lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (154)
Juraj Gyarfas (105)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (32)
Kristián Csach (26)
Martin Maliar (25)
Tomáš Klinka (22)
Milan Hlušák (19)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Zuzana Hecko (9)
Martin Friedrich (9)
Tomáš Čentík (9)
Michal Novotný (7)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (6)
Lexforum (5)
Pavol Szabo (4)
Natália Ľalíková (4)
Robert Goral (4)
Petr Kolman (4)
Radovan Pala (4)
Ján Lazur (4)
Monika Dubská (4)
Josef Kotásek (4)
Josef Šilhán (3)
Maroš Hačko (3)
Adam Valček (3)
Denisa Dulaková (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Pavol Kolesár (3)
Jakub Jošt (3)
Michal Krajčírovič (3)
Peter Pethő (3)
Ivan Bojna (3)
Juraj Schmidt (2)
Michal Hamar (2)
Jiří Remeš (2)
Marián Porvažník (2)
Juraj Straňák (2)
Lukáš Peško (2)
Ludmila Kucharova (2)
Dávid Tluščák (2)
Martin Serfozo (2)
Roman Kopil (2)
Maroš Macko (2)
Peter Varga (2)
Jozef Kleberc (2)
Zsolt Varga (2)
Martin Gedra (2)
Anton Dulak (2)
Ondrej Halama (2)
Bob Matuška (2)
Katarína Dudíková (1)
Igor Krist (1)
Radoslav Pálka (1)
Robert Vrablica (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Martin Poloha (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
Nora Šajbidor (1)
Miriam Potočná (1)
Natalia Janikova (1)
lukasmozola (1)
Gabriel Závodský (1)
Tomáš Ľalík (1)
Peter Marcin (1)
Petr Steiner (1)
Roman Prochazka (1)
Ján Pirč (1)
Lucia Berdisová (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Martin Hudec (1)
Viliam Vaňko (1)
Petr Kavan (1)
Dušan Rostáš (1)
Peter K (1)
Paula Demianova (1)
peter straka (1)
Matej Gera (1)
Zuzana Kohútová (1)
Gabriel Volšík (1)
Robert Šorl (1)
Peter Kubina (1)
Martin Svoboda (1)
Tomas Kovac (1)
Ondrej Jurišta (1)
Martin Estočák (1)
Peter Janík (1)
lukas.kvokacka (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Pavel Lacko (1)
Ladislav Pollák (1)
Juraj Lukáč (1)
David Horváth (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Emil Vaňko (1)
Martin Galgoczy (1)
Jana Mitterpachova (1)
Pavol Mlej (1)
Dušan Marják (1)
Bohumil Havel (1)
Vincent Lechman (1)
Tibor Menyhért (1)
Matej Kurian (1)
Martin Šrámek (1)
Vladimir Trojak (1)
Marcel Jurko (1)
Lucia Palková (1)
Róbert Černák (1)
David Halenák (1)
Vladislav Pečík (1)
Matej Košalko (1)
I. Stiglitz (1)
Tomáš Demo (1)
Bystrik Bugan (1)
jaroslav čollák (1)
Ivan Michalov (1)
Michal Ďubek (1)
Ivan Kormaník (1)
Zuzana Adamova (1)
Marek Maslák (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Úplne teoreticky

Martin Galgoczy, 12. 01. 2011 v 12:12

Predstavme si nasledujúcu situáciu: Medzi sporovými stranami bola riadne uzavretá zmluva o dielo. Dodávateľ svoju časť zmluvy riadne a včas splnil, ale ako to už býva zvykom objednávateľ nezaplatil. Aby bolo jasné objednávateľom bola právnická osoba. V obchodnom registry sú zaregistrované dve firmy s takmer identickým názvom, rovnakým sídlom, a samozrejme s rovnakými spoločníkmi. Teda jediný na prvý pohľad badateľný rozdiel je IČO. Zatiaľ to vyzerá v celku ideálne :-). Problém však nastáva v situácii kedy advokát, ktorý v mene dodávateľa podáva návrh na platobný rozkaz, si zamení IČO týchto dvoch takmer identických firiem. Samozrejme súd bez problémov tento platobný rozkaz so zamenením subjektom vydá. Čo by v zásade nebol problém, pretože by tu bol základný predpoklad, a to že daná spoločnosť, proti plaťáku podá odpor, súd nariadi pojednávanie, kde sa jednoznačne preukáža, že zo strany dodávateľovho advokáta, je v návrhu chyba a..... Lenže toto sa nestalo, a teda žalovaná spoločnosť proti plaťáku odpor nepodala, a tak dodávaťel má v rukách právoplatné rozhodnutie, ktoré ale zaväzuje nesprávnu spoločnosť. Ako by ste riešili danú situáciu?


Názory k článku Úplne teoreticky:


  Martina Hartmannová, 12. 01. 2011 v 17:25 - Hmmm... :)

V zadání chybí, za koho že to máme danou situaci řešit....:)...nicméně, pokud mám tento ryze praktický problém teoreticky :) vyřešit za všechny zúčastněné, tak být nesprávně zažalovanou společností, nasypu si popel na hlavu a dle platebního rozkazu zaplatím dřív, než bude zahájena exekuce. Řádný, ani mimořádný opravný prostředek nepřipadá v úvahu, opravné rozhodnutí také ne, když byl návrh v pořádku...alespoň podle českého práva. A být zhotovitelem díla, tak zažaluji i správnou společnost = objednatele, neb mi nebrání překážka věci pravomocně rozhodnuté - není zde totožnost osob.... :D :D

  ^ez^, 12. 01. 2011 v 19:09 - problem?

teraz ma tu pravny puristi udupu do zeme, ale ak maju spolocnosti IDENTICKYCH spolocnikov, nie je v podstate jedno ktora spolocnost zaplati?

  Radek Musílek, 13. 01. 2011 v 08:18 - Hmota vs. proces

ad Martin: Pokud by šlo o větší peníze, a mělo by smysl soudit se, zkusil bych následující. Zaplatil bych dle platebního rozkazu, abych se vyhnul exekuci. Obratem bych zažaloval věřitele z bezdůvodného obohacení (případně pro náhradu škody, nechť si soud vybere), neboť bylo plněno bez právního titulu (hmotněprávního). Ale musel byste soud hooodně přesvědčovat, že nejde o totožnost věci, že žalujete z jiného titulu, a že soud nemusí vycházet z pravomocného rozhodnutí dle 135/2 osř. Navíc pokud narazíte na soudce, který upřednostňuje proces před hmotou, a je jich bohužel asi většina, s argumentací o neexistenci právního titulu byste stejně neuspěl...

ad Martina: šikovný nápad se znovužalováním správné společnosti, který není podvodem jen proto, že dle judikatury nelze spáchat podvod vůči soudu ve sporném řízení :-)))) Nicméně obávám se že soud by zamítnul pro rozpor s dobrými mravy dle § 3/1 občz anebo pro výkon práv v rozporu s poctivým obchodním stykem dle § 265 obchz.

  Juraj Gyarfas, 13. 01. 2011 v 09:27 - bezdôvodné obohatenie

A čo tak zaplatiť a potom žalovať na vydanie bezdôvodného obohatenia druhú spoločnosť, keďže sa za ňu plnilo, čo podľa práva mala platiť sama ( § 454). Resp. keďže spoločnosti patria tomu istému spoločníkovi, asi ani nebude treba žalovať, ale druhá spoločnosť jednoducho zaplatí a titulom bude práve bezdôvodné obohatenie podľa § 454.

Alebo potom skúsiť proti platobnému rozkazu nejaké mimoriadne opravné prostriedky.

  Michal Novotný, 13. 01. 2011 v 10:36 - Bezdôvodné obohatenie

žalovaného voči žalobcovi je podľa môjho skromného názoru cesta neschodná.

Platobný rozkaz má rovnaké účinky ako rozsudok, t.j. vytvára prekážku rozhodnutej veci. Nechce sa mi tu teraz hľadať k tomu odkazy, ale je na to aj judikát, že rozsudok na plnenie je judikovaná vec aj vo vzťahu k právnemu vzťahu, na ktorom sa plnenie zakladá. Inak povedané, ak bol žalovaný platobným rozkazom zaviazaný plniť žalobcovi z titulu (údajnej) zmluvy o dielo a nezaplatenej odmeny, znamená jeho právoplatnosť aj právoplatné určenie, že medzi žalobcom a žalovaným bol právny vzťah zo zmluvy o dielo. To je materiálna právoplatnosť rozsudku.

Žalovať o vydanie bezdôvodného obohatenia by znamenalo povinnosť tvrdiť aspoň toľko, že tu právny dôvod (i) nebol (to zahŕňa aj neplatný právny úkon) alebo (ii) odpadol. Právoplatný platobný rozkaz by ale bránil tvrdiť, že tu právny dôvod nebol, pretože z neho (materiálne) právoplatne plynie, že tu bol. Bezdôvodné obohatenie by sa tak dalo založiť len na odpadnutí dôvodu, čo ale zjavne neprichádza do úvahy.

  Juraj Gyarfas, 13. 01. 2011 v 11:17 - Ad Michal

Súhlasím. Preto je podľa mňa najschodnejšia cesta buď bezdôvodné obohatenie proti druhej spoločnosti alebo mimoriadne opravné prostriedky.

  Martin Galgoczy, 13. 01. 2011 v 11:24 - Martin Galgoczy

Teda, ak správne rozumiem, ak som žalobcom a mám právoplatné rozhodnutie hoci na inú firmu, týmto rozhodnutím je potvrdené, že medzi žalobcom a žalovaným existoval vzťah, a v prípade vymáhanie plnenia, ktoré na základne takéhoto rozhodnutia dostanem, nebude bezdôvodným obohatením? Resp. že by následne malo dôjsť k "vyrovnaniu" sa medzi zamenenými spoločnosťami?

  Radek Musílek, 13. 01. 2011 v 11:34 - § 454

ad Michal, Juraj: Nejsem si jist, zda by žaloba proti skutečnému dlužníkovi (druhé společnosti) dle § 454 byla úspěšná. Neboť dle Michalovy argumentace o materiální právní moci rozhodnutí by přece ta první společnost neplnila za druhou společnost (jak vyžaduje § 454) ale sama za sebe svůj dluh :)

  Michal Novotný, 13. 01. 2011 v 11:46 - Ad RM

Akurát, že medzi týmito dvoma spoločnosťami by rozsudok nemal účinky právoplatne rozsúdenej veci (porov. verba legalia § 159 ods. 2 O.s.p.), a to ani ako prejudícium. Teda platiaca spoločnosť by mohla namietať, že išlo o omyl a preto omylom platila za iného.

Problém § 454 Oz by mohol vzniknúť jedine vtedy, ak by niekto tvrdil, že nebolo plnené omylom, ale úmyselne, keďže úmyselné plnenie dlhu iného bez jeho súhlasu by sa (s ohľadom na zásadu vyjadrenú v § 332 ods. 1 Obch. zák. per analogiam použiteľnú i v občianskoprávnych vzťahoch) za bezdôvodné obohatenie považovať nemalo. Ale to už je iná otázka.

  Juraj Gyarfas, 13. 01. 2011 v 11:46 - Ad Radek

Mne sa zdá, že pri žalobe prvej spoločnosti voči druhej (podľa § 454) by sa nemohla uplatniť námietka rei iudicatae, pretože nejde o totožnú vec (okrem iného pretože nie sú totožní účastníci). Takže tu by som sa vyslovoval za prevahu hmoty nad procesom.

  p., 13. 01. 2011 v 12:51 - Peter Novák

... ak nie bezdôvodko (aj keď mne sa viac pozdáva), čo tak vymáhať plnenie od objednávateľa podľa § 332(2) ObchZ ?

  Branislav Gvozdiak, 13. 01. 2011 v 13:24 - zhrnutie

Tak ja by som skúsil túto diskusiu nejako krátko zhrnúť a zároveň odpovedať na druhý post v nej - áno, ^ez^, máš pravdu, je to v podstate jedno, aj keď nie som si celkom istý, či tým myslíme to isté ;)

V prvom rade by sme si naozaj mali odpovedať, za ktorú stranu problém riešime. Ak za dodávateľa, tak ten má v rukách plaťák, a dostane aj zaplatené... Ad. nápad žalovať ešte objednávateľa - krásny a vtipný, ale asi by to naozaj neprešlo z ohľadu na dobré mravy/poctivý obchodný styk. Jediná otvorená otázka je Jurajov nápad s mimoriadnymi opravnými prostriedkami... Aký mimoriadny opravný prostriedok by sa tu podľa Teba dal Juraj použiť?

No a k faktu, že platobný rozkaz je vydaný na zlú spoločnosť... Žiadne bezdôvodné obohatenie podľa mňa neprejde. Podľa mňa má platobný rozkaz, tak ako každý právoplatný rozsudok, aj svoju hmotnoprávnu účinnosť, a je dostatočným dôvodom daného "obohatenia" a platby. Jediný spôsob, ako to celé napraviť, je podľa mňa dohoda dvoch "takmer identických spoločností", a nesprávne nežalovaná spoločnosť zaplatí nesprávne žalovanej spoločnosti to, čo táto za ňu plnila... čo by snáď ale nemusel byť problém za daného stavu...

  Matej Kukura, 13. 01. 2011 v 14:59 - Žiadne bezdôvodné obohatenie

Bezdôvodné za iného vyžaduje, aby iný platil za iného. Ak platím podľa platobného rozkazu, ktorý mi (mne) ukladá povinnosť zaplatiť, pri platení platím za seba, nie za iného. Prejudicialita mi založila (hoci sa tvári deklaratórne) konštitutívne novú povinnosť. Kým to neotvorím cez mimoriadne opravné prostriedky, vec platí za rozhodnutú správne (res iudicata pro veritate accipitur).

K mimoriadnym opravným prostriedkom – podľa mňa nie sú prípustné, ale prax si odpomohla aj v týchto prípadoch – spomeňme si na týchto stránkach rozoberaný prípad, kedy bol úspešne platobný rozkaz zrušený k mimoriadnemu dovolaniu vo veci úrokov z omeškania.

Žalovaný, teraz povinný, ktorý nepodal odpor, musí znášať dôsledky svojho (ne)konania.

Naopak, žalobca má cestu otvorenú uplatniť nárok aj voči skutočnému objednávateľovi a mal by ďakovať svojmu šikovnému advokátovi. Nevidím dôvod, pre ktorý by tu mal byť akýkoľvek rozpor s dobrými mravmi. Žalobca nedostane nič, čo mu nepatrí, práve naopak. Od povinného dostane plnenie podľa platobného rozkazu, od skutočného objednávateľa plnenie podľa zmluvy o dielo (odobreného prípadným súdnym rozhodnutím).

Ostáva teda len nejaké obchodné riešenie a dohoda so skutočným objednávateľom a oprávneným, aby skutočný objednávateľ zaplatil a oprávnený sa s tým uspokojil.

Inak, rozoberáme tu vec, ktorá má povahu právneho poradenstva v konkrétnej veci. Komu poslať faktúru?

  Martin Galgoczy, 13. 01. 2011 v 15:00 - Martin Galgoczy

Tento problém riešime za dodávateľa/zhotoviteľa a z a mňa :D

Problém je aj v tom, že žalovaná strana takmer určite nechce platiť:D

Ide mi hlavne o to, či ak to dám na exekúciu, nevzniknú by zbytočne ďalšie náklady a svoje peniaze aj tak nedostanem.

  Michal Novotný, 13. 01. 2011 v 15:51 - Ad MK

Nemôžem súhlasiť s takýmto riešením.

Jednak PR proti skutočnému objednávateľovi nemá účinky rei iudicatae, Tebou navrhované riešenie ich ale de facto vytvára. Podobná situácia ako v prípade ručenia - ak dlžník nechá proti sebe bezdôvodne vydať právoplatný rozsudok, súd ním v konaní proti ručiteľovi nie je viazaný, teda môže znova skúmať existenciu dlhu. To plynie okrem iného aj z dlhodobo akceptované stanoviska teórie i praxe, že ručiteľ a hlavný dlžník sú samostatnými spoločníkmi. Toto je analogické.

Skutočný dlžník tak môže tvrdiť, že v konaní voči tomu druhému bol vydaný PR, ktorý bol ale založený na skutkovom základe, ktorý bol v skutočnosti vzťahom medzi skutočným dlžníkom a veriteľom, takže plnením z tohto PR v skutočnosti zanikol záväzok dlžníka. Súhlas podľa § 332 ods. 1 Obch. zák. možno dať aj v tomto konaní.

Opačný postup by viedol k dvojitému uspokojeniu toho istého nároku.

To ma ale privádza na inú myšlienku, a to cestu opravy platobného rozkazu. Totiž, o zrejmú chybu podľa mňa ide aj vtedy, ak zo všetkých údajov v žalobe a predložených dokumentov plynie, že dlžníkom je osoba A, avšak kvôli chybe v záhlaví žaloby, ktorú súd prevzal aj do vyhotovenia PR, bol ako žalovaný označený B. Toto riešenie ale narazí na odpor tých, ktorí považujú IČO za modlu právnikov.

  Matej Kukura, 13. 01. 2011 v 17:19 - Ad Michal Novotný

Súhlasím s tým, že PR má účinky rei iudicatae iba vo vzťahu k účastníkom. Lenže tento nám vytvoril taký právny stav, podľa ktorého je povinný povinným zaplatiť oprávnenému určitú čiastku a že túto čiastku je povinný platiť práve on (ako svoj záväzok). Je pravdou, že odôvodnenie tam nemáme, ale zdá sa, že ak si aj vezmeme spis, vec sa tvári takto.

S tým nesúvisí, že týmto rozhodnutím nie je viazaný nikto tretí. To ani netvrdím. Práve preto môže žalobca uplatniť svoj nárok (tentoraz skutočný) voči skutočnému objednávateľovi a nie je ani dôvod, aby sa na také predchádzajúce rozhodnutie v tomto súdnom konaní prihliadalo. Veď prípadná rovnaká skutková stránka nám veci nespája. Nakoľko tu ani nemáme prepojené záväzky (ako v prípade ručiteľa a hlavného dlžníka, kde je jasná akcesorita), tak takéto skutkové prepojenie tu nemožno ani konštruovať.

Žiadna zo situácií upravených v § 332 ods. 1 Obch. zák. nám na náš prípad nesedí – nejedná sa ani o tretiu osobu, ktorá ponúka plnenie záväzku tretej osoby (tu tretia osoba nič neponúkala, rovno sa jej to uložilo, čo by sa v súdnom konaní predsa nedalo deklaratórne uložiť, ale taká žaloba by musela byť zamietnutá, ak by tretia osoba počas konania takýto úkon ponuky neurobila, nehovoriac ani o tom, že by sa vyžadoval súhlas dlžníka, tiež udelený pred rozhodnutím súdu), ani o ručenie, či iné zabezpečenie, ktoré by predstavovalo samostatný záväzok tejto tretej osoby voči veriteľovi.

Práve z dôvodu, že je vec medzi povinným a oprávneným bola vyriešená PR, čím nám – v rozpore so skutočnosťou – bol založený nový záväzok, toto sa netýka iného záväzku, ktorý bol založený zmluvou o dielo.

A pokiaľ ide o opravu PR, nejedná sa o zrejmú chybu v písaní, pretože určite nie je rozdiel len v IČO, ale aj v sídle a zápise. Nemyslím, že IČO je modla, ale ak všetky údaje identifikujú konkrétny, nezameniteľný subjekt, nie je priestor pre žiadnu opravu v tomto smere. Kto je v konaní žalovaný, určuje žalobca, ktorý to urobí v žalobe, nie v priložených dokumentoch. Inak by si predsa súd mal napísať celú žalobu sám, ak mu doložím hŕbku dokumentov. Oprava sa mala stať zámenou ešte v prebiehajúcom konaní, ale nestalo sa to. Teda: žalobca označil za žalovaného určitý subjekt nepochybným spôsobom (on preto nemôže nič opraviť), a teda súd rozhodol o tom, o čom mal. Žiadna chyba v PR sa nestala, a preto nie je čo opravovať.

  Ondrej Jurišta, 13. 01. 2011 v 17:28 - Opravné prostriedky

Jediný opravný prostriedok, ktorý pripadá podľa mňa do úvahy je mimoriadne dovolanie, t.j. trebalo by podať podnet GP (tým nemožno nič stratiť). Konkrétne by sa bolo možné odvolať na § 243f písm. b) OSP (písm. c) asi nie, keďže chybu súdu asi nemožno subsumovať pod nesprávne právne posúdenie veci).


  Michal Novotný, 13. 01. 2011 v 18:06 - Ad MK

Stále nesúhlasím.

Tvojou logikou by sme naozaj dospeli k tomu, že ručiteľ nemôže namietať právoplatnosť rozsudku vyneseného proti hlavnému dlžníkovi. To ale odporuje (podľa mňa správnej) dlhodobo zastávanej teórii i praxi.

Ručiteľ môže tvrdiť, že aj keď rozsudok proti hlavnému dlžníkovi konštatoval existenciu záväzku, takýto záväzok neexistuje a teda neexistuje ani jeho (akcesorický) záväzok; akcesorita je daná len smerom od hlavného záväzku naopak, teda rozsudok zamietajúci hlavný záväzok má (z titulu hmotného práva!) "účinky" aj voči ručiteľovi. Nevidím preto jediný logický dôvod, prečo by sa tieto princípy nemohli analogicky aplikovať aj v tomto našom prípade, teda prečo by nemohol skutočný dlžník tvrdiť, že záväzok uvedený v PR (teda záväzok medzi veriteľom a jeho domnelým dlžníkom) neexistuje a že ide v skutočnosti o plnenie záväzku skutočného dlžníka voči veriteľovi.

Každá iná snaha znamená (hoc aj len parciálne) rozširovanie účinkov právoplatnosti na tretiu osobu, ktorá nebola účastníkom konania, a to v podobe rozširovania záväznosti skutkových zistení. Ak totiž tvrdím, že právoplatný PR založil nový právny vzťah len medzi účastníkmi ale zároveň tvrdím, že tento právny vzťah sú ako nový právny vzťah povinní akceptovať všetci (resp. aj iní než účastníci), ide presne o také rozširovanie účinkov právoplatnosti, aké nielen odporuje výslovnému zneniu § 159 ods. 2 Osp, ale de facto priznáva povinnosti vyjadrenej v PR erga omnes abstraktný charakter.

K aplikácii § 332 ods. 1 Obch. zák.: Podľa mňa, ak je veriteľ niečo "povinný prijať" so súhlasom dlžníka s účinkami voči sebe (zánik jeho nároku), a fortiori musia tieto účinky nastať, ak to prijme dobrovoľne bez súhlasu dlžníka a dlžník ten súhlas následne dá. A že veriteľ prijal plnenie dlhu je zrejmém z toho, že svoju žalobu skutkovo vymedzil určitým spôsobom a z tohto vymedzenia je zrejmé, že ide o určitý konkrétny dlh, ktorého dlžníkom je skutočný dlžník, ale súd uložil povinnosť zaplatiť tento konkrétny dlh inej osobe. Opačný postup by opäť robil z judikovanej pohľadávky abstraktný záväzok, to ale odporuje zákonu. Dôvod nespochybniteľnosti kauzy medzi účastníkmi nie je hmotnoprávna abstraktnosť, ale účinky právoplatnosti podľa § 159 ods. 2 a 3 Osp, ktoré prosto zakazujú konať dvakrát o tom istom.

K tomu poslednému odseku - ja som si samozrejme vedomý subtílnej čiary medzi nedostatkom procesnej príp. vecnej legitimácie a chybou v písaní, a taktiež netvrdím, že by si súd mal žalobu napísať sám. Ale tvrdím, že keď je žaloba napísaná a je k nej priložená aj hŕbka dokumentov, súd nemôže byť slepý, najmä ak žalovaného nevymedzuje údaj len na prvej strane žaloby, ale vymedzuje ho celý skutkový dej. Takže ak tu je rozpor v IČO (zápis v registri nie je náležitosťou žaloby - porov. § 79 ods. 1 Osp) medzi prvou stranou žaloby a jej naráciou, nevidím celkom dôvod, prečo máme bez ďalšieho preferovať prvú stranu žaloby.

To je asi podobná vec, ako keby matka žalovala o určenie otcovstva, na 1. str. žaloby by uviedlo v 1. rade dieťa a v 2. rade otca, ale v petite by omylom uviedla, že žalovaný v 1. rade je otcom žalovaného v 2. rade a súd by to prevzal do výroku, hoci z textu žaloby a pripojených listín je zrejmé, že žalovaný v 1. rade je narodený v roku 2010 a žalovaný v 2. rade v roku 1980.

Bolo by dieťa otcom svojho otca? A kde je tu rozdiel oproti nášmu prípadu?

  Juraj Gyarfas, 13. 01. 2011 v 18:09 - Ad Braňo a Ondrej


Zdá sa mi, že podstata diskusie je v otázke, či má prednosť hmota pred procesom alebo naopak. Ak vám správne rozumiem, obaja hovoríte, že v dôsledku rozhodnutia VZNIKÁ záväzok (medzi žalobcom a žalovaným), pričom nie je prekážkou, že tento záväzok predtým neexistoval, pretože žalovaný je aj tak povinný ho splniť.

V tomto podľa mňa nesprávne uprednostňujete hmotu pred procesom.

Záväzky podľa hmotného práva vznikajú z právnych úkonov a iných skutočností uvedených v zákone. Nie je však podľa môjho názoru dôvod tvrdiť, že platobný rozkaz je takouto skutočnosťou. Viedlo by to totiž k absurdným dôsledkom. Predstavme si (ako to normálne aj má byť), že záväzok medzi žalobcom a žalovaným existoval aj pred rozhodnutím. Tvrdiť, že právoplatným rozhodnutím vznikol nový záväzok je podľa mňa absurdné. Čo sa v takom prípade stalo s tým existujúcim? Je súdne rozhodnutie dôvodom pre zánik existujúceho záväzky?

Z § 110 ods. 1 vyplýva, že záväzok pred rozhodnutím aj po rozhodnutí je ten istý záväzok, akurát sa mení premlčanie. Som preto presvedčený, že právoplatný PR nie je právnou skutočnosťou, ktorá by zakladala nový záväzok.

Zároveň je pravdou, že v záujme právnej istoty musí hmota platiť procesu istú daň v podobe res iudicata. Rozhodnutú vec nie je možné zmeniť a tak bude v diskutovanom prípade žalovaný musieť plniť žalobcovi bez ohľadu na hmotnoprávnu neexistenciu záväzku. Tento výsledok je síce problematický, ale je to daň za právnu istotu.

Nič to však nemení na tom, že hmotnoprávne žalovaný plnil neexistujúci záväzok. Bezdôvodného obohatenia sa síce nemôže domáhať voči žalobcovi (res iudicata), ale aj tak plnil neexistujúci záväzok. A keďže usporiadaniu hmotnoprávnej situácie podľa § 454 nestojí v ceste prekážka rei iudicatae, je toto podľa mňa najlepšie možné riešenie.

Inými slovami, nepopieram význam procesu a skutočnosť, že niektoré procesné inštitúty do určitej miery zasahujú do hmotného práva. Ale v konečnom dôsledku je účelom práva dodržiavanie jeho hmotnej časti a proces je "len" nástrojom na dosiahnutie tohto účelu. Preto by hmota mala mať v tomto prípade prednosť pred procesom.

  Juraj Gyarfas, 13. 01. 2011 v 18:20 - oprava

Pardón, malo to byť samozrejme Ad Braňo a Matej.

  Matej Kukura, 13. 01. 2011 v 19:45 - Ad Michal a Juraj

K ručiteľovi a hlavnému dlžníkovi: aj keď existuje rozhodnutie medzi hlavným dlžníkom a veriteľom, toto sa v zásade netýka ručiteľa. Súhlasím s tým, že ak tento rozsudok konštatuje danosť záväzku hlavného dlžníka, ručiteľ sa stále môže brániť tým, že tento hlavný záväzok neexistuje. Inak by sme prakticky konali o ručiteľovi bez neho, čo je protiústavné (takéto prípady sa podľa praxe javí pripúšťať aj naše právo, ale som hlboko presvedčený, že je to len nesprávna neaplikácia iných inštitútov, ktoré by tieto zvrátenosti ústavne konformne odstránili). Ak ale rozsudok konštatuje, že hlavný záväzok neexistuje, toto ešte nemusí mať vplyv na záväzok z ručenia (napr. § 311 ods. 2 Obch. zák.). Predchádzajúce rozhodnutie síce môže ovplyvniť rozhodnutie v neskoršej veci, ale súd ním nie je viazaný, iba z neho vychádza ( § 135 ods. 2 O. s. p.). Navyše sa naň v konaní vôbec nemusí poukázať, a teda súd môže rozhodnúť aj bez prihliadnutia naň, ručiteľ môže svoj záväzok uznať, atď. Súhlasím teda čiastočne.

Tieto závery ale nie sú prípadné pri rozhodnutí, ktoré v rozpore s hmotou fakticky založí nový záväzok.

Skutočný dlžník môže síce tvrdiť, že záväzok v PR je v skutočnosti jeho, a teda povinný plnil zaňho, avšak nakoľko tu máme medzi oprávneným a povinným založenú takú právnu situáciu, že povinný má plniť oprávnenému zrejme svoj záväzok (k tomu v ďalšom texte), toto rozhodnutie je záväzné pre týchto dotknutých účastníkov a aj pre všetky štátne orgány ( § 159 ods. 2 O. s. p.), tak potom súd nemôže urobiť v inom konaní iný záver ako ten, ktorý urobil súd vydávajúci PR.

Žaloba, ktorou sa žalobca domáhal vydania PR, totiž určite uvádzala, že povinný nezaplatil podľa zmluvy o dielo a že tento záväzok svedčí priamo jemu. Skutkový základ pre rozhodnutie (ak by sme mali odôvodnenie, bolo by určite také) teda nevychádza z toho, že mala plniť tretia osoba (dlžník) a tú, ktorú zaväzujeme plniť, bude povinne plniť podľa § 332 ods. 1 Obch. zák.

Navyše – povedzme si otvorene – nie je to jediný, ani prvý a ani posledný prípad, kedy súdy rozhodli vecne nesprávne. Stáva sa pomerne často, že súdy zaviažu na plnenie niekoho, kto v skutočnosti povinný plniť nie je, a naopak, zamietnu žalobu voči niekomu, kto povinný plniť je. Súdne rozhodnutie tak jednoducho zmení stav, ako bol založený právnymi skutočnosťami.

Netvrdím, že toto moje rozhodnutie – PR – musia rešpektovať všetci, ale tvrdím, že toto rozhodnutie sa týka dvojstranného vzťahu zo zmluvy o dielo (ktorá neexistuje), kde sa zaväzuje hlavný dlžník, nie tretia osoba (ktorá by eventuálne mohla dobrovoľne plniť – zdôrazňujem dobrovoľnosť tohto plnenia). Tento druhý prípad tu jednoducho nemá miesto práve kvôli tomu, že tu o žiadnej dobrovoľnosti nemožno hovoriť, ak túto tretiu osobu (povinného) nútime plniť dlh dlžníka. A teda tvrdím, že toto rozhodnutie – PR – sa autoritatívne vyjadruje o vzťahu medzi povinným a oprávneným a to tak, že povinný musí plniť oprávnenému (svoj dlh).

Aj keby sme pripustili § 332 ods. 1 Obch. zák., tak iba v takom prípade, ak by sme tvrdili, že povinný bol povinný poskytnúť zabezpečenie dlžníkovho záväzku, pretože inak by ho súd predsa nemohol zaviazať čokoľvek plniť.

Nie celkom rozumiem stati o abstraktnosti záväzku a kauze. Snáď k tomu len toľko, že po právoplatnosti rozhodnutia už kauza prestáva byť taká dôležitá (hoci by mala vyplynúť z odôvodnenia rozhodnutia) a že zákaz konať dva krát o tom istom sa vzťahuje iba na totožnosť veci, ktorá je daná totožnosťou subjektov a totožnosťou uplatneného nároku. Ak je nárok ten istý, ale sú rôzne subjekty, nie je daná totožnosť veci.

K prílohám k žalobe – zhodneme sa, myslím, na tom, že súd nemal vydať PR, pretože zo žaloby a dokumentov nevyplýval záväzok voči povinnému. To by sme sa však nedožili ani tých PR. Takže berme to, že je to ok. Pochybil však v prvom rade samotný povinný tým, že nepodal odpor. Tak potvrdil, že skutočnosti uvedené v žalobe sa stali pravdivými a je teraz povinný platiť svoj vlastný záväzok, ku ktorému prišiel bez svojho hmotnoprávneho pričinenia, iba svojím procesnoprávnym nekonaním.

Príklad s prevráteným otcovstvom je krásnym príkladom nezrozumiteľnosti žaloby, ktorú je potrebné odstrániť postupom podľa § 43 O. s. p. Ako som sa snažil vysvetliť vyššie, v našom prípade takáto nezrozumiteľnosť nenastala.

No a keby súd uviedol vo výroku, že dieťa je rodičom svojho otca, bol by dôvod na nápravu, pretože sa chyba stala v žalobe a počas konania bolo asi každému zrejmé (vrátane otca – dočasne dieťaťa), že to má byť opačne.

Na druhej strane, stal sa prípad, že k dieťaťu po umelom oplodnení manžel matky zaprel otcovstvo. To sú tie prípady nesprávnych rozhodnutí, ktoré platia a ovplyvňujú chod celej spoločnosti.

Je pravdou, že občianskoprávne záväzky vznikajú z rozhodnutí iba vo výslovne zákonom (a nie podzákonnou normou) stanovených prípadoch, inak z právnych úkonov a iných právnych skutočností a skutočne zaväzujúcim dôvodom pravidelne nie je súdne rozhodnutie (výnimka: napr. rozvod manželstva, zrušenie a vyporiadanie spoluvlastníctva, zriadenie vecného bremena - hoci si uvedomujem, že tu nejde o typické záväzky). Nehovorím teda, že v dôsledku rozhodnutia vzniká záväzok z hmotnoprávneho hľadiska (pretože súdy – aspoň podľa teórie rozhodujú deklaratórne), ale v prípadoch, kedy sa jednoducho seknú, rozdiel nepoznať. Žalovaný je povinný plniť.

Usporiadaniu situácie podľa § 454 Obč. zák. bráni okolnosť, že povinný neplnil za iného, ale plnil, čo mal plniť sám, čo vyplýva zo žaloby (event. z odôvodnenia rozhodnutia).

  Radek Musílek, 14. 01. 2011 v 08:24 - ad Matej

Nějak se nemohu smířit s tím, že situace je pro (potenciálně) obě žalované společnosti neřešitelná, že by musely zaplatit obě a náš právní řád by takovou situaci aproboval.

Být na místě těch společností (nebo jejich společníků), asi bych tedy postupoval tak, že jako nežalovaná společnost (skutečného dlužníka) bych po právní moci PR zaplatil dle § 332/1, samozřejmě se souhlasem žalované společnosti. Protože primárně plním hmotněprávní závazek ze smlouvy o dílo (nikoliv nějaký nový závazek vyplývající z PR), tak závazek zanikne a zhotovitel nemůže žalovat skutečného dlužníka.

Dle mého názoru totiž nemůže PR založit nějaký nový závazek (je to jen deklaratorní rozhodnutí). Soud pouze zavázal k plnění nesprávnou osobu (stává se :-). Plněním skutečného dlužníka za nesprávného dlužníka podle § 332/1 zanikne jediný závazek, který v celém tom vztahu existoval. Ze smlouvy bylo plněno a zhotovitel dál žalovat nemůže (tedy může, ale neúspěšně).

  Martin Maliar, 15. 01. 2011 v 11:50 - Stáva sa

Nejedná sa o situáciu síce bežnú, ale stane sa.
Z pohľadu zaviazaného odporcu - nezostáva mu nič iné ako plniť. Námietky voči prípadnej exekúcii nebudú, ak by sa mali zakladať na tvrdení povinnosti plniť nedlhované, úspešné (jedná sa o skutočnosti, ktoré nastali pred vydaním exekučného titulu)- aj keď exekučný súd môže mať nepredvídateľný názor :-)
Z pohľadu navrhovateľa - môže viesť exekúciu na majetok zaviazaného odporcu, alebo ak sa mu to zdá s ohľadom na exekučný súd resp. majetok odporcu rizikové, dať proste novú žalobu so "správnym" odporcom.
Z pohľadu "správneho" odporcu - môže plniť dobrovoľne samozrejme a dlh zanikne aj s účinkami pre "nesprávneho" odporcu. Ak nechá za seba plniť nesprávneho odporcu, má tento voči nemu nárok na vydanie bezdôvodka. Neviem si predstaviť, ako by sa presadil názor, že to nie je bezdôvodko. Rozhodnutie súdu je len deklaratórne a v hmotnom práve žiaden nový záväzok nezakladá. V hmotnom práve založí plnenie odporcu nový záväzok na vydanie bezdôvodka (viem si predstaviť dohodu nesprávneho odporcu s veriteľom radšej na odplatnom postúpení pohľadávky spolu s nováciou o usporiadaní vzájomných vzťahov deklarovaných v rozhodnutí. Nerozumiem naozaj tomu, prečo "procesu" by sa mala priznať iná pozícia ako by mal mať. Zaujímavejšie by však bolo, ak by pôvodná pohľadávka bola povedzme pohľadávkou zabezpečenou záložným právom :-)

  ^ez^, 15. 01. 2011 v 12:32 - nahrada skody

je nejaky dovod preco by sa nemohol domahat nahrady skody?

  Kristián Csach, 15. 01. 2011 v 23:02 - EZ

Ad ez: A voči komu?

  ^ez^, 16. 01. 2011 v 10:04 - ved

voci tomu kto ten nespravny navrh na vydanie PR podal.

  Martin Maliar, 16. 01. 2011 v 10:31 - :-)

Jedine zo vzťahu advokát-klient (mandatár-mandant)... ale upozorňujem, že je to bývajú ťažké spory

  ^ez^, 16. 01. 2011 v 10:59 - ad MM

preco len vo vztahu M-M? chcem pocut argument preco je nahrada skody v tomto pripade nepripustna.

  Milan Kvasnica, 17. 01. 2011 v 06:27 - abych zamezil povinnosti plnit dvakrát

Pokud by se stalo, že by to po zaplacení žalobce uplatnil podruhé vůči druhé společnosti a ty dvě společnosti by byli kamarádi, tak bych zfixloval přistoupení k dluhu a tvrdil, že bylo plněno na základě tohoto.

  Jakub Orság, 17. 01. 2011 v 21:31 - summa summarum?

Tak ešte raz a so správnym pomenovaním strán (v predchádzajúcom príspevku sú zle pomenovaní "objednávateľ" a "zhotoviteľ", snáď to admin čím skôr zmaže), sa pokúsim zhrnúť poznatky k načrtnutému "teoretickému" problému.

Ak si môžem pomôcť príspevkom Martina Maliara z 15.01.2011, 11:50 tak:

1)
Z pohľadu veriteľa (dodávateľa) tento môže podať návrh na exekúciu voči nesprávnemu odporcovi (objednávateľovi, ktorý vlastne nič neobjednával). Ale taktiež môže dodávateľ podať návrh na vydanie PR voči správnemu odporcovi (skutočnému objednávateľovi). Novému návrhu teda nebude brániť res iudicata, keďže neide o totožnosť subjektov. Jednoducho povedané nedopatrením súdu a nekonaním nesprávneho odporcu vznikol exekučný titul bez hmotnoprávneho základu. To samozrejme neznamená že zaniká pôvodný hmotnoprávny vzťah zo ZoD medzi dodávateľom a skutočným odporcom. (nenašiel som takýto spôsob zániku záväzku v OZ, a nepoznám ho ani z teórie práva). Zároveň ale nedostatok hmoty pri nesprávne vydanom PR neznamená, že na základe neho nemožno exekuovať. Jedná sa teda o samostatne existujúce právne vzťahy jeden zo ZoD (medzi dodávateľom a správnym odporcom), a druhý z právoplatného PR (medzi dodávateľom a nesprávnym odporcom).Toto tvrdenie je z časti v rozpore s názorom Juraja - viď príspevok z 13. 01. 2011 v 18:09 - Ad Braňo a Ondrej (správne Matej ;)

Ak som Juraja správne pochopil, podľa neho má mať prednosť hmota pred procesom, a teda nemôže vzniknúť povinnosť platiť z PR bez zodpovedajúceho hmotnoprávneho vzťahu? Táto otázka mi pripomenula prednášku (síce z trestného práva procesného), ale hodí sa na túto situáciu. Prednášajúci sa nás spýtal či môže vzniknúť trestno-procesnoprávny vzťah bez existencie trestno-hmotnoprávneho vzťahu. Správna odpoveď bola, áno môže, a to v prípade, že súd odsúdi nevinného.

Toto by sa dalo "analogicky" (hoci ide o vzťah TP a OP, teda nemožno hovoriť o skutočnej analógii) povedať aj o rozoberanom prípade. Konajúci súd vydal PR voči nesprávnemu odporcovi, ktorý nepodal odpor a teda sa PR stal právoplatným.Čiže vznikol občianskoprocesný právny vzťah bez existencie občianskohmotnoprávneho vzťahu.

Ak je ale tento môj názor nesprávny, veľmi rád si vypočujem argumenty proti, a následne ich taktiež zreferujem danému prednášajúcemu, nech sa niečo priučí ;) (ak samozrejme budú aplikovateľné aj v trestnom práve)

2)
Osobitná otázka je vzťah správneho a nesprávneho odporcu (objednávateľa) a bezdôvodného obohatenia. Opäť si pomôžem príspevkom M. Maliara ako pri bode 1) vyššie. Martin tvrdí, že

a)
buď zaplatí správny odporca namiesto nesprávneho a dlh zanikne aj pre nesprávneho odporcu.

b)
nesprávny odporca zaplatí (aby sa vyhol exekúcii) a potom si z titulu bezôdvodného obohatenia bude vymáhať zaplatenú sumu od správneho odporcu.

Môj skromný názor je, že nemožno súhlasiť asi s a) ani s b). Obe tvrdenia totiž popierajú teóriu o dvoch samostatných právnych vzťahoch uvedenú vyššie v bode 1).

Ad a) Ak totiž skutočný odporca zaplatí sumu uvedenú v PR namiesto nesprávneho odporcu, tak: (i) neznamená to, že nemôže veriteľ (dodávateľ) žalovať skutočného odporcu ex ZoD, keďže sa jedná o samostatné právne vzťahy. (ii) ďalej, až v tomto momente skutočne nastane bezdôvodné obohatenie, pretože správny odporca zaplatil namiesto inej osoby ktorá podľa práva (PR) platiť mala a tou osobou bol nesprávny odporca.

Ad b)
Nesprávny odporca zaplatením sumy v zmysle PR sa nestane veriteľom voči správnemu odporcovi z titulo bezdôv. obohatenia. Veď predsa nesprávny odporca plnil to, čo vo svojom mene na základe PR plniť mal. (bez ohľadu na to či je PR správny je v ňom uvedený ako odporca nesprávna osoba, ktorá však musí plniť) K bezdôvodnému obohateniu by teda došlo, ak by nesprávny odporca plnil dodávateľovi ex ZoD uzavretej medzi správnym odporcom a dodávateľom. Teda v tejto situácii by bol nesprávny odporca oprávnený žiadať sumu z titulu bezdôv. obohatenia od správneho odporcu. Zároveň ale uhradením dlžnej sumy zo ZoD nezanikol nárok dodávateľa voči nesprávnemu odporcovi z titulu PR.

3)
Veľmi zaujímavý názor ponúkol ešte Milan Kvasnica v poslednom príspevku. Je to vlastne návod pre správneho a nesprávneho odporcu (objednávateľa) ako zamedziť dodávateľovi využiť situáciu na vymáhanie dvoch samostatných pohľadávok, ktoré vznikli zdvojením pôvodne jednej pohľadávky. Vo svetle predloženej teórie o dvoch samostatných pohľadavkách (právnych vzťahoch) však ani pristúpenie k dlhu §533 OZ nepostačuje (teda pristúpenie nesprávneho odporcu ku záväzku správneho odporcu zo ZoD).Pretože sa tým len posilní postavenie veriteľa (dodávateľa) v tom, že pôvodnú pohľadávku zo ZoD môže vymáhať spoločne a nerozdielne od správneho a už aj od nesprávneho odporcu.

Ako užitočné riešenie sa však javí prevzatie dlhu podľa § 531 OZ. Opäť mám na mysli dlh zo ZoD, teda nesprávny odporca by prevzal tento dlho namiesto správneho odporcu. Tým by došlo k zmene na strane dlžníka v právnom vzťahu založenom ZoD. Domnievam sa, že vďaka tejto zmene by sa nesprávny odporca mohol účinne brániť prekážkou rozsúdenej veci v prípade, ak by dodávateľ chcel podať nový návrh na vydanie PR ex ZoD.
Háčik je v tom, že veriteľ (dodávateľ) by musel udeliť súhlas na prevzatie dlhu. To by samozrejme neurobil, ak by sa predtým poradil s "dobrým" právnikom :)

Celá táto pomerne uletená teória, je však založená na predpoklade, že ak súd vydá PR bez toho aby existoval hmotnoprávny vzťah, tak následne právoplatným PR je založený nový a samostatný občianskoprocesný právny vzťah.

Toto tvrdenie podporuje taktiež vymedzenie vzťahu hmotného a procesného práva v učebnici od prof. Mazáka, Základy OPP, 4. vydanie, s. 16: "Hmotné právo a procesné právo sú však relatívne samostatné právne fenomény. V oboch sférach vznikajú samostatné právneh vzťahy. Preto nemožno povedať, že procesnoprávny vzťah nadväzuje na hmotnoprávny vzťah, prípadne je jeho modifikáciou." (pre úplnosť citácie: MAZÁK J. a kol. 2009. Základy občianskeho procesného práva. 4. vydanie. Bratislava : IURA EDITION, 2009. 897 s. ISBN 978-80-8078-275-7)

Zároveň správnosť teórie o dvoch samostatných pohľadávkach vyvodzujem z toho, že opačný názor je podľa mňa neudržateľný. Ako Juraj píše vyššie, je to daň za právnu istotu, že tento právopl. PR zakladá práva a povinnosti stranám. Avšak !!! stranám ktoré sú uvedené v znení PR, a nie stranám o ktorých my vieme (a okrem nás nikto iný), že by mali ex hmotnoprávneho vzťahu plniť. Je teda nevyhnutným následkom tejto nedokonalosti vzťahu hmoty a procesu, že nám z jednej pohľadávky ex ZoD, zrazu vzniknú pohľadávky dve, čiže jedna zo ZoD (ktorá existovala aj predtým) a druhá "nová" ex PR voči nesprávnemu odporcovi.

Samozrejme nič z vyššie uvedeného by sme nemuseli riešiť, ak by VSÚ poriadne pozrel kto je uvedený v žalobe/PR ako žalovaný, a kto je uvedený v ZoD ako objednávateľ.

Toľko moje kvázi zhrnutie, avšak teším sa na akúkoľvek oponentúru, nech je o čom rozmýšľať ;)

  Juraj Gyarfas, 17. 01. 2011 v 22:10 - Ad Jakub

Ďakujem veľmi pekne za skvelé zhrnutie. Nie je však asi prekvapením, že naďalej nesúhlasím :-)

Skúsim sa teda vyjadriť k bodu 1 (keďže bod 2 z hľadiska jadra argumentácie už len odkazuje na bod 1).

Súhlasím s tým, že procesný vzťah môže existovať bez hmotnoprávneho vzťahu (neviem ako je to v trestnom práve, ale určite s tým súhlasím v civilnom práve). Myslím, že som však ani netvrdil opak.

Súhlasím s tým, že žalovaný je z procesného hľadiska povinný plniť, vzhľadom na res iudicata už otázku nemôže znovu otvoriť (s výnimkou mimoriadnych opravných prostriedkov, ak nejaké prichádzajú do úvahy) a následkom neplnenia v paričnej lehote môže byť exekúcia. S týmto všetkým súhlasím.

To však nič nemení na tom, že hmotnoprávne žiadny záväzok nevznikol a žalovaný preto plní nedlh. Táto skutočnosť je možno paradoxná a možno problematická, ale podľa mňa je akceptovateľnou daňou za zosúladenie procesu s hmotou. Proces však napriek tomu ostáva len nástroj na realizáciu hmotného práva a preto musí byť druhoradý.

To síce nič nezmení na skutočnosti, že žalovaný je povinný plniť a procesne možno jeho povinnosť vynútiť. Neexistuje však žiadna právna skutočnosť, na základe ktorej by vznikol hmotnoprávny záväzok. Ak teda žalovaný bude plniť, z hmotnoprávneho hľadiska vzniká dodávateľovi (skutočne zaviazanému) bezdôvodné obohatenie podľa § 454. Tento záväzok hmotnoprávne existuje, pretože:
(A) hmotnoprávne v dôsledku PR žiadny nový záväzok nevznikol,
(B) žalovaný napriek tomu určitý záväzok plnil,
(C) splnený záväzok bol z hmotnoprávneho hľadiska záväzkom dodávateľa
- ergo hypotéza § 454 je naplnená.

Takže hmotnoprávne existuje záväzok z bezdôvodného obohatenia a procesne nič nestojí v ceste tomu, aby sa tento záväzok vymáhal súdnou cestou.

  vojtechkesz@gmail.com, 18. 01. 2011 v 11:46 - !

Celú diskusiu na tomto poste som si nestihol prečítať podrobne, preto vopred pardon ak vyššie už bol vyjadrený podobný názor ako tento. Ak by som bol onou nesprávnou spoločnosťou, ktorú zaväzuje PR, počkal by som na začatie exekúcie a ako povinný by som dal námietky proti exekučnému titulu. Je nesporné, že exekučný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania, a ak kedykoľvek v priebehu konania zistí, že podmienky núteného vymáhania titulu nie sú splnené, rozhodne o zastavení exekúcie. Je tiež nepochybné, že jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nie je možné exekúciu vykonať. Zástupca oprávneného by mal prípadný návrh na začatie exekúcie zvažovať aj z tohto pohľadu.

  Jakub Orság, 18. 01. 2011 v 20:38 - ešte predsa len ad Juraj

nuž nedá sa iné len poďakovať za vysvetlenie podstaty. Tým sa zároveň zásadne mení môj pohľad na rozoberaný problém :) /Mám dojem, že tento prípad by sa mal používať ako učebnicové zadanie na vysvetlenie relatívnej autonómnosti procesu a hmoty, pri ich súčasnej vzájomnej prepojenosti (resp. „zosúladenia“ ako píše Juraj)/.

1)
Ak teda vychádzam z toho že hmotnoprávne podmienky pre BO sú splnené, tak splnením povinnosti nesprávneho odporcu (NO) zanikne aj hmotnoprávny vzťah, z ktorého je povinný správny odporca (SO). Následne sa NO môže z titulu BO domáhať plnenia od SO.

K vyššie uvedenej situácii vzniká podotázka čoho sa vlastne môže NO domáhať. Domnievam sa, že iba istiny a úrokov, ktoré skutočne SO mal platiť ex ZoD. Teda NO nemôže z titulu BO požadovať od SO trovy konania. (hoci v našom prípade je to vlastne jedno, lebo ak NO nepodával odpor, je zrejmé že ani súdny poplatok ani TPZ neplatil)

2)
Z bodu 1) teda „zjednodušene“ vyplýva že pre tento prípad platí: „splnením procesnej povinnosti NO zaniká hmotnoprávna povinnosť SO“. Platí však táto rovnica aj opačne? Teda „splnením hmotnopr. povinnosť SO zanikne procesnopr. povinnosť NO“? Domnievam sa, že správna odpoveď je NIE, s dovetkom, že je otázne uplatnenie BO v tomto prípade.

Situácia by mohla byť napríklad takáto: Dodávateľ síce bude mať právopl. PR voči NO, avšak namiesto exekučného konania sa rozhodne zažalovať ešte SO. SO zaplatí a teda hmotnoprávny vzťah zanikne. Následne dodávateľ začne vymáhať plnenie od NO ex právopl. PR. Tento vzťah (procesný) stále existuje, takže NO bude nútený zaplatiť (hoci hmotnopr. vzťah už neexistuje). Keďže ale zanikla hmota, tak plnením NO voči dodávateľovi ex PR, musí nutne dôjsť k BO. Z hľadiska hmotného práva je splnená hypotéza § 451 (2) OZ.

Rozdiel oproti prípadu 1) je ten, že teraz si NO nebude BO uplatňovať u SO, ale u dodávateľa. Otázka na ktorú s istotou nepoznám odpoveď je, bude v tomto prípade NO voči dodávateľovi úspešný?

Je tu totiž eventuálne riziko prekážky rozsúdenej veci. Totožnosť účastníkov konania o BO a pôvodného konania o PR myslím nie je sporná, a preto je treba posúdiť iba totožnosť veci (ten istý predmet konania).
V konaní o vydanie BO sa bude NO domáhať, aby mu dodávateľ vydal čo prijal bez právneho dôvodu. Pre rozhodnutie o BO je preto nevyhnutné prejudiciálne rozhodnutie o tom, či tu právny vzťah je alebo nie je. Z hľadiska hmotného práva tu právny vzťah už nebol keďže SO plnil skôr, avšak je otázne či s ohľadom na nižšie uvedený judikát NS SR sa NO domôže preukázania tejto skutočnosti.

V zmysle R 110/2003 NS SR „Právoplatný rozsudok o žalobe na plnenie (t.j. PR) vytvára z hľadiska identity predmetu konania prekážku veci rozsúdenej pre konanie o žalobe na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, vychádzajúcej z rovnakého skutkového základu (z rovnakého skutku)“
V zmysle tohto judikátu teda predchádzajúci R na plnenie už zahŕňa riešenie otázky (ne)existencie práva al. právneho vzťahu, a teda nie je možné opätovne v novom konaní o BO posudzovať otázku určenia (ne)existencie tohto práva / pr. vzťahu.

Je to iba môj názor, ktorý nemusí byť správny (o čom ma už Juraj presvedčil ;-)

  Michal Novotný, 18. 01. 2011 v 22:17 - Aby to nevyzeralo

že som rezignoval - len som sa z rodinných dôvodov na istý čas odmlčal. Ale už som späť.

Diskusia sa - ako obvykle - natoľko triešti, že prestáva byť prehľadná. Pokúsim sa preto zareagovať len na niekoľko najpodstatnejších vecí.

Náhrada škody - ak by tu neplatila námietka rei iudicatae (čo si osobne nemyslím - právoplatný rozsudok, ako píše Matej, pro veritate accipitur, preto tvrdiť, že podaním žaloby bola porušená povinnosť resp. bolo úmyselne konané proti dobrým mravom by mala byť právoplatnosťou rozsudku sanovaná), aj tak myslím, že by sa žalobca (t.j. domnelý škodca) úspešne ubránil námietkou spoluzavinenia na strane žalovaného (domnelého poškodeného), keďže tento mohol, ale nebránil sa (čo asi vedieť mal a mohol/musel).

Nápad s pristúpením k dlhu - jednak ma prekvapuje, že Milan vôbec používa slovo "sfixľovať" - veď je predsa široko-ďaleko známe, že žiadny advokát by si nejaké fixľovanie nikdy nedovolil :-) Ale k veci - celá táto konštrukcia nič nerieši - nerieši totiž základný problém, či dlh z právoplatného PR (ktorý je zjavne nedlhom v zmysle hmotného práva) možno nejakým spôsobom napasovať na dlh správneho dlžníka z hmotného práva. Ak áno, potom nemusím nič fixľovať, lebo správny dlžník môže poukázať na to, že jeho dlh splnil niekto iný podľa PR a hotovo; ak nie, potom plnenie z PR(ako podotkol kolega Jakub) nemá žiadny vplyv na dlh správneho dlžníka, pretože predsa zo žaloby žiadne pristúpenie k dlhu nevyplýva, práve naopak, hovorí sa tam, že nesprávny dlžník uzavrel zmluvu, nie že ju uzavrel niekto iný. Takže tak.

Ale vôbec k otázke právoplatnosti (a kolegovi Matejovi) - a začal by som od konca:

Otázka kauzality po právoplatnosti zostáva podstatná, inak by sme napríklad nedokázali riešiť situáciu, kedy by samostatnými rozsudkami bolo viacerým solidárnym dlžníkom uložené zaplatiť celú sumu (čo je v pohode možné) - ak by rozsudkami mali vzniknúť abstraktné záväzky, potom by zjavne plnenie jedného nemohlo mať za následok zánik plnenia iného, keďže to z (textu) rozsudku nevyplýva. Že je to absurdné, netreba podľa mňa ďalej rozvádzať - naopak, každý z dlžíkov môže namietnuť, že jeho záväzok z rozsudku X zanikol plnením iného solidárneho dlníka podľa rozsudku Y - a takým námietkam by súd musel vyhovieť.

S tým súvisí otázka, či nepoznať rozdiel v chybe súdu - práve pre toto poznať. Ak totiž súd niekomu pririekne záväzok, ktorý vôbec nemal, kvôli nesprávnemu právnemu názoru alebo nedostatočne zistenému skutkovému stavu, je to smola. Ale ak tak urobí v dôsledku omylu (ako je tento prípad), nevidím dôvod, prečo by hmotné právo nemohlo korigovať dôsledok rei iudicatae. Ako píše kolega Martin G. vyššie, je podľa mňa nepredstaviteľné, aby právo (ktorého cieľom je práve riešenie sporov v spoločnosti) malo v sebe zakódovaný takýto očividne disharmonický prvok.

Pretože, a to je možno kľúčová otázka, aký je zmysel právoplatnosti, resp. prekážky rozhodnutej veci? Jej zmysel je dať efektívnosť súdnej sústave, ale nie bez ďalšieho legalizovať "odrby". To znamená, že ak existuje hmotnoprávny prostriedok nápravy stavu, ktorý je založený právoplatným rozsudkom bez toho, že by sa narušila právna istota, musí sa tento prostriedok presadiť.

Podľa mňa tu preto nemožno vidieť nejakú jednotnú zásadu, že res iudicata založí nový hmotnoprávny stav, ale treba ju diferencovať podľa okolností prípadu. Ak si niekto vymyslí nejaký záväzok a zažaluje ho, tak OK - tu niet pomoci. Ale ak niekto zažaluje iného kvôli omylu, ktorý je zjavný, (alebo hoc aj využije podobnosť/zhodnosť mien, údajov a pod.), tak tu podľa mňa nie dôvodu nepripustiť, aby hmotné právo nemohlo urobiť nápravu. Vzniká tu (ale len zdanlivý) hodnotový rozpor - že totiž ten, kto úmyselne koná protiprávne, je na tom lepšie, než ten, kto tak koná z nevedomosti. Tento rozpor je ale naozaj len zdanlivý, kým si neuvedomíme, že mierou právnych hodnôt sú stavy právne a spravodlivé, nie stavy neprávne a nespravodlivé. Teda, nemôžeme tvrdiť, že ten, kto koná úmyselne protiprávne, je mierou posudzovania konania ostatných, a teda že ak sú ostatní (napr. konajúci nevedomky protiprávne) na tom horšie, ide o neželaný jav. Naopak - mierou sú tí ostatní, ten úmyselne protiprávne konajúci je extrém, ktorý je daňou za právnu istotu. Konečne, treba vidieť, že tí ostatní v skutočnosti o nič neprichádzajú - dostávajú len to, čo im právom patrí, nie sú teda (oproti objektívne zákonnému stavu) o nič ukrátení.

Ďalšia vec - účelom rei iduciatae nie je a ani nemôže byť založiť niečiu dobrú vieru alebo iné vedomosti a psychické stavy. Ak napr. osoba A kúpila nehnuteľnosť od osoby B a predala ju neformálne osobe C (alebo je tam vada titulu - čokoľvek) a následne sa osoba A domáha voči osobe B určenia vlastníctva titulom vydržania a vyhovie sa jej, táto osoba sa nestáva dobromyseľnou vo vzťahu k osobe C, hoci jej svedčí rozsudok - právoplatnosť nemôže prelomiť fakt, že osoba A vie, že nehnuteľnosť už predala ďalej osobe C.

Takto treba podľa mňa posudzovať aj tento prípad - nesprávny dlžník (dnes povinný z PR) je povinný platiť, ale to neznamená, že je tým zhojený a aprobovaný omyl (alebo úmysel) veriteľa - žalobcu zažalovať nesprávnu osobu, a už vonkoncom sa on nemôže odvolávať na akúsi svoju "dobromyseľnosť" alebo domnienku, že voči nesprávnemu dlžníkovi mal samostatný záväzok odlišný od záväzku voči pravému dlžníkovi. Musel totiž vedieť (samozrejme, za predpokladu, že je to pravda), že v daný deň neuzatváral danú zmluvu na dané dielo s nesprávnym dlžníkom, ale správnym dlžníkom (NB, ak k žalobe priložil doklady, z ktorých to je zrejmé), a fakt, že vydaný PR sa stal voči nesprávnemu dlžníkovi právoplatným, nemôže "založiť" takúto vedomosť. Preto to, že je povinný plniť, plynie len a len z procesného ustanovenia, že právoplatný PR má účinky rei iudicatae (t.j. +- nezmeniteľnosť) a je exekučným titulom, a veriteľ sa nemôže tváriť, že vznikol nový hmotnoprávny vzťah. Práve naopak, on dobre vie, že žiaden takýto vzťah neexistoval a možno to voči nemu zo strany tretích osôb namietať. To je (trochu z iného uhla) tá pokračujúca kauzalita.

Z toho následne plynie aj aplikácia § 332 ods. 1 Obch. zák. Tým, že veriteľ (hoc aj na základe PR), dobrovoľne prijme plnenie od nesprávneho dlžníka na základe skutkového stavu, z ktorého mu (veriteľovi) musí byť zrejmé, že sa týka pravého dlžníka (mohol sa napr. svojho práva z PR vzdať, keďže vie, že mu nesprávny dlžník nič nedlží), sa napĺňa predpoklad a nastáva dôsledok § 332 Obch. zák., že totiž zaniká dlh aj s účinkom pre pravého dlžníka.

Takže tak, k téme opravy žaloby/PR sa mi už vracať nechce, tú som myslím vysvetlil dostatočne.

  ^ez^, 19. 01. 2011 v 09:12 - zaver

je teda taky, ze operacia sa podarila (hmotnopravne) ale pacient zomrel (procesnopravne).

z toho vyplyva ze na podavani "nespravnych" PR by sa dala postavit zivnost:

zalozi sa prazdna spolocnost V a D (D je meno podobne inemu subjektu D')
D vystavi V zmenku na lubovolnu sumu.
V poda ZPR voci D', nacasovany tak aby D' nestihol podat namietky (tu moze pomoct "vyssia moc").
po nadobudnuti pravoplatnosti je V chraneny cez res iudicata, resp. ako je uvedene vyssie: podanim zaloby nemozno porusit povinnost + D' mal moznost podat namietky a preto sam zavinil tento stav.

  Matej Kukura, 19. 01. 2011 v 10:24 - Ad Michal

K solidarite dlžníkov, ktorí neboli všetci žalovaní, je potrebné uviesť, že okolnosť solidarity by mala byť v rozsudku vyjadrená jasne. Ak by som bol solidárny dlžník, určite by som to tam minimálne navrhoval doplniť.

Názory na túto otázku sa zdajú byť dva: Niekto by to mohol považovať za nedostatok žaloby (a preto sa podľa tohto názoru takejto žalobe nemá nevyhovieť, ak to neuvádza). Ja sa však prikláňam k tomu, že situáciu treba posúdiť tak, že ide o spôsob vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi (a tretími osobami), ktorý vyplýva z právneho predpisu (vo vzťahu k tretím osobám teda per analogiam), teda v tomto rozsahu návrhom výroku súd viazaný nie je, ale ho doplní z úradnej povinnosti.

Rovnako to platí aj vo vzťahu k ručiteľovi. Tiež môže byť žalovaný samostatne, ale okolnosť ručenia musí byť vyjadrená v rozsudku.

Táto solidarita alebo ručenie sa vyjadruje tak, že záväzok žalovaného zaniká aj v rozsahu plnenia poskytnutého osobou X.Y. Solidarita (alebo ručenie) by mala byť zrejmá priamo z rozsudku, aby sa nestalo, že veriteľ bude od každého solidárneho dlžníka požadovať celú sumu.

Nehovoriac o potrebe opovedať spor, čo má aj priame hmotnoprávne účinky.

Proces nám na tieto prípady myslí, už je len otázne, či na to v praxi aj dbáme. Teda podotýkam a zdôrazňujem, že tu neriešim situáciu, ktorá je nesprávna, ale situáciu, ako by to malo podľa procesného práva byť.

A čo sa týka zhojenia alebo aprobovania omylu či úmyslu vs. dobrovoľnosti, ktorá by nám mala umožniť ex post naprávať vady súdnych rozhodnutí, – dovolím si tvrdiť, že aj v iných prípadoch, teda ak je rozhodnutie nesprávne pre chybnú skutkovú podstatu alebo nesprávne právne posúdenie (nielen pre zrejmý omyl), účastník, ktorému súd v rozpore s hmotou založil právo (čo je to isté, ak mu odňal povinnosť), nemusí byť dobromyseľný – ale to už akosi naprávať zrejme nechceme...

  Michal Novotný, 19. 01. 2011 v 13:32 - Ad Matej

Čaro je práve v tom, že z ničoho nevyplýva, že by musela byť solidarita vyjadrená v rozsudku, teda podľa procesného práva to takto nemusí byť. Práve naopak, z povahy solidarity plynie, že veriteľ má voči každému dlžníkovi nárok na zaplatenie celej sumy (bezpodmienečne) a preto voči každému môže byť vydaný samostatný bezpodmienečný rozsudok na celú sumu.

A nie je mi celkom jasné, ako by to tam súd dopĺňal bez toho, že by tie tretie osoby boli účastníkmi. Tu je podľa mňa úvaha o spôsobe vyrovnania medzi účastníkmi "mimo mísu".

Opovedanie sporu je výborná vec, dúfam, že v novom Osp bude, ale de lege lata máme (ak si správne pamätám) len jej malinký náznak niekde v § cca500 Obč. zák. Inak, opovedanie sporu je jeden z mála prostriedkov rozšírenia subjektívnych medzí právoplatnosti rozsudku.

Ale nech je to ako chce - ja som ten príklad uvádzal na podporu úvah o tom, že ani právoplatne rozsúdenou vecou nezaniká kauza. Tak si tam dosaďme namiesto solidárnych dlžníkov napríklad absolútnu nemožnosť plnenia po rozsudku (zhorí vec, ktorá sa mala vydať). Prijatím teórie o zániku kauzy právoplatnosťou rozhodnutia by sme sa ani v tomto prípade nepohli ďalej (alebo má byť v rozsudku vyjadrené, že žalovaný je povinný vec vydať, kým nezanikla?).

Nehovoriac o milióne ďalších situácií, ktoré by sa dali nájsť v rovnakom duchu, a úplne mlčiac o fajnovostiach ako napr. uplatňovanie relatívnej neplatnosti po právoplatnosti a pod.

No a tej poslednej vete nerozumiem - áno, ale o to práve ide - res iudicata je "posvätná" (autorská licencia, prosím), taže ju nemôžeme obchádzať, ale to neznamená, že nemôžeme naprávať jej následky prostredníctvom hmotného práva tam, kde sa to dá bez jej narušenia. A samozrejme že nie dobromyseľný ten, komu súd niečo protprávne priklepol, a podľa mňa (ako som uvádzal v tom príklade s vlastníctvom) to prípadoch, kedy hmotné právo žiada na niečo dobromyseľnosť, môžeme patrične využiť (t.j. tú jeho dobromyseľnosť neuznať).

  Matej Kukura, 21. 01. 2011 v 10:43 - Ad Michal

Vyjadrenie solidarity v rozsudku je požiadavkou hmoty, čo proces umožňuje. Je v záujme dlžníka (aby nedošiel ujmy na svojich právach) robiť príslušné návrhy, aby solidaritu preukázal. Potom je to už záležitosť aj súdu: solidarita sa vzťahuje na vzťah medzi účastníkmi, do tohto vzťahu kvôli solidarite sú zapojené aj tretie strany, a teda aj oni sú súčasťou vzťahu medzi účastníkmi (ich prípadné plnenie podľa predpisu ovplyvňuje vzťah medzi účastníkmi).

Ak ide o okolnosti, ku ktorým došlo po právoplatnosti rozsudku (napr. absolútna nemožnosť plnenia), tu dochádza k takej zmene okolností, ktoré podľa procesného práva majú vplyv aj na právoplatný rozsudok. Toto osobitne v rozsudku vyjadrovať netreba, pretože by sme sa v rozsudku nedovyjadrovali. Treba však poukázať na rozdiel, ktorým sa nám tieto okolnosti nastavšie po právoplatnosti rozsudku odlišujú od predchádzajúcej situácie, ktorou je solidarita. Tá totiž existuje už v čase vydania rozhodnutia. Preto túto (v zásade výnimočnú, resp. automaticky nepredpokladanú okolnosť) je v rozsudku potrebné vyjadriť.

A pokiaľ ide o relatívnu neplatnosť, či námietku premlčania, verím, že za všeobecne prijaté sa považuje také riešenie, podľa ktorého vo vzťahu k predmetu konania úspešne ich namietať možno len do rozhodnutia súdu prvého stupňa a s určitými obmedzeniami v odvolacom konaní. Tieto obmedzenia vyplývajú z toho, či námietka je skutkovo preukázaná dokazovaním, ktoré navrhli účastníci (a výnimočne aj takým, ktoré vykonal súd).

  Michal Novotný, 21. 01. 2011 v 11:11 - Ad Matej

Naozaj nevidím (alebo neviem vidieť) rozdiel medzi solidaritou a tým zvyškom, ale to nie je podstatné. Opakujem, ja som to uvádzal na podporu záveru, že kauza nezaniká ani nie je "oslabená". Preto nevidím dôvod postupovať inak v tom našom úvodnom prípade.

K poslednému odseku - nie je to tak, ale nechcem to otvárať, pretože to by sme sa na míle vzďaľovali od pôvodného obsahu tohto postu. Ale motto - § 120 ods. 4 Osp sleduje procesnú koncentráciu, nie hmotnoprávnu. Možno o tom napíšem aj samostatný post, ak sa mi bude chcieť...

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím