lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (154)
Juraj Gyarfas (104)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (32)
Kristián Csach (25)
Martin Maliar (25)
Tomáš Klinka (20)
Milan Hlušák (18)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Martin Friedrich (8)
Michal Novotný (7)
Xénia Petrovičová (6)
Adam Zlámal (6)
Josef Kotásek (4)
Petr Kolman (4)
Robert Goral (4)
Monika Dubská (4)
Ján Lazur (4)
Lexforum (4)
Natália Ľalíková (4)
Radovan Pala (4)
Pavol Szabo (4)
Michal Krajčírovič (3)
Josef Šilhán (3)
Maroš Hačko (3)
Denisa Dulaková (3)
Ivan Bojna (3)
Pavol Kolesár (3)
Adam Valček (3)
Jakub Jošt (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Peter Pethő (3)
Juraj Schmidt (2)
Juraj Straňák (2)
Bob Matuška (2)
Roman Kopil (2)
Maroš Macko (2)
Lukáš Peško (2)
Anton Dulak (2)
Michal Hamar (2)
Jiří Remeš (2)
Zsolt Varga (2)
Jozef Kleberc (2)
Martin Gedra (2)
Dávid Tluščák (2)
Marián Porvažník (2)
Martin Serfozo (2)
Ludmila Kucharova (2)
Peter Varga (2)
lukasmozola (1)
Dušan Marják (1)
Jana Mitterpachova (1)
Ivan Michalov (1)
Marek Maslák (1)
Matej Gera (1)
Radoslav Pálka (1)
Vladimir Trojak (1)
Marcel Jurko (1)
Katarína Dudíková (1)
David Horváth (1)
Emil Vaňko (1)
Ladislav Pollák (1)
Robert Šorl (1)
Martin Galgoczy (1)
David Halenák (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Lucia Berdisová (1)
Pavol Mlej (1)
Martin Hudec (1)
Ondrej Halama (1)
Natalia Janikova (1)
Petr Kavan (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Roman Prochazka (1)
Martin Šrámek (1)
Peter Kubina (1)
Gabriel Závodský (1)
Peter K (1)
I. Stiglitz (1)
Tomáš Ľalík (1)
Ondrej Jurišta (1)
Róbert Černák (1)
Matej Kurian (1)
Vladislav Pečík (1)
Pavel Lacko (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Zuzana Adamova (1)
Paula Demianova (1)
Peter Janík (1)
peter straka (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Peter Marcin (1)
Robert Vrablica (1)
Tomáš Demo (1)
Petr Steiner (1)
Bohumil Havel (1)
Bystrik Bugan (1)
lukas.kvokacka (1)
Tibor Menyhért (1)
Igor Krist (1)
Tomas Kovac (1)
Dušan Rostáš (1)
Nora Šajbidor (1)
Martin Svoboda (1)
Ján Pirč (1)
Ivan Kormaník (1)
Viliam Vaňko (1)
Lucia Palková (1)
Miriam Potočná (1)
Gabriel Volšík (1)
Zuzana Kohútová (1)
Vincent Lechman (1)
Matej Košalko (1)
Martin Estočák (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Juraj Lukáč (1)
Michal Ďubek (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Právo (ne) ovplyvňujúce skutočnosť ?

Jaroslav Čollák, 15. 06. 2011 v 15:18

V čase absolutizovania právnych úprav, ich precizovania, zdokonaľovania a detailného kvantifikovania si dovolím napísať post, v ktorom vyjadrím subjektívny pocit a názor na jeden v skutku zaujímavý vzťah. Tým vzťahom je do úzadia zatláčaný vzťah právo verzus fakticita, skutočnosť. Tento, vo veľkej miere obojstranne podmieňujúci sa vzťah si vyžaduje pozornosť, bez ktorej by sa samotná tvorba práva ako systému kontrolujúceho, upravujúceho a „reparujúceho“ narušené spoločenské vzťahy vôbec nemala uskutočňovať. Právo potrebuje fakticitu, skutočnosť, teda to, čo sa reálne deje na svoju realizáciu, a v druhom rade fakticita vzhľadom na skúsenosti, zistenia a realitu od vzniku Rousseauovej „spoločenskej zmluvy“ sa nezaobíde bez jasných kontúr istých či už právnych alebo mimoprávnych pravidiel jej fungovania. Následná, druhostupňová realizácia a uplatňovanie práva ako procesu jeho „života“ je podmieňovaná samotnými „skutkovými“ okolnosťami, ktoré sa v mnohom odkláňajú od želaného Kantovského „ má byť“.

Stav, v ktorom by sa spoločnosť nachádzala bez právneho poriadku si prirodzene v podmienkach dnešných spoločenských zriadení neviem predstaviť. Spoločnosť potrebuje určité mantinely, hranice, maximalizované možnosti, v ktorých sa jej jednotlivci ako stavebné kamene každého spoločenského zriadenia môžu hýbať, správať, kontrahovať a vystavovať sa na jednej strane dopadu absolútnych práv všetkých ostatných členov tejto ekipy, na druhej strane subjektívnym právam, nárokom jednotlivca plynúcu zo zmluvného, či mimozmluvného vzťahu s týmito ostatnými adresátmi práva ako systému. Je však otázne, nakoľko tento „ zákonnými maximami“ stanovovaný rámec dovoleného skutočne vplýva na konanie, skutky a všeobecne vzťahy medzi subjektmi práva. Pripustiteľným v podmienkach súčasnosti stav, kedy spoločnosť právo ako normativistický systém potrebovať nebude nie je, a vzhľadom na narastajúci počet zmluvných vzťahov, náročnosť a kvalitatívnu požiadavku ich úpravy sa opodstatnenosť právnej regulácie týchto vzťahov s prihliadnutím hlavne na reparačnú funkciu práva stane v spoločnosti nenahraditeľnou a nevyhnutnou. Druhou stranou mince je zmluvná sloboda a jej neustále zatláčanie do úzadia - natoľko potrebný inštitút zohľadnenia subjektívnych potrieb do zmluvných vzťahov vstupujúcich kontrahentov. Neustálim zvyšovaním kvalitatívnej úrovne právnych úprav a ich kvantifikácie sa právnemu systému môže stať, že sa dostane do bodu, kde negociácia zmluvnými stranami obrazne povedané – nebude možná z dôvodu nedostatočného priestoru poskytnutého zákonodarcom na „voľný“ obsah zmluvného dojednania.

Na druhej strane, ako bolo povedané, to aký vplyv má a bude mať zákonná úprava práv a povinností na správanie sa adresátov práva, kontrahentov, zmluvných strán je otázne, prinajmenšom diskutovateľné s prihliadnutím na filozofický rozmer nasledujúcich riadkov či všeobecne úvahami v rozsahu tejto problematiky. Pozitivisti do mňa hodia kameň a zakričia povestné obesiť, no budem oponovať, brániť sa a dôvodiť. Všeobecné presvedčenie o stave, ktorý hovorí o tom, že právo dokáže ovplyvňovať fakticitu je prinajmenšom sporný, sporne dokázateľný, ak vôbec. Pri existencii hore spomenutých zákonných mantinelov, ktoré stanovujú čo sa smie a v akom rozsahu, čo sa nesmie, čo sa smie ale podmienečne by sa dalo povedať, že adresátovi práva kážeme : rešpektuj práva iných, uprav svoje vzťahy s iným, no iba na tomto „kúsku zeme“, za tento plot už nesmieš. Samozrejme, súčasný stav je prijateľný, dokáže regulovať spoločenské, právne, zmluvné či mimozmluvné vzťahy. Diskutovateľná otázka však vyzerá v skutku inak – je existencia právneho systému tým elementom, ktorý ovplyvňuje strany konať alebo nekonať stanoveným/ dovoleným, alebo naopak – stanoveným/ nedovoleným spôsobom ?

Do popredia sa natíska premisa, že právo týmto elementom nie je. Vplyv práva a jeho samotná existencia dovolím si tvrdiť neovplyvňuje konanie strán spoločenských alebo iných vzťahov o nič viac, ako faktické, skutkové okolnosti týkajúce sa toho ktorého vzťahu, prípadne osobne toho ktorého subjektu, zmluvnej strany alebo aj subjektu v postavení mimozmluvnom. Vôľu kontrahentov pred samotným uzatvorením zmluvného dojednania odôvodňuje kauza, ktorá môže v reálnej podobe nadobúdať mnohé variácie /ekonomická, osobná atď./. Problém sa však naskytá pri odôvodňovaní vôle strán správať sa istým spôsobom po uzatvorení zmluvy, resp. mimo tejto oblasti v množine mimozmluvných vzťahov. Krátkym príkladom, to či si dlžník voči veriteľovi splní svoju zmluvnú povinnosť vrátiť pôžičkou poskytnuté finančné plnenie vo vynegociovanej dobe, vo vynegociovanej výške spolu s úrokmi (nemusia byť dohodnuté) vo veľkej miere závisí od právnej úpravy zodpovednosti dlžníka za porušenie zmluvy , či jeho vedomosti o tejto úprave. Vo veľkej miere, no nie však úplne. Ovplyvňuje to práve faktická/ skutková okolnosť, či dlžník predmetné plnenie splniť môže/ chce, alebo naopak splniť nemôže, nechce. Mylné predstavy o práve ako všemohúcom vládcovi spoločenských vzťahom nie je a súčasne ani nemôže byť absolutizované.

Pri uznaní tohto stavu prichádzame na to, že jedna z mnohých funkcií práva, ktorá sa nazýva reparačná ( napravovať porušené spoločenské vzťahy a garantovať ich dodržiavanie) je via facti najhlavnejšou a v neposlednom rade vyvracajúcou tvrdenie, že právo dokáže ( pretože to v tomto prípade nedokázalo) predchádzať porušeniam vzťahov vznikajúcich z rôznych dôvodov v rámci interpersonálneho spolunažívania práve pod prizmou faktických okolnosti, ktoré pre adresáta práva v danom prípade znamenali viac, ako hrozba sankciou za predmetné porušenie povinnosti plynúcej zo zmluvy či mimozmluvného vzťahu.

Ďalšou okolnosťou, ktorá vládu práva prinajmenšom spochybňuje je samotná vôľa adresátov práva dodržiavať stanovené zákonné limity, dovolenia, príkazy zákazy či možnosti správania sa. Typickým príkladom je medzinárodne právo verejné, ktoré sa v posledných desaťročiach stáva fackovacím panákom v rukách revolučných skupín, hnutí, absolutisticky vládnucich hláv štátov hlavne krajín afrického kontinentu, a dokonca a čo je najsmutnejšie, aj samotných organizácií cieľom ktorých je „garantovať“ dodržiavanie práva. Jednou z viacerých oblastí demonštrujúcej nedostatok sily samotného právneho systému a jeho garancií ovplyvňovať fakticitu je aj samotná história. História dokázala a to nie raz, že „potrebnosťou“, „nevyhnutnosťou“ či „ neodkladnosťou“ ochrany spoločenských vzťahov sa v minulosti ospravedlňovali mnohé, nielen vojenské zásahy, intervencie, ktoré boli de iure zakázané a postavené mimo oblasť ich zákonného, dovoleného použitia. Reparačná funkcia práva, ktorá v tomto prípade našla inštitucionálnu oporu v Medzinárodnom trestnom súde (International Criminal Court, ICC, http://www.icc-cpi.int/Menus/ICC/ ) pokrivkáva na nedostatočnom mechanizme vynútenia odsudzujúceho rozhodnutia vyneseného týmto súdom. Summa sumárum – právo prehralo boj v dvoch úrovniach - v prvej tej, že jeho adresáti mu nepripísali vážnosť a práve pod vplyvom faktického stavu, ich záujmov, cieľov či káuz sa dopustili jeho v lepšom prípade vedomého porušenia, teda jeho preventívna funkcia zlyhala na plnej čiare. Následne, v hore spomenutom prípade dostala facku aj reparačná funkcia, kedy absenciou dostatočne kvalitatívneho mechanizmu vynútenia odsudzujúceho rozhodnutia sa právo ocitlo v pozícii neškodného normativistického systému právnych ustanovení, ktoré reálne vzťahy nielenže nevedia ovplyvňovať, ale dokonca ani trestať ich porušenie. Na obranu „práva“ treba povedať, že nie je to jeho vinou, odvolať sa v tomto prípade vieme a s kľúdnym svedomím môžeme na nedostatočnú ochotu subjektov tvoriacich medzinárodné spoločenstvo (štáty, medzinárodné organizácie, atď ) ustanoviť a zjednotiť sa na účinnom mechanizme, ktorý by bol vytvorený a zverený Medzinárodnému trestnému súdu do rozsahu jeho právomocí. Paralelou samozrejme ostáva vnútroštátne súdnictvo, jemu vlastný systém, zásady a princípy, no dá sa povedať, že v tomto prípade sa reparačná funkcia práva spočívajúca v náprave (upustenie od porušenia) a garancii právom priznaného práva deje rôznymi mechanizmami vynútenia tejto nápravy poškodeného práva, či na druhej strane donútenia k povinnosti konať, nekonať, strpieť, a dá sa z väčšej časti súhlasiť s názorom, že právo ako systém plní svoju úlohu, ktorú práve v spomenutom medzinárodnom práve verejnom postráda.

V ďalšej oblasti dopadu fakticity na uplatňovanie a existenciu práva motiváciu poskytne právna filozofia a jeden z jej popredných predstaviteľov, Hermann von Ihering, (1850 -1930). Negatívnym vyjadrením jednej z jeho podstát právneho systému, jeho platnosti, účinnosti a uplatniteľnosti poviem, že ak sa adresát práva vzdá záujmu obhajoby práva, ktoré mu isté pramene práva garantujú, právo ako normativistický systém stráca váhu. To isté by opakom platilo, ak by sme to tvrdili o vôli dodržiavať ho. Ak by sa teda absurdne povedané 90% z množiny adresátov práva zhodlo na jeho ignorácii, tak pri takejto absencii je tvrdenie o právnej sile zákona, spočívajúcej v jeho sile pôsobenia na adresáta a jeho schopnosti ovplyvňovať spoločenské vzťahy ( právne vzťahy) teoretizovaním o tom čo má byť, no fakticky nie je. Tvrdenia o jeho preventívnych funkciách, ktoré sa realizujú pred momentom jeho porušenia – nadbytočné.

Uvedené skutočnosti, ktoré podľa môjho názoru oslabujú tvrdenie o tom, že právo je tým, čo reguluje spoločnosť a vzťahy medzi jej členmi netreba nechávať na okraji záujmu a v žiadnom prípade ich význam systematickým absolutizovaním vplyvu práva netreba spochybňovať. Ak sa adresáti práva, právnej normy či konkrétneho ustanovenia rozhodnú právo absolútne ignorovať, ak sa jeho adresáti prestanú snažiť o nápravu „protiprávneho“ stavu pomocou právnych prostriedkov, ak vplyv faktických okolností pôsobiacich na adresáta práva bude silnejší ako jeho vôľa právo rešpektovať, ak sa jeho adresáti prestanú snažiť obhajovať svoje práva pod prizmou ich „nevymožiteľnosti“ – ktorá môže mať rôzne dôvody – právo ako regulatívny celok vzťahov subjektov práva zlyháva. Prirodzene, právo a jeho vynútiteľnosť štátnou mocou ktorá ho garantuje, je vzťahom, ktorý je samozrejmý a netreba ho dokazovať, no o jeho vynútiteľnosti tento post nebol, pričom ďakujem čitateľom že sa od tejto právu imanentnej vlastnosti tento krát odpútali. Potvrdzujú to aj tvrdenia viacerých právnych teoretikov ktorí sa všeobecne zhodujú na tom, že základným a najvýznamnejším predmetom práva je ľudské chovanie. Okrem uvedenej akceptovanej premisy je okrem iného cum grano salis definícia samotnej právnej normy dôkazom, že fakticita je vo vzťahu právo/ skutočnosť významným prvkom, a to na základe definície, že predpoklady každej právnej normy ohľadne skutočnosti, ktorú predpokladá pôsobia na ňu práve prostredníctvom ľudskej vôle, teda vôle adresáta práva. Práve na základe spomenutého delíme chovanie na zákonné alebo protizákonné, dovolené a nedovolené, pričom konanie in fraudem legis z tejto úvahy vynecháme. Z uvedeného vyplýva, že konaním alebo nekonaním právom splnomocneného subjektu dochádza k uskutočňovaniu, realizácii práva. Konanie subjektu je ovplyvnené nie samotnou existenciou právneho poriadku, ale naznačenými, fakticitnými okolnosťami toho ktorého adresáta práva. Opakom, pripustenie vplyvu práva na fakticitu je možné, ak zohľadníme, že adresát práva sa reálne zachoval a konal podľa právom ustanoveného, predpísaného postupu, v súlade s jeho predpokladmi. V tomto prípade právo malo na fakticitu vplyv, no akonáhle sa subjekt od tohto správania odchýli, prichádza na rad tvrdenie o ktorom sa snažil uvažovať tento post, že právo vplyv na fakticitu nemá. Na druhej strane, treba sa zamyslieť aj nad formuláciou, že zásada “dovolené je všetko, čo nie je zakázané“ nezakladá absolútne pravdivé skutkové tvrdenie, že subjekt ktorý koná spôsobom, ktorý „právo“ nezakazuje – vykonáva právo. Dovolené chovanie, lepšie povedané nezakázané chovanie sa nie je objektívne možné spájať s výkonom práva. Dostali by sme sa do situácie, kedy akákoľvek existencia bez právnych úkonov bola de iure výkonom práva. Takýto úsudok nie je možné všeobecne akceptovať, pretože by sme právo stavali do role absolútna, čo sa môže stať nebezpečnejším, ako sa na prvý pohľad môže zdať.

Treba však bez meškania upozorniť na fakt, že tak ako v prípade konania proti „zákonu“ či „zmluve“, tak i v prípade jeho/ jej dodržania, nemusí to byť a zväčša ani nie je existencia práva samotného, ktorá môže za stav predmetného dodržania práva. Treba si uvedomiť dopad fakticity, teda to, že do popredia sa dostávajú všetky okolnosti, spojitosti a faktické podmienky obklopujúce tú ktorú zmluvnú stranu, ktoré mali a majú vplyv na jej konanie. Príkladom možno uviesť okolnosti ekonomické, hospodárske, záujmové či osobné, ktorých výpočet však nie je reálne možný a to práve vzhľadom na fakticitu a nepredpokladateľnosť, nepredvídateľnosť dôvodov konaní subjektu, v našom prípade zmluvnej či mimozmluvnej strany. Oponent by dôvodil, že existencia týchto faktických dôvodov nemôže odôvodňovať konanie adresáta práva, ktoré je v súlade so zákonnými predpokladmi úpravy toho ktorého spoločenského vzťahu. Dôvodil by, že substantia tohto konania je vedomosť o práve, hrozba sankciou, existencia práva samotného atď., teda že subjekt koná preto tak ako koná, lebo si je vedomý toho, aké právo či povinnosť mu hmotné právo ponúka, prípadne ako bolo povedané, v súlade s právom koná preto, lebo si je vedomý hrozby sankciou za porušenie jeho povinnosti dodržať predpísané konanie a jeho rôzne formy. Via facti takýto myšlienkový postup nie je možné uplatniť, pretože okrem iného prezumovať všeobecnú, dokonalú a úplnú právnu vedomosť a vzdelanosť čo do rozsahu zákonom stanovených práv a povinnosti od „ bežne vzdelaného“ kontrahenta alebo adresáta práva nemožno čakať. Samozrejme, „ignorantia juris non excusat“, no vzhľadom na predmet tohto postu mojou snahou je upozorniť na fakt, že fakticitným okolnostiam nie je možné pri plnení práv či povinností prikladať malý, prinajhoršom žiadny význam.

Dôkazom je aj početnosť narušených či porušených právnych vzťahov práve z dôvodu porušenia zákona, zmluvy – ak by subjekt, ktorému zákon či akýkoľvek iný prameň práva vedel a predvídal, aké právo či povinnosť mu je stanovené, nemohol by konať protizákonne, ak by sme vplyv fakticitných skutočností na konanie toho ktorého adresáta práva od podlahy zamietali a neuznávali. Dopadom myšlienky vyjadrenej v predošlej vete by de facto vedome konal „proti sebe. Spomenutý argument neobstojí, pretože ho logicky vyvracia z neho plynúca premisa, že ak subjekt právo pozná prípadne si je vedomý hrozby sankciou, koná podľa neho. Kruh sa uzatvára a tvrdenia, ktoré hovoria o tom, že právo či právny systém je tým elementom, ktorý ovplyvňuje konanie či nekonanie subjektov zmluvných či mimozmluvných vzťahov je prinajmenšom opäť oslabené.

Z uvedeného vyplýva, že porušenie alebo na druhej strane dodržanie práva ako normatívneho systému, ktorý stanovuje jeho adresátom práva a povinnosti najrôznejšieho druhu či už na základe vzťahu zmluvného, mimozmluvného alebo iného nie je založené na vedomosti o ňom, hrozbe sankciou za jeho porušenie, ale je založené na každodenných fakticitných skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú vôľu adresáta práva správať sa istým spôsobom. Potvrdzuje to už vyššie spomenutý príklad, kedy vôľa dlžníka vrátiť peňažné či iné plnenie nie je založená na jeho vedomosti o tom, ako sa v tomto vzťahu správať môže alebo nemôže, čo mu objektívne právo či zmluva dovoľuje alebo zakazuje. Takisto nie je založené a nemôže byť založené na fakte vedomosti, či mu hrozí a v akom rozsahu mu hrozí sankcia za porušenie jeho povinnosti. Dedukciou a cum grano salis dospejeme k záveru, že jeho konanie je fakticky založené na tom, či dlžník je schopný plniť, ochotný plniť, či disponuje predmetom plnenia (napr. peňažné prostriedky) skrátka – či toto plnenie je reálne možné vzhľadom na všetky fakticitné skutočnosti a okolnosti, ktoré tohto dlžníka ovplyvňujú. Spomenutú problematiku dopĺňa aj upozornenie na faktické konanie subjektu práva, ktorý síce svojím konaním práva iného alebo všeobecný právny poriadok neporušuje, no ide vo vlastnom zmysle slova o tzv. abusus iuris /šikanózny výkon práva/[1]. Toto konanie taktiež nie je ovplyvnené existenciou samotného práva, právnej normy či stanovených práv a povinností, ale je prejavom subjektívnych pohnútok takto konajúceho subjektu, ktorým sa sleduje účel vyplývajúci bezpodmienečne z fakticity samotnej.

Záverom, uvedené tvrdenia a postoje tento post ako úvahu o práve (ne)ovplyvňujúcom skutočnosť posúvajú do roviny, v ktorej fakticitné okolnosti neovplyvňujú iba konanie, ktoré je v rozpore s či už objektívnym alebo subjektívnym právom, ale aj konanie ktoré s ním v rozpore nie je, teda ich vplyv pokrýva nielen konanie protiprávne, ale aj konanie súladné s objektívnym právom. Spomenuté len podčiarkuje snahu vyjadriť dôležitosť fakticity, ktorá ako množinu skutočností konkuruje právnemu systému v sile ovplyvňovať spoločenské vzťahy. Privítam reakcie, ktoré túto úvahu doplnia, vyvrátia alebo potvrdia, veď – práve z tohto dôvodu bola napísaná ...


[1] Uvedené vnímanie je v súlade s individualistickou koncepciou vnímania problému zvaného „šikanózny výkon práva“. Prirodzene, existujú obmedzenie tohto chápania, zvlášť v oblasti majetkového práva, kedy formula „vlastníctvo zaväzuje“, „ .... nesmie byť zneužité na škodu druhých“ je všeobecne uznávanou a modernými právnymi poriadkami rešpektovanou zásadou.


Názory k článku Právo (ne) ovplyvňujúce skutočnosť ?:


  Juraj Gyarfas, 16. 06. 2011 v 09:24 - privítanie

Ďakujeme za zaujímavý príspevok a sme radi, že môžeme privítať nového prispievateľa, ktorého záujmy sú zjavne filozofickejšie ako nás - remeselníkov práva :-)

A vzťah práva a skutočnosti, nie je to trochu taká chicken-egg situation?

  Jaroslav Čollák, 21. 06. 2011 v 17:22 - Jaroslav Čollák

Práve teória niekedy poskytne jednoduché riešenie praktických problémov :)

Chicken -egg situation ? Nemyslím, a práve obsah článku mal upozorniť na fakt, že vzájomná podmienenosť existencie práva a chovania subjektov práva nie je až taká jednoznačná, že existencia práva nie vždy ovplyvňuje chovanie jeho subjektov.. chicken egg situation podmieňuje oba jej prvky, no relativizuje, ktorý z nich bol prvý ..

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím