lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (154)
Juraj Gyarfas (105)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (32)
Kristián Csach (26)
Martin Maliar (25)
Tomáš Klinka (22)
Milan Hlušák (18)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Martin Friedrich (9)
Tomáš Čentík (9)
Zuzana Hecko (9)
Michal Novotný (7)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (6)
Radovan Pala (4)
Pavol Szabo (4)
Lexforum (4)
Natália Ľalíková (4)
Monika Dubská (4)
Josef Kotásek (4)
Robert Goral (4)
Ján Lazur (4)
Petr Kolman (4)
Ivan Bojna (3)
Michal Krajčírovič (3)
Adam Valček (3)
Pavol Kolesár (3)
Josef Šilhán (3)
Peter Pethő (3)
Jakub Jošt (3)
Maroš Hačko (3)
Denisa Dulaková (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Martin Serfozo (2)
Juraj Schmidt (2)
Peter Varga (2)
Martin Gedra (2)
Anton Dulak (2)
Jozef Kleberc (2)
Bob Matuška (2)
Maroš Macko (2)
Michal Hamar (2)
Marián Porvažník (2)
Juraj Straňák (2)
Roman Kopil (2)
Zsolt Varga (2)
Lukáš Peško (2)
Jiří Remeš (2)
Ludmila Kucharova (2)
Dávid Tluščák (2)
Dušan Marják (1)
David Halenák (1)
Emil Vaňko (1)
Paula Demianova (1)
Matej Kurian (1)
Martin Šrámek (1)
Dušan Rostáš (1)
lukas.kvokacka (1)
Ondrej Jurišta (1)
Natalia Janikova (1)
Igor Krist (1)
Miriam Potočná (1)
Ladislav Pollák (1)
David Horváth (1)
Gabriel Závodský (1)
Bystrik Bugan (1)
Martin Poloha (1)
lukasmozola (1)
Ján Pirč (1)
Róbert Černák (1)
Martin Estočák (1)
Tomáš Ľalík (1)
Zuzana Bukvisova (1)
I. Stiglitz (1)
Nora Šajbidor (1)
Ondrej Halama (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Petr Kavan (1)
Matej Košalko (1)
Tibor Menyhért (1)
Vladimir Trojak (1)
Michal Ďubek (1)
Pavol Mlej (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
peter straka (1)
Peter Janík (1)
Matej Gera (1)
Pavel Lacko (1)
Vincent Lechman (1)
Katarína Dudíková (1)
Martin Hudec (1)
Bohumil Havel (1)
Petr Steiner (1)
Tomas Kovac (1)
Juraj Lukáč (1)
Peter K (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Martin Galgoczy (1)
Peter Kubina (1)
Marek Maslák (1)
Vladislav Pečík (1)
Robert Vrablica (1)
Robert Šorl (1)
Ivan Kormaník (1)
Roman Prochazka (1)
Zuzana Kohútová (1)
Tomáš Demo (1)
Martin Svoboda (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Peter Marcin (1)
Radoslav Pálka (1)
Lucia Palková (1)
Marcel Jurko (1)
Gabriel Volšík (1)
Jana Mitterpachova (1)
Lucia Berdisová (1)
Zuzana Adamova (1)
Ivan Michalov (1)
Viliam Vaňko (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Ako dobrá vláda zlý Najvyšší súd prekabátila

Michal Novotný, 13. 04. 2011 v 17:18

Kde bolo, tam bolo, za sedmoro horami a sedmoro vodami... mohol by sa začínať tento post, pretože v ňom bude reč o tom, ako dobrá vláda Najvyšší súd prekabátila (alebo aspoň prekabátiť chcela...). A vopred sa ospravedlňujem, že nebudem – ako by malo byť u právnika dobrým zvykom – argumentovať paragrafmi, ale skôr osobnými pocitmi.

Asi každý čitateľ tunajšieho fóra pozná prípad spoločnosti Školstrav, ktorej jediným spoločníkom a konateľom je náš hádzanársky tréner Zoltán Heister. Pre tých, ktorým by tento prípad unikol, aspoň v stručnosti zhrnutie základných faktov: štát, resp. okresné úrady v Košickom kraji, s touto spoločnosťou uzavreli v roku 1998 zmluvu, ktorej obsahom bolo (v podstate) výhradné právo tejto spoločnosti dodávať potraviny do školských jedální v zriaďovateľskej pôsobnosti týchto orgánov. Keďže podpis sa uskutočnil už po voľbách v roku 1998, predstavitelia novej vládnej koalície na čele týchto úradov odmietli túto zmluvu plniť, pričom potraviny si jednotlivé školské jedálne obstarávali sami. Spoločnosť Školstrav v tom videla porušenie zmluvy, podľa ktorej čl. 13 mala v prípade porušenia tejto exkluzivity nárok na zmluvnú pokutu v sume 20 mil. býv. Sk. Keďže vo vlastnej réžii si potraviny obstarávali školské jedálne patriace pod celkovo 11 okresných úradov, uplatnila si spoločnosť Školstrav uvedenú zmluvnú pokutu celkovo 11krát, teda spolu v sume 220 mil. Sk, aj s príslušným úrokom z omeškania. Okresný súd Košice I i Krajský súd v Košiciach žalobe proti Obvodnému úradu v Košiciach vyhoveli, obvodný úrad podal dovolanie na Najvyšší súd. A tu je začiatok našej ságy.

Vzhľadom na úpravu dovolania v našom O. s. p. je v prípade konformných rozhodnutí dvoch inštancií prípustné dovolanie len v dvoch prípadoch – prvým sú dôvody zmätočnosti podľa § 237 O. s. p., druhým je jeho pripustenie odvolacím súdom. Keďže tu odvolací súd dovolanie nepripustil, nezostalo obvodnému úradu než sa chytiť dôvodu zmätočnosti uvedeného v § 237 písm. f) O. s. p., tzv. odňatia možnosti konať pred súdom, ktoré malo (stručne povedané) spočívať v tom, že ani prvostupňový, ani odvolací súd riadne v rozsudkoch nevysvetlili, prečo nepovažovali za potrebné vykonať časť dôkazov navrhnutých práve obvodným úradom.

Najvyšší súd uznesením NS SR sp. zn. 6 Cdo 94/2010 podané odvolanie odmietol, pretože vadu vytýkanú obvodným úradom v napadnutých rozsudkoch nenašiel. K tomuto uzneseniu však pripojil odlišné stanovisko JUDr. Rudolf Čirč, jeden zo sudcov dovolacieho senátu, v ktorom nesúhlasil s odmietnutím dovolania, pretože podľa neho trpeli oba rozsudky nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením. Ako je však známe, proti rozhodnutiu dovolacieho súdu nie je ďalší opravný prostriedok prípustný, a zostáva len ústavná sťažnosť.

A tu prichádza naša vláda s nápadom, ako Najvyšší súd prekabátiť, a to navyše tak tajne, že o tom nevie asi nikto okrem tých, ktorí ho vymysleli a napísali. V rámci návrhu zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí o peňažnej sankcii v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa v čl. II navrhuje novelizovať Občiansky súdny poriadok zavedením nového mimoriadneho opravného prostriedku – preskúmanie dovolania, ktoré bude možné podať proti uzneseniu dovolacieho súdu, ktorým bolo odmietnuté dovolanie inak než jednomyseľným uznesením dovolacieho senátu. Tento mimoriadny opravný prostriedok bude možné podať do jedného roka od právoplatnosti uznesenia dovolacieho súdu a bude o ňom rozhodovať sedemčlenný (!) senát Najvyššieho súdu.

Dôvodová správa k tomuto návrhu uvádza, že si to vyžadujú „poznatky z praxe“ a že sa tým chránia práva občanov a ... a ... a .... samá pozitiva a sociální jistoty.

Mojím cieľom tu nie je podrobne analyzovať toto ustanovenie, keďže od jeho prečítania do napísania tohto postup uplynulo asi 7 hodín, čo je na analýzu žalostne málo. Odhliadnuc od prvoplánových argumentov (nemalo by byť dovolacie rozhodnutie konečné? čo ak sa pomýli sedemčlenný senát – prečo ho nenecháme preskúmať celým kolégiom? prečo len odmietnutie dovolania, a nie aj meritórne veci? a vôbec, prečo nedovoliť nespokojnému účastníkovi vždy nový a nový opravný prostriedok až po Svätý stolec?), cez systematické (mimoriadny opravný prostriedok proti mimoriadnemu opravnému prostriedku?), ústavnoprávne (nepredlžujeme tým celkovú dobu neistoty účastníkov, keďže po právoplatnom odvolacom konaní tu budú ešte dve mimoriadne opravné „inštancie“, ktorých predmetom prieskumu bude v podstate to isté? neprelamujeme tým účinky rei iudicatae a nezasahujeme do právnej istoty neprimerane účelu, ktorý by sa tým mal dosiahnuť? môže Najvyšší súd rozhodovať v troch inštanciách, teda preskúmavať vlastné rozhodnutia, bez toho, aby tým bolo dotknuté zdanie jeho nestrannosti?) a psychologicko-právne (podobne ako v rodine – čo znižuje autoritu sudcov Najvyššieho súdu viac ako systém „ak to nedovolil otec, dovolí to mama, a naopak“?) úvahy, je tu niečo, čo mňa osobne mrzí a prekáža mi ešte viac.

Za posledné tri roky (2008-2011) sa Občiansky súdny poriadok celkovo trikrát novelizoval (alebo navrhuje novelizovať) len preto, aby sa zvrátili rozhodnutia súdov, s ktorými nie je spokojný jeden účastník – a to konkrétne štát. Prvýkrát sa tak stalo vo veci Tipos (odkladný účinok mimoriadneho dovolania), druhýkrát vo veci Frucona (priama exekvovateľnosť rozhodnutia Komisie) a tretíkrát tento návrh. Je to pritom len a jedine štát, ktorý má možnosť nielen byť účastníkom individuálnych súdnych sporov, ale tiež prijímať zákony. Žiadny iný účastník žiadneho iného súdneho konania takúto možnosť nemá a musí sa uspokojiť s rozhodnutím súdu, ktoré dostane. Iba štát sa správa tak, že ak mu súdne rozhodnutie nevyhovuje, jednoducho ho obíde zákonom.

Nie som momentálne úplne stopercentne schopný argumentovať, že takýchto postup je neústavný, pretože tieto úpravy sa prijímajú v navonok neutrálnej forme všeobecne záväzných právnych noriem, ktoré (v budúcnosti) naozaj bude môcť využiť každý, i keď úvaha nad čl. 47 ods. 3 Ústavy by určite stála zato. Samotná neústavnosť by ale ani tak nevadila – kto robí, mýli sa, a že parlament z času na čas prijme neústavný zákon, je podľa mňa z hľadiska právneho štátu plne akceptovateľné – veď na to tu v právnom štáte máme Ústavný súd. Posolstvo všetkých týchto troch legislatívnych počinov ma však mrzí kvôli niečomu inému – štát nám tým totiž všetkým dáva najavo, že problémy, ktoré trápia nás všetkých konzumentov práva vo väčšej či menšej miere, ho začínajú zaujímať až vtedy, keď sa týkajú jeho samého. A riešenie, ktoré štát ponúka, namiesto snahy o systematické zlepšovanie situácie, je len a len utilitaristické – také, aby vyriešilo jeho (rozumej štátny) akútny problém. A ešte nemá ani toľko odvahy, aby to aspoň v dôvodovej správe priznal.

Aby bolo jasné – s rozhodnutiami oboch košických súdov nesúhlasím a považujem ich za nesprávne a právne ťažko pochopiteľné (asi ako rozhodnutie Najvyššieho súdu v kauze Tipos). A myslím, že i citovanému uzneseniu Najvyššieho súdu možno čo-to vytknúť. Avšak – tieto rozhodnutia sú len a len dôsledkom tak úpravy dovolacieho konania, ako aj spôsobu činnosti Najvyššieho súdu.

Dovolacie konanie je na reformu zrelé už od okamihu, čo bolo zavedené. Vyzerá to dnes ako mudrovanie, ale je ťažko pochopiteľné, ak podľa súdnych štatistík v 80 % (!) vecí rozhodnutých odvolacími súdmi je účastníkom zákonom zamedzený prístup k dovolaciemu súdu, pretože približne v toľkých percentách odvolacie súdy potvrdzujú rozhodnutia súdov prvostupňových. To vedie k vzniku ôsmich partikulárnych práv, úžasne napomáha vzniku a udržiavaniu lokálnych väzieb, ktoré nikdy nie je možné preraziť, a tým takmer programovo testuje znesiteľnosť tejto situácie z pohľadu predvídateľnosti práva a prístupu k právnej ochrane. Postup cez § 237 písm. f) O. s. p. je len okľukou, ktorou sa snažíme z tejto zúfalej situácie vybŕdnuť, a náhradkou za nedostatky systému, ktorý nikto nebol schopný zreformovať už takmer 20 rokov.

Taktiež činnosť Najvyššieho súdu je zrelé na reformu – od rozšírenia, pravidelnej rotácie obsadenia senátov či úplného zrušenia stálych senátov, cez postupy evidencie a systematizácie judikatúry až po intenzívnejšiu zjednocovaciu činnosť kolégií a pléna Najvyššieho súdu. Stav, ktorý tu máme dnes, je viac než nevyhovujúci – a napriek tomu sa štát neodhodlal na žiadnu reformu už 20 rokov.

Takže – vláda asi naozaj prekabátila Najvyšší súd a mali by sme sa radovať nad víťazstvom dobrej vlády a parlamentu nad zlým súdom, ktorý nezachránil 220 mil. Sk z našej spoločnej kasy. Neviem, ale ako právnick tak nejako chcem, aby v tomto prípade nezvíťazilo dobro, ale zlo... Zoltánovi Heisterovi tých 220 mil. Sk samozrejme neprajem a nechcem, aby ich od nás všetkých dostala jeho spoločnosť na základe tak absurdného rozhodnutia košických súdov. Ešte menej však chcem, aby sa štát vždy, keď mu začne tiecť do topánok vinou zlého systému, tento systém prispôsobil vo svoj prospech. A tak dúfam, že táto novela skončí na Ústavnom súde a tento ju zruší.

Inak, novela Občianskeho zákonníka (prijatá v podobných intenciách a s podobným úmyslom) už pred Ústavným súdom je...


Názory k článku Ako dobrá vláda zlý Najvyšší súd prekabátila:


  Tomáš Klinka, 14. 04. 2011 v 09:02 - Verejný záujem

Zaklínadlo sa volá - verejný záujem. Za tento pojem sa v dôvodovej správe a v médiách dajú skryť úžasné legislatívne výtvory. Príklady Michal uvádza v poste, pripájam k nim pár ďalších - posledné novely reštitučných zákonov vyvolané kauzami typu Slavkov; minuloročný dočasný zákon o strategických podnikoch - o NCHZ; štátna záruka za PPP-projekty na D1...). Spoločným znakom týchto - inak obsahovo značne odlišných - zákonov je, že štátu tečie do topánok v nejakej konkrétnej kauze a tým je daný "verejný záujem" na ochrane štátnej kasy. Platí, že vláda definuje, čo je verejný záujem a zákonodarca podľa toho koná a produkuje zákony na jeho ochranu. Aj za cenu ich "neslušnosti" - keď už nechceme hovoriť o neústavnosti. Konkrétne v prípade zmluvného vzťahu so spoločnosťou Školstrav sa štát zjavne odmietol správať ako každá iná právnická osoba ( § 21 OZ + § 2 ods. 1 OZ) a rozhodol sa po dlhom súdnom spore nakoniec mocensky zmeniť procesné pravidlá dovolania, tak aby mu vyhovovali (i keď uznávam, že tieto pravidlá sú sami osebe nedokonalé, aké však nie sú, že?). Prostriedky ale účel neposväcujú.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím