lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (159)
Juraj Gyarfas (106)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (33)
Kristián Csach (26)
Martin Maliar (25)
Tomáš Klinka (24)
Milan Hlušák (21)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Martin Friedrich (9)
Michal Novotný (7)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (6)
Robert Goral (5)
Lexforum (5)
Ján Lazur (4)
Petr Kolman (4)
Radovan Pala (4)
Pavol Szabo (4)
Michal Krajčírovič (4)
Josef Kotásek (4)
Monika Dubská (4)
Natália Ľalíková (4)
Ivan Bojna (3)
Denisa Dulaková (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Maroš Hačko (3)
Adam Valček (3)
Josef Šilhán (3)
Pavol Kolesár (3)
Peter Pethő (3)
Jakub Jošt (3)
Roman Kopil (2)
Dávid Tluščák (2)
Anton Dulak (2)
Zsolt Varga (2)
Juraj Schmidt (2)
Marián Porvažník (2)
Maroš Macko (2)
Jiří Remeš (2)
Jozef Kleberc (2)
Juraj Straňák (2)
Ludmila Kucharova (2)
Andrej Kostroš (2)
Martin Serfozo (2)
Ondrej Halama (2)
Marek Maslák (2)
Peter Varga (2)
Michal Hamar (2)
Bob Matuška (2)
Gabriel Volšík (2)
Lukáš Peško (2)
Martin Gedra (2)
Jaroslav Nižňanský (1)
Radoslav Pálka (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Katarína Dudíková (1)
Zuzana Bukvisova (1)
I. Stiglitz (1)
Tomáš Ľalík (1)
Tibor Menyhért (1)
Matej Košalko (1)
Peter K (1)
Pavel Lacko (1)
Ivan Kormaník (1)
Emil Vaňko (1)
Zuzana Adamova (1)
Zuzana Kohútová (1)
Vladislav Pečík (1)
Nora Šajbidor (1)
Paula Demianova (1)
Ondrej Jurišta (1)
Martin Estočák (1)
Martin Svoboda (1)
Matej Gera (1)
Roman Prochazka (1)
Martin Galgoczy (1)
Natalia Janikova (1)
Igor Krist (1)
Peter Marcin (1)
David Horváth (1)
Ján Pirč (1)
Dušan Rostáš (1)
Robert Šorl (1)
Peter Janík (1)
Peter Kubina (1)
Dušan Marják (1)
Róbert Černák (1)
Eduard Pekarovič (1)
Martin Šrámek (1)
Juraj Lukáč (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Ivan Michalov (1)
lukas.kvokacka (1)
Tomas Kovac (1)
Lucia Berdisová (1)
Viliam Vaňko (1)
Martin Poloha (1)
jaroslav čollák (1)
Pavol Mlej (1)
Jakub Mandelík (1)
Vladimir Trojak (1)
Vincent Lechman (1)
Tomáš Demo (1)
Bystrik Bugan (1)
Matej Kurian (1)
Petr Kavan (1)
Petr Steiner (1)
Robert Vrablica (1)
Gabriel Závodský (1)
lukasmozola (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Lucia Palková (1)
Miriam Potočná (1)
David Halenák (1)
Marcel Jurko (1)
Michal Ďubek (1)
peter straka (1)
Bohumil Havel (1)
Martin Hudec (1)
Ladislav Pollák (1)
Ivan Priadka (1)
Jana Mitterpachova (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

rei iudicatae

Matej Košalko, 18. 03. 2011 v 18:36

Zdravím všetkých členov tohto fóra, ktoré navštevujem už relatívne dlho a vždy sa niečo nové naučím za čo ďakujem. Nedávno som čítal posledné číslo “Zo súdnej praxe“, kde je uverejnený rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo 42/2006 a nie celkom sa stotožňujem s jeho závermi a najmä odôvodnením. Dúfam, že tento príspevok bude zdrojom diskusie a ak aj so mnou nebudete súhlasiť aspoň sa niečo priučím J

Stručne skutkový dej je asi nasledovný:

Osoba A poskytla pôžičku osobe B a zároveň uzavrela zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti patriacej osobe B. Neskôr osoba A podala na súd žalobu o vypratanie nehnuteľnosti, ktorej súd vyhovel, pričom rozhodol podľa § 153a OSP. Následne osoba B podala na súd žalobu (pre spresnenie - začalo sa nové konanie a neodvolala sa proti rozsudku v prvom konaní) o určenie neplatnosti predmetnej zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva. Súd tejto žalobe vyhovel a rozhodol, že táto zmluva bola absolútne neplatná pre rozpor zo zákonom (na účely diskusie predpokladajme, že súd to právne posúdil správne).

Krajský a Najvyšší súd však rozhodli, že okresný súd v tejto veci nemohol konať pretože pôvodný rozsudok (podľa §153a OSP) predstavoval prekážku právoplatne rozhodnutej veci:

„Právoplatný rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté o žalobe na plnenie ( § 85 b) OSP), vytvára prekážku veci právoplatne rozhodnutej voči žalobe o určenie právneho vzťahu alebo práva ( § 80 c) OSP), ak otázka či tu právny vzťah je alebo nie je (resp. či tu právo je alebo nie je) bola (musela byť) posúdená pri rozhodovaní o žalobe na plnenie z toho istého právneho vzťahu alebo práva.“

Opravte ma ak sa mýlim, ale podľa mojich vedomostí, keď súd rozhoduje o uznaní nároku podľa § 153a tak neskúma hmotnoprávne predpoklady, teda ani neposudzuje či tu právny vzťah je alebo nie je. Ak zmluva o zabezpečovacom prevode bola absolútne neplatná nemal to súd predsa posudzovať ex offo? Podĺa vyššie uvedeného to urobil hoci to nerobil lebo to robit nemá pri danom rozhodovaní podľa 153a a to mi práve pripadá absurdné. Dokonca aj v odôvodnení sa obmedzí len na to, ako rozhodol a že rozhodol podľa §153a.

Na druhej strane rozumiem, že by bola nežiaduca situácia keby popri sebe existovali 2 právoplatné rozsudky, pričom jeden by určoval osobu B ako vlastníka a druhý ju nútil vypratať osobu B svoju nehnuteľnosť.

Čo ma však v tomto rozsudku zarazilo viac bolo nasledovné:

„ ... Tým, že žalobcovia (osoba B) v tomto konaní (rozhodnutom podľa §153a) uznali, že žalovaný sa voči nim oprávnene domáha vypratania nehnuteľností, ... uznali zároveň aj to, že v jeho prospech svedčí určitá skutočnosť, z ktorej vyvodzuje právo oprávňujúce ho domáhať sa vypratania nehnuteľností. ... Tým právom mohlo byť jedine vlastnícke právo..., ktoré žalovaný nadobudol zmluvou o zabezpečovacom prevode ... Tým ... uznali, že zmluva o zabezpečovacom prevode je platná ... Ak ... takto uznali nárok uplatnený žalobou, nemôžu už toto uznanie neskôr účinne odvolať ...“

Pokiaľ viem aj proti rozsudku podľa §153a OSP je možné podať odvolanie z dôvodu, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Avšak z odôvodnenia sa mi javí, že to možné nie je.

Ďalšia otázka je - vyplýva z odôvodnenia NSSR, že uznaním absolútne neplatného právneho úkonu mi môže vzniknúť povinnosť?

Zájdem trošku ďaleko, ale nemohol by som sa navyše domáhať náhrady škody, ktorú mi rozhodnutie súdu spôsobilo?


Názory k článku rei iudicatae:


  vojtechkesz@gmail.com, 21. 03. 2011 v 10:26 - :)

Matej, ten záver Ti asi predsalen "uletel", lebo o náhradu škody, spôsobenej rozhodnutím súdu možno žiadať len v prípade, že išlo o nezákonné rozhodnutie, ktoré bolo neskôr zrušené, alebo zmenené (zák. 514/2003). To asi nie je tento prípad!?

  Michal Novotný, 21. 03. 2011 v 15:10 - Ťažká to otázka

ale rozlišoval by som situáciu in casu a in abstracto.

In casu tu asi nie je o čom, pretože žalovaní proti uznávaciemu rozsudku odvolanie nepodali. Takže zaoberať sa otázkou, čo by bolo, keby, tu nemá praktického významu.

Rozsudok pre uznanie (v spornom konaní) tak ako každý rozsudok musí spočívať na žalobe, v ktorej žalobca už musel tvrdiť, že mu nejaké právo patrí, a musel ho vymedziť nejakými skutkovými okolnosťami (v prejednávanej veci žalobca asi tvrdil, že je vlastníkom veci, že žalovaní sú nevlastníci, preto vindikuje a oni musia vypratať). Rozsudok pre uznanie nemožno vydať, ak tu nie je riadna žaloba ako jeden z procesných predpokladov; takže právo tu vymedzené byť musí.

To, že sa následne neskúma, je dôsledkom toho, že uznanie tu má v podstate konštitutívny význam, teda zakladá právo aj tam, kde pôvodne nebolo. Právoplatný je rozsudok pre uznanie rovnako ako každý iný ( § 159 Osp tu rozdiely nerobí).

Voči názoru, že v žalobe o plnenie je už obsiahnutá aj žaloba o určenie základného právneho vzťahu, potom niet čo namietať: takýto názor je konformný aj so staršou náukou a zákonom (napr. v práve do r. 1950 sa zmena žaloby o plnenie na žalobu o určenie nepovažovala za zmenu žaloby vo formálnom zmysle, ale za jej "obmedzenie"; žaloba o určenie podľa vtedajšieho chápania bola v žalobe o plnenie už obsiahnutá), ale aj s logikou dnešného zákona (napr. § 152 ods. 3 Osp - ak by to tak nebolo, bol by rozsudok o základe nároku vlastne prekročením návrhov účastníkov, ale to on nie je práve preto, že žiadosť o určenie základu nároku je v žalobe o plnenie akokeby "mlčky" obsiahnutá).

Preto logicky keď niekto uznal svoju povinnosť z určitého základu (t.j. z titulu cudzieho vlastníctva) a bol o nej vydaný rozsudok pre zmeškanie, nemôže viesť iné konanie, v ktorom by tento základ spochybňoval.

Teoreticky by prichádzalo do úvahy v tejto veci opätovné konanie o otázke platnosti zmluvy o zabezpečovacom prevode, ale musela by táto neplatnosť smerovať na iné časti než len na otázku prevodu vlastníctva, pretože táto je vyčerpaná už rozsudkom o vyprataní.

Takže vo výsledku je toto rozhodnutie podľa mňa správne.

Druhá vec je, že niektoré tie úvahy, ktoré Najvyšší súd vyslovil, sú asi trochu problematické.

Napríklad aj spomínaná otázka, či súd môže/má preskúmavať absolútnu neplatnosť - ak uvažujeme per analogiam k súdnemu zmieru, ktorý je rovnako ako uznanie prejavom dispozičnej voľnosti účastníka, tak je otázkou prečo by tak robiť nemal aj pri rozsudku pre uznanie. Na druhej strane ale by sa zmysel tohto rozsudku dosť stratil, ak by súd mal naozaj preskúmavať vec v rovnakom rozsahu ako v štandardnom konaní, pričom netreba zabúdať, že uznanie žalovaného znamená, že odpadá pojednávanie a spravidla aj žalobcova dôkazná povinnosť, keďže uznanie v sebe zahŕňa i priznanie (skutkových tvrdení). Čiže by to viedlo k paradoxu, že súd by vlastne bol nútený do väčšej "úradnej" aktivity než v prípade štandardného sporného konania.

Avšak prirodzene existujú určité hranice, za ktoré súd nemôžeme nútiť ísť - typicky súd podľa mňa nemôže priznať napr. vlastnícke právo žalobcu k žalovanému (otroctvo), nemôže zaviazať žalobcu trpieť napr. kruté, neľudské, ponižujúce zaobchádzanie a pod.

Ja osobne sa preto v tejto súvislosti (na rozdiel od napr. komentára k Osp od Ficovej/Števčeka) prihováram v každom prípade za akúsi "teleologickú redukciu" § 153a tak, aby sa vylúčili prípady, kde by sa vydanie rozsudku pre zmeškanie zjavne priečilo verejnému poriadku alebo imperatívnym normám slovenského práva - ale nielen čo do obsahu výroku, ale aj čo do základu (niečo podobné ako napr. § 45 zák. o rozh. konaní, aj keď tu sa napr. s Kristiánom Cs. nezhodujeme).

Vzhľadom na inak taký v zásade "abstraktný" a konštitutívny charakter procesného uznania (na rozdiel napr. od čiste kauzálneho a deklaratórneho uznania hmotnoprávneho) ono môže viesť k vzniku povinnosti, ktorá je (stricto sensu) v rozpore s hmotným právom.

Ako už bolo napísané, predpokladom náhrady škody pre nezákonné rozhodnutie je jeho zmena alebo zrušenie príslušným orgánom pre nezákonnosť, čo v tomto prípade asi neprichádza do úvahy.

  Juraj Alexander, 24. 03. 2011 v 12:31 - otazka

Michal, súhlasím, ale moja otákza znie: kde presne je tá hranica, za ktorou súd nesmie uznaný nárok priznať a odlišuje sa táto hranica v prípade rozsudku pre uznanie a pre zmeškanie?

Napadajú ma tieto úrovne:

1. Verejný poriadok (viz. Michal, najliberálnejší štandard)
2. Kogentné predpisy (právo platné v ČR pre zmier/rozsudok pre uznanie)
3. Nárok vyplýva zo žalobcom tvrdeného a žalovaným uznaného skutkového stavu (pravidlo platné v ČR pre rozsudok pre zmeškanie)

Domnievam sa, že hranica v prípade rozsudku pre uznanie by mala byť na tej istej úrovni, ako v prípade zmieru, tj. nie na úrovni verejného poriadku, ale na úrovni rozporu s kogentnými predpismi.

Pre Matejom zmieňovaný prípad by to znamenalo, že súd nemal rozsudok pre uznanie vydať, lebo úprava zabezpečovacieho prevodu je kogentná. Ak sa však žalovaný (pôvodný vlastník - dlžník) neodvolal, má smolu, právoplatnosť rozsudku pre uznanie je prekážkou žaloby o určenie. Ale súhlasím, že to by neplatilo v prípade rozporu s verejným poriadkom - o ten v tomto prípade nejde.

  Matej Košalko, 28. 03. 2011 v 19:38 - suhlasim, ale

V zásade s vami súhlasím. Súhlasím s Michalom, že v žalobe o plnenie je už obsiahnutá aj žaloba o určenie základného právneho vzťahu.

Súhlasím tiež s Michalovou: „teleologickou redukciou" § 153a tak, aby sa vylúčili prípady, kde by sa vydanie rozsudku pre zmeškanie zjavne priečilo verejnému poriadku alebo imperatívnym normám slovenského práva - ale nielen čo do obsahu výroku, ale aj čo do základu.“

A aj s Jurajom, že súd by mal aj pri rozhodovaní podľa §153a OSP skúmať či by uznaním nároku nedošlo k porušeniu kogentných noriem.

Tak by sa dalo zabrániť tomu, aby vznikla práve takáto paradoxná situácia kedy tvrdíme, že súd túto otázku (otázku platnosti zabezpečovacieho prevodu) rozhodol pričom de facto sa tým vôbec nezaoberal.

Zároveň však nesúhlasím s Michalom (ale možno mi len niečo uniklo :-)), že uznanie má konštitutívny význam. Nevidím hmotnoprávny podklad takého tvrdenia, vzhľadom na to, že rozhodnutie súdu má konštitutívne účinky len pokiaľ to vyplýva z hmotného práva (napr. pri konaniach o osobnom stave). Preto nie je možné ani rozhodnutím podľa §153a OSP založiť právo/povinnosť, ktoré nevyplýva z hmotného práva.

Pripomína mi to nedávno tu diskutovaný problém ohľadne platobného rozkazu, pričom súd zaviazal nesprávnu osobu a tá nepodala odpor (http://www.lexforum.sk/284).

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím