo sa u nás v praxi často prehliada. Inak povedané, omyl možno spôsobiť aj neúmyselne, ba dokonca úplne nevedome, takpovediac "v dobrom úmysle". Zmyslom omylu je tak donútiť ľudí "dávať si pozor na veľké ústa". Preto je omyl obmedzený na podstatnú okolnosť (kým pri ľsti - druhej vete - nie) a preto s vylúčením § 49a prvej vety nemám problém. Ak totiž ani ten, kto omyl spôsobuje, nekoná úmyselne na škodu druhého, potom logicky ani jeho návrh vzdať sa § 49a prvej vety nemôžeš hodnotiť inak iba ako "úprimnú" snahu toto ustanovenie prosto vylúčiť s tým rizikom, že sa môže týkať tak jednej, ako aj druhej strany.

Dogmaticky tak v tomto prípade ide v podstate o omyl v pohnútke (pohnútkou k tomu, prečo sa vzdávam § 49a, je moja predstava, že nie som v omyle), ktorý je - ako plynie už z § 49a poslednej vety - nepodstatný.

V druhej vete je ale riešená lesť, kde jedna strana vie a chce ťa uviesť do omylu. Čiže, ak Ti táto strana podstrčí vzdanie sa práva na relatívnu neplatnosť, tak tým sama koná v jasnom úmysle Ťa poškodiť a využíva tú okolnosť, že sama vie, že Ty sa mýliš, ale Ty to nevieš. Tu síce ide tiež o omyl v pohnútke, ale úmyselne a ľstivo vyvolaný a využitý práve preto, aby bola druhá strana zbavená ochrany proti inak uplatniteľnému omylu, teda ako také ide o úmyselné konanie v rozpore s dobrými mravmi a preto by som aj toto vzdanie sa považoval za rozporné s dobrými mravmi (kľudne aj za pomoci § 424).

Mne sa ten koncept inominátnych záväzkov nepozdáva preto, pretože je síce chvályhodné "tlačiť" strany do zmluvnej úpravy, ale podľa mňa normálny človek očakáva, že mu v takýchto prípadoch poskytne už sám zákon nejaký komfort. Teda, že keď mi niekto svätosväte vyhlási, že niečo nejako je, ja sa na to spolieham a následne sa ukáže, že to tak nie je, tak je podľa mňa rozumné očakávať, že aspoň nejakú formu ochrany mi poskytne právo samo.

Tým samozrejme nie je vylúčená odchylná a podrobnejšia zmluvná úprava, ale nároky by nemali závisieť len na nej.

  Juraj Gyarfas, 08. 04. 2014 v 10:54 - ...

trochu českého formalizmu:

"Ujednání, kterým účastníci kupní smlouvy o převodu věci individuálně určené sjednali vyloučení odpovědnosti prodávajícího za vady předmětu koupě, je dohodou, kterou se strana smlouvy vzdává práv, jež mohou v budoucnosti teprve vzniknout, a tu pod sankcí neplatnosti zakazuje ustanovení § 574 odst. 2 obč. zák. Jde o případ bezvýjimečného vyloučení uplatnění práva z odpovědnosti za vady - vzdání se práva z odpovědnosti za vady jako celku; takové ujednání je ve smyslu § 574 odst. 2 obč. zák. neplatné."

podle rozsudku Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 33 Cdo 2641/2012, ze dne 24. 10. 2013

  Juraj Gyarfas, 06. 08. 2014 v 14:02 - caveat emptor po česky

"Ustanovení § 486 odst. 3 obch. zák., upravující nárok na slevu z kupní ceny při prodeji podniku, slouží k ochraně kupujícího v situaci, kdy kupuje podnik a s ním na něj přechází (bez jakékoli specifikace) všechny závazky s podnikem související, a to i ty, které případně nejsou zachyceny v účetnictví. Jde avšak pouze o ty závazky, o nichž kupující neví, jež mu byly při prodeji zatajeny."

(Rozsudek Nejvyššího soudu České republiky sp.zn. 23 Cdo 3870/2013, ze dne 2.6.2014)

  Juraj Gyarfas, 03. 04. 2016 v 12:35 - NS ČR k jurisdikcii v spore z SPA

"Řízení o návrhu na zaplacení ceny za převod obchodního podílu ve společnosti s ručením omezeným je věcí občanskou a obchodní podle článku 1 odst. 1 nařízení Brusel I (k výkladu pojmu „věci občanské a obchodní“ ve smyslu posledně uvedeného ustanovení srov. např. usnesení Nejvyššího soudu ze dne 27. září 2012, sp. zn. 33 Cdo 3793/2011, uveřejněné pod číslem 12/2013 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek, a tam citovanou judikaturu Soudního dvora Evropské unie, popř. z novější judikatury Soudního dvora jeho rozsudky ze dne 12. září 2013, C-49/12, ve věci Sunico ApS, či ze dne 23. října 2014, C-302/13, ve věci flyLAL-Lithuanian Airlines AS, v likvidaci). Řízení bylo zahájeno (doručením návrhu) dne 29. listopadu 2011; spadá tak do (věcné i časové) působnosti nařízení Brusel I. A jelikož zde není jiného právního nástroje ve smyslu kapitoly VII nařízení Brusel I, určí se příslušnost soudu v projednávané věci podle tohoto nařízení.

Na úvod se sluší poznamenat, že nařízení Brusel I upravuje jak mezinárodní, tak (v některých ustanoveních) i místní příslušnost soudů členských států Evropské unie. Tam, kde určuje pouze příslušnost mezinárodní (pravomoc), hovoří o „příslušnosti soudů státu“ (srov. např. článek 2 a článek 22), tam, kde určuje (vedle mezinárodní) i příslušnost místní, stanoví, že příslušný je „soud místa“ (např. článek 5 odst. 1 až 3, odst. 5, článek 6 odst. 1), či prostě „soud“ v jednotném čísle (např. článek 5 odst. 4, článek 6 odst. 2 až 4, článek 23 – v závislosti na znění prorogační doložky – či článek 24). Nelze tudíž odvolacímu soudu přisvědčit v závěru, podle něhož nařízení řeší toliko otázku mezinárodní příslušnosti. Tam, kde nařízení upravuje i místní příslušnost, je přednostně aplikovatelné před ustanoveními národního práva upravujícími místní příslušnost soudů (zpravidla ustanoveními občanského soudního řádu).

V projednávané věci nejde o řízení, k němuž by byly české soudy výlučně příslušné podle článku 22 nařízení Brusel I.

Společnost nezaložila příslušnost soudu prvního stupně podle článku 24 nařízení Brusel I tím, že by se vyjádřila k nároku uplatněnému návrhem na zahájení řízení, aniž by nejpozději současně s takovým vyjádřením vznesla námitku nedostatku příslušnosti procesního soudu (k příslušnosti podle článku 24 nařízení Brusel I srov. usnesení Nejvyššího soudu ze dne 23. září 2008, sp. zn. 29 Nd 336/2007, uveřejněné pod číslem 14/2009 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek, a v aktuální judikatuře Soudního dvora např. rozsudek ze dne 13. června 2013, C-144/12, ve věci Goldbet Sportwetten GmbH, bod 37, či rozsudek ze dne 27. února 2014, C-1/13, ve věci Cartier parfums – lunettes SAS, bod 36).

Mezi účastníky nebyla uzavřena dohoda o volbě soudu ve smyslu článku 23 nařízení Brusel I, a nejde ani o žádný z případů tzv. obligatorní příslušnosti ve smyslu kapitoly II, oddílu 3, 4 a 5 nařízení.

Z napadeného rozhodnutí ani z obsahu spisu se nepodává, že by společnost, vůči níž směřuje návrh na zahájení řízení, měla na území České republiky „bydliště“ ve smyslu článku 60 odst. 1 nařízení Brusel I, tedy že by zde měla zapsané sídlo, ústředí či hlavní provozovnu; příslušnost českých soudů tudíž neplyne ani z článku 2 nařízení Brusel I.

Zbývá posoudit, zda je soud prvního stupně příslušný k projednání a rozhodnutí věci podle některého z pravidel upravujících tzv. zvláštní příslušnost podle článků 5 až 7 nařízení Brusel I. Označené články dávají žalobci (navrhovateli) možnost zahájit řízení (vedle soudů státu, v němž má žalovaný bydliště) i u soudů v nich označených. Tyto články tak upravují příslušnost danou na výběr žalobci (navrhovateli).

Návrhem na zahájení řízení se navrhovatel domáhá zaplacení částky 1.508.000 Kč s příslušenstvím z titulu nezaplacené ceny za převod obchodního podílu, opíraje svůj nárok o smlouvu uzavřenou se společností a dovozuje, že společnost dobrovolně převzala závazek cenu za převod obchodního podílu zaplatit. Jde tak o „nárok ze smlouvy“ ve smyslu článku 5 odst. 1 nařízení Brusel I (k výkladu uvedeného pojmu srov. v aktuální judikatuře Soudního dvora např. rozsudek ze dne 14. března 2013, C-419/11, ve věci Česká spořitelna, a. s., body 46 až 48). Jelikož je „žalovaným“ (osobou, vůči níž návrh směřuje) společnost se sídlem v Rakouské republice, tedy v jiném členském státu Evropské unie, lze určit (mezinárodní a místní) příslušnost soudu podle článku 5 odst. 1 nařízení Brusel I.

Článek 5 odst. 1 nařízení určuje:

Osoba, která má bydliště na území některého členského státu, může být v jiném členském státě žalována,

a) pokud předmět sporu tvoří smlouva nebo nároky ze smlouvy, u soudu místa, kde závazek, o nějž se jedná, byl nebo měl být splněn;

b) pro účely tohoto ustanovení, a pokud nebylo dohodnuto jinak, je místem plnění zmíněného závazku:

- v případě prodeje zboží místo na území členského státu, kam podle smlouvy zboží bylo nebo mělo být dodáno,

- v případě poskytování služeb místo na území členského státu, kde služby podle smlouvy byly nebo měly být poskytnuty,

c) nepoužije-li se písmeno b), použije se písmeno a).

Nejvyšší soud považuje za zjevné, že obchodní podíl ve společnosti s ručením omezeným nelze považovat za „zboží“ ve smyslu článku 5 odst. 1 písm. b) nařízení Brusel I; v tomto směru má označené ustanovení za „acte claire“ (k výkladu pojmu zboží pro účely volného pohybu zboží srov. rozsudek Soudního dvora ze dne 10. prosince 1968, 7/68, ve věci Komise proti Italské republice). Proto je na místě určit příslušnost podle článku 5 odst. 1 písm. a) nařízení Brusel I [viz článek 5 odst. 1 písm. c) nařízení].

Pouze na okraj pak Nejvyšší soud poznamenává, že bylo-li by možno považovat obchodní podíl ve společnosti s ručením omezeným za zboží ve smyslu článku 5 odst. 1 písm. b) nařízení, byl by mezinárodně a místně příslušný soud, v jehož obvodu je zapsána společnost Stavební technika plus, s. r. o. (tedy Krajský soud v Českých Budějovicích), neboť pouze tam by bylo možno uvažovat o místě, kam podle smlouvy „zboží bylo nebo mělo být dodáno“ ve smyslu posledně označeného článku. Jinými slovy aplikace článku 5 odst. 1 písm. b) nařízení by vedla k určení příslušnosti téhož soudu, jako aplikace článku 5 odst. 1 písm. a) nařízení (viz dále).

Závazek, jehož splnění se navrhovatel domáhá a jenž je tudíž „závazkem, o nějž se jedná“ ve smyslu článku 5 odst. 1 písm. a) nařízení, je závazek nabyvatele obchodního podílu zaplatit cenu za jeho převod.

Místo, kde tento závazek byl nebo měl být splněn, se určí podle práva, kterým se podle kolizních norem soudu, jemuž byla věc předložena, uvedený závazek řídí (rozsudek Soudního dvora ze dne 14. března 2013, C-419/11, ve věci Česká spořitelna, a. s., bod 54, a tam citovaná judikatura Soudního dvora).

Navrhovatel svůj nárok opírá o smlouvu ze dne 30. května 2007. S ohledem na článek 1 odst. 2 písm. e) Úmluvy o právu rozhodném pro smluvní závazkové vztahy (sdělení č. 64/2006 Sb. m. s. Ministerstva zahraničních věcí) je třeba rozhodné právo určit podle zákona č. 97/1963 Sb., o mezinárodním právu soukromém.

Ustanovení § 10 odst. 1 tohoto zákona určuje:

Nezvolí-li účastníci rozhodné právo, řídí se jejich vztahy právním řádem, jehož použití odpovídá rozumnému uspořádání daného vztahu.

Jelikož si účastníci rozhodné právo (podle dovolatelky i obsahu spisu) nezvolili, řídí se jejich vztah právem českým, jehož použití (jde-li o právní úkon, na jehož základě mělo dojít – dle tvrzení navrhovatele – k převodu obchodního podílu ve společnosti se sídlem v České republice) odpovídá rozumnému uspořádání vztahu (mezi převodcem s bydlištěm v tuzemsku a nabyvatelem se sídlem v Rakousku). Je tedy třeba posoudit, ve kterém místě měl být závazek zaplatit cenu za převod obchodního podílu splněn dle českého práva.

Podle § 261 odst. 3 písm. a) obch. zák. se vztahy ze smluv, jimiž se převádí obchodní podíl, řídí třetí částí obchodního zákoníku.

Podle § 337 odst. 1 obch. zák. peněžitý závazek plní dlužník na své nebezpečí a náklady v sídle nebo místě podnikání, popřípadě bydlišti věřitele, nestanoví-li smlouva nebo tento zákon jinak.

Podle § 339 odst. 1 obch. zák., ve znění účinném do 31. října 2009, peněžitý závazek lze též platit u banky věřitele ve prospěch jeho účtu, jestliže to není v rozporu s platebními podmínkami sjednanými mezi stranami (odstavec první). Peněžitý závazek placený prostřednictvím banky nebo provozovatele poštovních služeb je splněn připsáním částky na účet věřitele vedený u banky nebo vyplacením částky věřiteli v hotovosti (odstavec druhý).

Jelikož si v projednávané věci (jak se podává z obsahu spisu i dovolání) strany smlouvy místo plnění závazku zaplatit cenu za převod obchodního podílu nesjednaly, byl dlužník (dovolatelka) podle § 337 obch. zák. povinen zaplatit označený peněžitý závazek v bydlišti věřitele (navrhovatele).

Na uvedeném závěru ničeho nemění ani možnost daná dlužníkovi ustanovením § 339 obch. zák. poskytnout plnění třetí osobě – bance, která vede účet věřitele – a to s účinky splnění závazku (k výkladu citovaného ustanovení srov. důvody rozsudku velkého senátu občanskoprávního a obchodního kolegia Nejvyššího soudu ze dne 16. ledna 2013, sp. zn. 31 Cdo 3065/2009, uveřejněného pod číslem 42/2013 Sbírky soudních rozhodnutí a stanovisek). Je tomu tak již proto, že citované ustanovení dlužníku neukládá povinnost plnit na účet věřitele, ale pouze mu dává možnost tak učinit a pro tento případ upravuje „alternativní“ místo plnění. Ostatně dovolatelka pomíjí, že § 339 obch. zák. umožňuje plnit peněžitý závazek nejen prostřednictvím banky, ale taktéž prostřednictvím provozovatele poštovních služeb, přičemž v druhém případě nelze za místo plnění považovat účet věřitele.

Opačný závěr nelze dovozovat – jak činí dovolatelka – ani ze zákona č. 254/2004 Sb., o omezení plateb v hotovosti, a to již proto, že se na platby prováděné dovolatelkou (společností se sídlem v Rakousku) nevztahuje ( § 3 odst. 1 zákona č. 254/2004 Sb.). Dovolatelka navíc přehlíží, že označený zákon umožňuje provést platby překračující limit upravený v § 4 zákona č. 254/2004 Sb. nejen prostřednictvím osoby oprávněné poskytovat platební služby (tedy na účet věřitele), ale taktéž prostřednictvím provozovatele poštovních služeb formou poštovního poukazu ( § 1 a § 2 odst. 1 zákona č. 254/2004 Sb.). Jinými slovy ani ze zákona č. 254/2004 Sb. neplyne povinnost dlužníka plnit peněžitý závazek na účet věřitele vedený bankou, a tedy ani závěr, že místem plnění je pro účely určení příslušnosti soudu podle článku 5 odst. 1 písm. a) nařízení nutno rozumět místo, kde má sídlo pobočka banky, jež vede účet věřitele.

K tvrzením dovolatelky o sjednání jiného místa placení (resp. o tom, že platba bude provedena bezhotovostně na účet navrhovatele), Nejvyšší soud nemohl přihlédnout, neboť byla uplatněna v rozporu se zákazem formulovaným v § 241a odst. 6 o. s. ř.

Nejvyšší soud tudíž uzavírá, že místem, kde závazek, o nějž se v projednávané věci jedná, měl být splněn [ve smyslu článku 5 odst. 1 písm. a) nařízení], je bydliště navrhovatele; mezinárodní příslušnost k projednání a rozhodnutí návrhu na zahájení řízení tudíž svědčí českým soudům a místně příslušným je s ohledem na bydliště navrhovatele Krajský soud v Českých Budějovicích (Příloha 2, bod 3, Příloha 3, bod 8 zákona č. 6/2002 Sb., o soudech a soudcích); k věcné příslušnosti, jíž nařízení neupravuje, srov. § 9 odst. 3 písm. g) o. s. ř., ve znění účinném do 31. prosince 2013.

Nad rámec výše uvedeného Nejvyšší soud – s ohledem na argumentaci dovolatelky, podle které lze z článku 24 nařízení dovodit, že žalobce (navrhovatel) nesmí po podání návrhu na zahájení řízení uvádět a prokazovat další skutečnosti, z nichž lze dovodit příslušnost procesního soudu – dodává:

Článek 24 nařízení vychází z toho, že účast žalovaného na řízení může být považována za konkludentní souhlas s příslušností soudu, jemuž byl spor předložen, a tedy za ujednání o jeho příslušnosti (srov. např. rozsudek Soudního dvora ze dne 27. února 2014, C-1/13, ve věci Cartier parfums – lunettes SAS, bod 34). Jinými slovy jde o prorogaci sui generis, která založí (mezinárodní i místní) příslušnost soudu, k němuž byl podán návrh na zahájení řízení; k dohodě o volbě soudu dochází podáním žaloby (projev vůle žalobce) a vyjádřením žalovaného ve věci samé, aniž by nejpozději současně s tímto vyjádřením vznesl námitku nedostatku příslušnosti soudu (projev vůle žalovaného, nařízením označovaný jako „účast na řízení“).

Článek 24 nařízení však nikterak nebrání žalobci (navrhovateli) – a dovolatelka se mýlí, usuzuje-li opačně – aby poté, kdy je (včas, tj. dříve, než je příslušnost soudu založena postupem podle označeného článku) žalovaným (dalším účastníkem řízení) zpochybněna příslušnost soudu, k němuž podal žalobu (návrh), dodatečně uvedl (a osvědčil) skutečnosti, z nichž příslušnost soudu podle nařízení Brusel I vyplývá.
"

NS ČR, 29 Cdo 1029/2014

  Juraj Gyarfas, 09. 05. 2016 v 23:00 - kvantifikácia škody v anglickom práve

Upozorňujem na skvelé vysvetlenie rozdielu medzi kontraktuálnym (breach of warranty) a deliktuálnym (tortious claim for misrepresentation) nárokom vyplývajúcim z nepravdivého vyhlásenia v zmluve o prevode podniku (SPA) podľa anglického práva.

"The measure of contractual damages is the difference between “the true value of the asset and its value with the quality as warranted”, whereas the measure of tortious damages is the difference between “the true value of the asset and the price paid”.

Lord Justice Lewison demonstrated the consequence of the difference: A buys a painting from B for GBP 8,000 because B told A that it was painted by a famous artist. This was not true and the painting was therefore only worth GBP 100; if it had been true, however, it would have been worth GBP 10,000.

If B’s claim constituted a contractual warranty, A could recover the difference between what the painting would have been worth if the quality was as warranted (GBP 10,000) and its true value (GBP 100), so GBP 9,900. However, if B’s statement only constitutes an actionable misrepresentation, then A would be entitled to the difference between the price paid (GBP 8,000) and the true value (GBP 100), so GBP 7,900.
"

Wemyss v Karim [2016] EWCA Civ 27, 28 January 2016, zhrnutie citované z Allen & Overy Litigation and Dispute Resolution Review, April 2016, dostupné tu

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím