lexforum.sk



Načítám ...

 

Posledné komentáre:

Načítám ...

Autori:

Milan Kvasnica (154)
Juraj Gyarfas (105)
Juraj Alexander (49)
Jaroslav Čollák (32)
Kristián Csach (26)
Martin Maliar (25)
Tomáš Klinka (22)
Milan Hlušák (20)
Martin Husovec (13)
Branislav Gvozdiak (11)
Zuzana Hecko (9)
Tomáš Čentík (9)
Martin Friedrich (9)
Michal Novotný (7)
Adam Zlámal (6)
Xénia Petrovičová (6)
Lexforum (5)
Ján Lazur (4)
Petr Kolman (4)
Radovan Pala (4)
Pavol Szabo (4)
Natália Ľalíková (4)
Robert Goral (4)
Josef Kotásek (4)
Monika Dubská (4)
Ivan Bojna (3)
Denisa Dulaková (3)
Maroš Hačko (3)
Pavol Kolesár (3)
Adam Valček (3)
Peter Pethő (3)
Jakub Jošt (3)
Josef Šilhán (3)
Michal Krajčírovič (3)
Ladislav Hrabčák (3)
Ludmila Kucharova (2)
Juraj Straňák (2)
Roman Kopil (2)
Ondrej Halama (2)
Anton Dulak (2)
Lukáš Peško (2)
Marek Maslák (2)
Juraj Schmidt (2)
Martin Gedra (2)
Dávid Tluščák (2)
Zsolt Varga (2)
Jozef Kleberc (2)
Maroš Macko (2)
Michal Hamar (2)
Bob Matuška (2)
Peter Varga (2)
Jiří Remeš (2)
Martin Serfozo (2)
Marián Porvažník (2)
Matej Kurian (1)
Tomas Kovac (1)
Miriam Potočná (1)
Robert Šorl (1)
Jaroslav Nižňanský (1)
Zuzana Kohútová (1)
Juraj Lukáč (1)
Viliam Vaňko (1)
Zuzana Bukvisova (1)
Peter Janík (1)
I. Stiglitz (1)
Martin Galgoczy (1)
Igor Krist (1)
Slovenský ochranný zväz autorský (1)
Natalia Janikova (1)
Pavol Mlej (1)
Martin Hudec (1)
Vladislav Pečík (1)
Peter Marcin (1)
Bohumil Havel (1)
Lucia Berdisová (1)
Roman Prochazka (1)
Peter Kubina (1)
Nina Gaisbacherova (1)
Zuzana Adamova (1)
Ján Pirč (1)
Vincent Lechman (1)
Bystrik Bugan (1)
Róbert Černák (1)
Gabriel Závodský (1)
Tomáš Ľalík (1)
Pavel Lacko (1)
Ladislav Pollák (1)
lukasmozola (1)
Ivan Michalov (1)
Dušan Rostáš (1)
Lucia Palková (1)
Martin Poloha (1)
peter straka (1)
David Halenák (1)
Peter K (1)
Emil Vaňko (1)
Jana Mitterpachova (1)
Petr Steiner (1)
Martin Estočák (1)
Marcel Jurko (1)
Matej Košalko (1)
Nora Šajbidor (1)
Petr Kavan (1)
David Horváth (1)
Martin Šrámek (1)
Ivan Kormaník (1)
Robert Vrablica (1)
Tomáš Demo (1)
Vladimir Trojak (1)
Matej Gera (1)
Katarína Dudíková (1)
Martin Svoboda (1)
Michal Ďubek (1)
Marián Porvažník & Veronika Merjava (1)
jaroslav čollák (1)
Radoslav Pálka (1)
Tibor Menyhért (1)
Dušan Marják (1)
Ondrej Jurišta (1)
Andrej Kostroš (1)
lukas.kvokacka (1)
Paula Demianova (1)
Gabriel Volšík (1)

Nálepky:

Načítám ...



Napísať nový článok


rss feed rss

rss feed rss - názory


O Lexforum.sk



Načítám ...

Pomôcky pre advokátov:

salvia
Judikatúra
Predpisy
Registre
Výpočty

Nové predpisy:

Načítám ...

Novela tlačového zákona a (ne)povinne uverejňované prejavy v masmédiách

Ondrej Jurišta, 28. 11. 2010 v 19:25

Ako som už písal aj tuto na lexfóre, k tlačovému zákonu a jeho prípadnej novele chystám napísať aj niečo obsiahlejšie, navyše nerád sa detailne venujem legislatívnym návrhom, keďže sa ešte môžu výrazne meniť a nakoniec aj neschváliť (často krát našťastie...). Nakoľko však novela tlačového zákona, ktorá bola dňa 23. 11. 2010 predložená do MPK, prináša vcelku zásadné a opäť minimálne kontroverzné veci a minimálne jeden člen tohto fóra (P.N.) prejavil o diskusiu o tejto téme záujem, povedal som si, že sa vyjadrím a založím diskusiu aspoň k jednej z navrhovaných zmien (na diskusiu sú podľa mňa vhodné snáď všetky novelizačné body návrhu zákona okrem prepočtu pokút na eurá a určenia dátumu nadobudnutia účinnosti zákona).

Novela totižto odstraňuje jednu podstatnú vec – právo na primeranú peňažnú náhradu, ktorú si mohla uplatniť osoba, ktorej opravu/odpoveď/dodatočné oznámenie nebola vydavateľom periodickej tlače/ tlačovou agentúrou uverejnená v súlade so zákonom (teda nebola uverejnená vôbec, alebo v rozpore s podmienkami stanovenými zákonom). Tento inštitút vlastne predstavoval sankciu za porušenie povinnosti uverejniť uverejniť niektorý z uvedených prejavov a negatívnu motiváciu túto povinnosť splniť.

V tejto súvislosti je potrebné podotknúť nasledovné:

1. Podstatou inštitútov opravy/odpovede/dodatočného oznámenia je umožniť rýchlu nápravu a zabezpečiť tak „uvedenie vecí na pravú mieru“ v špecifickom masmediálnom prostredí. Takáto úprava predstavuje prípustné obmedzenie práva mlčať v záujme ochrany osobnostných práv dotknutej osoby a práva verejnosti na informácie.

2. Občas sa možno stretnú s názorom, že tieto inštitúty sú zbytočné, nakoľko de facto rovnakú nápravu možno dosiahnuť konaním o ochrane osobnosti – na základe rozhodnutia súdu sa uverejní ospravedlnenie, informácia o tom, ako to v skutočnosti bolo, a taktiež je možné sa domáhať primeraného zadosťučinenia v peniazoch. A práve tu je podstatný rozdiel – takúto nápravu možno dosiahnuť až na základe rozhodnutia súdu, a to po často zdĺhavom konaní. Povinnosť uverejniť opravu/odpoveď/dodatočné oznámenie však vzniká na základe žiadosti oprávnenej osoby a mala by byť splnená do 3, resp. 8 dní od doručenia žiadosti, alebo v najbližšom vydaní periodickej tlače. Úsmevne preto pôsobí osobitná časť dôvodovej správy k návrhu novely tlačového zákona, kde sa uvádza: „V prípadoch, kedy dôjde k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv, má dotknutá osoba právo žiadať o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v rámci konania o ochranu osobnosti podľa Občianskeho zákonníka. Cieľom navrhovanej úpravy je zabrániť prípadom dvojitého postihu vydavateľov a tlačovej agentúry.“ Primerané zadosťučinenie podľa tlačového zákona nie je dôsledkom zásahu do osobnostných práv, ale neuverejnenia opravy/odpovede/dodatočného oznámenia.

3. Bez tejto sankcie hrozia vydavateľovi/tlačovej agentúre maximálne výdavky za pomerne nízke trovy súdneho konania. Práve takéto konanie z pohľadu žiadateľa o uverejnenie opravy/odpovede/dodatočného oznámenia postráda zmysel a môže byť nahradene konaním o ochrane osobnosti.

Bývalý český minister kultúry Dostál, ktorý presadil tiskový zákon (bez úpravy nároku na primerané zadosťučinenie), ho po nejakom čase sám označil za „bezzubý“. Ak náš tlačový zákon nejaký zúbok má, je dosť možné, že oň v dohľadnej dobe príde....


Názory k článku Novela tlačového zákona a (ne)povinne uverejňované prejavy v masmédiách:


  p., 29. 11. 2010 v 10:10 - bod 13 - § 8 ods. 7 písm. b) Tl.Z


"Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra nie sú povinní uverejniť odpoveď, ak
b) odpoveď smeruje proti skutkovému tvrdeniu obsiahnutému vo vyjadrení žiadateľa o odpoveď, ak bolo vyjadrenie uverejnené v primeranom rozsahu a jeho spracovaním pre uverejnenie sa nezmenil ani neskreslil jeho pôvodný obsah ; "

toto ustanovenie opäť obmedzuje nie len subjektívne právo žiadateľa, ale poškodzuje verejnosť (verejný záujem) na získaní objektívnych informácií, pretože namiesto toho, aby si úsudok o tom, či bolo vyjadrenie uverejnené neskreslene/nepravdivo spravili samotní čitatelia, tak sa ponecháva na svojvôli vydavateľa ako to posúdi... podľa mňa presný opak je vo verejnom záujme, teda povinnosť vydavateľa zverejniť odpoveď, ak žiadateľ tvrdí, že vydavateľ jeho vyjadrenie skreslil alebo zmenil...

  p., 29. 11. 2010 v 10:16 - ad verejný činiteľ a právo na odpoveď...

bod 10. § 8 ods. 2 Tl.Z.
„(2) Právo žiadať uverejnenie odpovede nemá verejný činiteľ podľa § 2 ods. 9, ak ide o skutkové tvrdenie súvisiace s výkonom jeho právomocí.“.

judikatúra Európskeho súdu konštatuje, že právo na odpoveď nie je len subjektívnym právom, ale aj právom na slobodu prejavu vo verejnom záujme...(Jehlička, Švestka, Škárová: Občanský zákoník - komentář. 9.vydanie, strana 92 a nasl.). Čiže ak malo byť obmedzené právo na odpoveď, tak len vtedy ak sa netýka verejnej činnosti verejného činiteľa, ale "súkromnej činnosti" verejného činiteľa... avšak, tu je zasa rozpor s rovnosťou občanov pred zákonom... Rozhodne je vo verejnom záujme, ak verejný činiteľ žiada uverejniť odpoveď, ako reakciu na skutkové tvrdenia vydavateľa...

  Ondrej Jurišta, 29. 11. 2010 v 11:09 - Ad P.N.

PN - V tomto duchu boli vznesené aj pripomienky na PPP zo strany Verejnosti (možno si to tam napísal priamo ty, alebo istý M.M., ktorého mi tie pripomienky pripomínajú). Každopádne si počkám aj na pripomienky ďalších subjektov a ich vyhodnotenie.

Zároveň si k novele dovolím uviesť ešte jeden postreh. Na ÚS SR je ešte stále podanie skupiny poslancov, ktoré napáda tlačový zákon v 4 oblastiach: 1. právo na opravu 2.ochrana zdroja 3. vzťah práva na opravu a práva na odpoveď 4. primerané zadosťučinenie. Škoda, že zákonodárca sa tak ponáhľa, že ak sa návrh novely schváli a ÚS SR dovtedy nerozhodne, tak k bodom 3 a 4 sa už ústavný sudcovia nevyjadria...

  p., 29. 11. 2010 v 11:41 - účel práva na odpoveď

Právo na odpoveď by sa nemalo vzťahovať iba na nepravdivé alebo pravdu skresľujúce skutkové vyjadrenia vydavateľa, ktoré sa dotýkajú cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, ale tak ako to je formulované doteraz, teda na skutkové vyjadrenia (en bloc, bez prívlastkov nepravdivosti a skresľovania) dotýkajúce sa cti, dôstojnosti, súkromia ... Aj pravdivé vyjadrenie môže zakladať potrebu vyvážiť odpoveďou jednostrannú mediálnu prevahu vydavateľa.

  Juraj Gyarfas, 29. 11. 2010 v 17:46 - primeraná peňažná náhrada

Priznám sa, že príliš nerozumiem inštitútu "primeranej peňažnej náhrady" podľa § 10 ods. 4 TlZ. Primeraná peňažná náhrada je predsa civilný inštitút, ktorý do administratívneho predpisu v zásade nepatrí. Ak uverejnením pôvodného článku osobe vznikla ujma, nech sa jej domáha podľa ustanovení o ochrane osobnosti a nech sa okrem toho domáha uverejnenia opravy/odpovede podľa TlZ. Ak vydavateľ v rozpore s TlZ opravu/odpoveď neuverejní, dopúšťa sa protiprávneho konania, pričom TlZ priznáva osobitný typ žaloby "o uverejnenie". Okrem toho sa naďalej možno domáhať ochrany osobnosti alebo náhrady škody (ako druhý zásah okrem pôvodného uverejnenia). Ak si zákonodarca okrem toho myslí, že je treba ukladať aj iný typ sankcie (negatívnej motivácie), nech ustanoví skutkovú podstatu správneho deliktu. Ale súčasný § 10 ods. 4 TlZ je podľa môjho názoru akýmsi hybridom medzi administratívnou sankciou (s určenou dolnou aj hornou hranicou) a civilnou náhradou (výťažok nejde štátu, ale súkromnej osobe). Nerozumiem, prečo by táto osoba mala byť zvýhodnená voči všetkým ostatným žalobcom v prípadoch ochrany osobnosti a náhrady škody a nemusela dokazovať výšku ujmy/škody. Taktiež nerozumiem, prečo by táto osoba mala dostať paušál vo výške minimálne 50 000 Sk, ak vydavateľ len nedodržal podmienky (napr. iná veľkosť písma). Svojim spôsobom nejde ani o "primeranú" náhradu, lebo "primeranosť" možno asi ťažko vopred stanoviť zákonom.

Musím sa priznať, že nejde o moju oblasť a ospravedlňujem sa, ak mi niečo zásadne uniká. Ale osobne sa mi zdá, že "primeraná peňažná náhrada" je akýmsi hybridom medzi civilnou a administratívnou sankciou a jej vypustenie zo zákona nemôže byť na škodu.

  Juraj Gyarfas, 29. 11. 2010 v 19:26 - skutkové tvrdenie

Najviac sa mi v návrhu asi páči navrhovaný § 2 ods. 8: "Skutkové tvrdenie na účely tohto zákona je fakt, ktorého pravdivosť je možné dokázať alebo vyvrátiť." To je čistá filozofia. Popper by mal radosť :-)

  Ondrej Jurišta, 29. 11. 2010 v 21:52 - Primeraná peňažná a Juraj

Juraj, nemusíš sa za nič ospravedlňovať, aj keď sa s Tebou nestotožňujem, postrehy máš dobré a aspoň sa tu rodí nejaká diskusia, lebo doteraz to tu vyzeralo ako 2 monológy :)

Takže k Tvojím poznámkam:
1.Neviem čo myslíš tým administratívnym predpisom, TZ obsahuje normy ako súkromnoprávne (právo na opravu/odpoveď/dodatočné oznámenie), tak verejnoprávne (evidencia periodickej tlače, pokuty). Právo na opravu/odpoveď/dodatočné oznámenie sú civilnými inštitútmi, rovnako ako aj primerané zadosťučinenie podľa TZ. Súhlasím však, že úprava primeraného zadosťučinenia sa môže vďaka určitým zvláštnostiam javiť ako neštandardná, čo však z nej určite nerobí sankciu za "nedorobený" správny delikt.
2. Pokiaľ ide o určenie hornej a dolnej hranice, ak má byť problémom toto, zákonodárca predsa môže tieto hranice vypustiť a primeranú peňažnú náhradu ponechať. Podľa mňa určenie takejto hranice priamo zákonodárcom je možné a účelné najmä pri dolnej hranici (vlastne si nie som istý akú funkciu plní tá horná hranica). Analogicky je to upravené aj v § 17 ods. 4 zákona 514/2003 Z. z. Súhlasím však, že určenie takejto hranice možno považovať za hybridný prvok teoreticky nie moc pasujúci do tradićnej predstavy o primeranom zadosťučinení.
3. Pokiaľ ide o to, že sa nemusí dokazovať výška nemajetkovej ujmy (o škode tu radšej nehovorme), tak tá sa musí dokazovať tiež, ale len v hraniciach stanovených zákonom. Čo sa týka veľkosti písma, určite sa zhodneme, že ak pôvodné skutkové tvrdenie bolo napísané štandardnou veľkosťou písma, tak odpoveď by nemala byť čitateľná iba pod lupou...
4. Čo sa týka toho, že vypustenie primeranej náhrady "nemôže byť na škodu", dovolím si nesúhlasiť s poukazom na argumenty uvedené hore v mojom "miničlánku". Zároveň sa pýtam, prečo by mal vydavateľ uverejniť napr. odpoveď, keď v prípade neuverejnenia mu hrozí maximálne zlý pocit z prehratého sporu a nízke trovy konania. Naznačil si, že by bolo možné zakotviť ńamiesto zadosťučinenia správny delikt, ale to predkladateľ novely nerobí. Navyše o tomto delikte by nerozhodoval nezávislý súd, ale správny orgán, čo by podľa mňa na Slovensku nerobilo dobrotu (viď úvahy o zriadení štátnej Tlačovej rady).
5.Pokiaľ ide o tvrdenie, že sa: "naďalej možno domáhať ochrany osobnosti", opakujem, že primerané zadosťučinenie podľa tlačového zákona nemá reparovať dôsledky zásahu do osobnostných práv v dôsledku uverejnenia skutkového tvrdenia, ale v dôsledku následného neuverejnenia opravy/odpovede/dodatočného oznámenia.
6. Aby to nevyzeralo tak, že primerané zadosťučinenie teraz zabezpečuje uverejňovanie opráv/odpovedí vydavateľmi periodickej tlače a jeho vypustením dôjde k pravému opaku, musím pripustiť, že praktický problém je zatiaľ inde. V praxi často dochádza k tomu, že dotknuté FO a PO v žiadostiach o uverejnenie opravy/odpovede urobia aspoň jedinú formálnu chybu a vydavatelia im to neuverejnia. Ak aj dôjde k súdnemu sporu, žalobca prehrá. Zatiaľ som aspoň nepočul o prípade, kde by primerané zadosťučinenie bolo niekomu právoplatne priznané (opieram sa najmä o rozsudky v databáze JASPI). Čo má mrzí je to, že chyby v žiadostiach robia aj mnohé štátne inštitúcie, ktoré majú vlastných právnikov...


  Juraj Gyarfas, 29. 11. 2010 v 23:30 - Ad: Ondrej

Ad 1) Súhlasím, asi nejde o čisto administratívnu normu, ale o hybrid medzi civilným a súkromným právom. Avšak Ty si tiež napísal, že "tento inštitút vlastne predstavoval sankciu za porušenie povinnosti" a dovolím si tvrdiť, že toto bolo aj zámerom zákonodarcu. Nejde teda o náhradu ujmy spôsobenej na civilnom práve, ale o sankciu, ktorá sa u nás v súkromnom práve príliš nevyskytuje (preto asi nemáme punitive damages).

Ad 2) Ak by sa vypustila dolná a horná hranica, ide podľa môjho názoru o čistú duplicitu s ochranou osobnosti. Potom je toto ustanovenie zbytočné. Nevadilo by mi keby sa tam ponechalo (podobne ako je v civilných kódexoch na viacerých miestach ustanovené, že určitý nárok nevylučuje zároveň nárok na náhradu škody, čo je ale len odkaz na príslušné ustanovenia, nie založenie samostatného nároku).

§ 17 ods. 4 zákona 514/2003 Z. z. má istú logiku - ak bol niekto neoprávnene vo väzbe, má nárok minimálne na priemernú mzdu za dané obdobie. To je možno tiež nesystémové, ale v tomto prípade to má význam aj logiku. Dolná a horná hranica v TlZ sú čisto bulharské konštanty.

Ad 3) Nehovorím, že by sa mala zrušiť povinnosť uverejniť opravu/odpoveď rovnakým písmom. Ale ak ide o mierne menšie písmo a ujma nemohla vzniknúť žiadna, súd podľa TlZ nemá možnosť ísť pod minimálnu hranicu 50 000 Sk.

Dokazovanie v rámci hraníc je tiež problematické. Čo ak naozaj nevznikla žiadna ujma? A čo ak naopak vznikla dokázateľná ujma prevyšujúca maximálnu hranicu?

Ad 5) Súhlasím a tak som tomu aj rozumel (možno som to v prvom príspevku nevyjadril dosť jasne). Prvý zásah vzniká uverejnením správy, druhý vzniká porušením povinnosti uverejniť opravu/odpoveď. Ak v dôsledku oboch vznikla ujma, sú civilné nástroje na domáhanie sa jej náhrady.

Ad 6) K tomuto sa neviem vyjadriť, keďže s tým nemám praktickú skúsenosť a okrem toho mne je celý inštitút práva na odpoveď jemne proti srsti. Ale to by asi bolo na inú diskusiu.

Zdá sa mi však, že celé právo na odpoveď je pomerne vážny zásah do slobody tlače. Ak sa zákonodarca rozhodol takýto zásah uzákoniť, je podľa mňa v poriadku, aby ho aspoň obmedzil formálnymi podmienkami.

Ad 4) Toto je asi kľúčový bod. Naďalej si myslím, že vypustenie nesystémového civilno-administratívneho hybridného ustanovenia nemôže byť na škodu.

Ako negatívna motivácia pre vydavateľov by mala fungovať ochrana osobnosti (a vzhľadom na prisúdené sumy v niektorých medializovaných kauzách sa mi zdá, že táto motivácia je na Slovensku možno až prepálená). Súčasný § 10 ods. 4 TlZ podľa môjho názoru len spôsobuje ďalšie nespravodlivosti. Osoba A, ktorej odpoveď vydavateľ uverejnil s menším písmom, môže bez dokazovania ujmy dostať na ruku 50 000. Osoba B, ktorej odpoveď vydavateľ vôbec neuverejnil a jej tým vznikla dokázateľná ujma vo výške milióna, aj tak nedostane viac ako 150 000. A najväčšie sumy aj tak lietajú pri ochrane osobnosti v súvislosti s uverejnením samotného článku (nie uverejnení alebo neuverejnení odpovede).

  Ondrej Jurišta, 30. 11. 2010 v 08:11 - Ešte k PPN

Pokiaľ ide o "čistú duplicitu s ochranou osobnosti", opäť musím nesúhlasiť a zopakovať, čo si napísal aj sám - rozdiel je v tom, že ujma v jednom prípade vzniká v dôsledku zásahu vzniká uverejnením skutkového tvrdenia, kým v druhom tým, že sa tento "zásah" neopraví/neodstráni uverejnením opravy/odpovede. Ak by sme tam chceli nájsť duplicitu, tak čiastočnú - v prípade ujmy neuverejnením napr. odpovede ide vlastne o to, že následok zásahu do osobnostných práv trvá naďalej, resp. sa nezmiernil oproti tomu, keby odpoveď bola uverejnená. Ťažko sa k tomu vyjadrovať konkrétnejšie, keďže judikatúra k tomu zatiaľ nie je a možno už ani nebude...
Čo sa týka § 17 ods. 4 zákona 514/2003 Z. z. , pravidlá výpočtu sú určené na prvý pohľad sofistikovanejšie, ale uvedomme si, že nejde o škodu, či ušlý zisk, ale nemajetkovú ujmu, ťažko povedať, prečo by táto mala mať väzbu na priemernú mzdu....
Čo sa týka Tvojho posledného odstavca Juraj, veľké sumy padajú len pri ochrane osobnosti osôb verejného záujmu (politici, herci...). Navyše ochrana osobnosti nie je záležitosťou difamačných zásahov...Taktiež som sa viac krát stretol s názorom, že súdy sú u nás sú pri priznávaní zadosťučinenia dosť skromné oproti zahraničiu (ťažko povedať, či je to obecné vyjadrenie, alebo len napr. pri osobách non public interest). Pri veľkých vydavateľstvách sú zrejme výdavky na prehraté súdne spory vyčlenené vopred (a aj tieto milinové sumy sa ustoja) a negatívna motivácia akosi pokuľháva, keď dochádza k uverejňovaniu preukázateľne nepravidvých skutkových tvrdení, nezmyslov, či prenasledovaniu ľudí s metastázami krátko pred smrťou...To by bolo ale naozaj na inú debatu.

Na záver ešte raz uvádzam, že zmysel opravy/odpovede je pri jej dobrovoľnom uverejnení krátko po uverejnení pôvodného skutkového tvrdenia. Ak k jej uverejneniu dôjde až po súdnom spore - je už často neskoro (obzvášť, keď dôjde k zavádzaniu verejnosti napr. krátko pred voľbami).

  p., 30. 11. 2010 v 12:57 - Peter Novák

čím skôr je uverejnená odopoveď, tým menšie sú následky pre dotknutú osobu a zároveň verejný záujem na pravdivých informáciách ... čakať na rozhodnutie súdu a vynútenie uverejnenia odpovede po x-mesiacoch alebo rokoch je neefektívne. Preto sankcia (resp. odškodné) by mala byť zachovaná; ale je možné aj iné riešenie a to vytvorenie nejakej nezávislej komisie, ktorá posúdi, či má a musí vydavateľ uverejniť odpoveď a v akom rozsahu... ale to už sa blíži viac k úlohe cenzora vo vzťahu k dotknutej osobe

  Michal Novotný, 30. 11. 2010 v 14:13 - Niekoľko poznámok

Ako aj Juraj písal, v týchto pomedzných právnych odvetviach ochrany osobnosti nie som príliš zbehlý, ale mám dve či tri poznámky:

1. Nie celkom rozumiem argumentu o tom, že postihovať sa má nie zásah do dobrej povesti spôsobený článkom, ale neuverejnením opravy. Podľa mňa medzi týmito dvoma udalosťami chýba kauzalita, resp. kauzalita je medzi pôvodným článkom a zásahom, nie medzi tým, že nebola zverejnená oprava. Môžem uvažovať nad tým, že neodstránenie (neuverejnenie opravy) zvyšuje intenzitu zásahu, ale podľa mňa to nie je dostatočným dôvodom na to, aby automaticky vznikalo právo na peňažné zadosťučinenie (hoc aj v sume 1 Sk). Naše právo síce uznáva objektívnu zodpovednosť, ale predpokladom je vždy a vždy kauzalita, ktorá mi tu chýba.

2. Taktiež mi uniká, prečo práve neuverejnenie žiadosti o opravu by malo mať takéto následky. Neviem si totiž teraz spomenúť na žiadnu inú situáciu, kde by naše právo viazalo automatické odškodnenie na neodstránenie protiprávneho stavu. To je podobné, ako keby vlastníkovi vznikalo právo na peňažné "odškodnenie" len na základe toho, že vyzval niekoho, kto mu vec neoprávnene zadržuje, aby mu ju vydal. Nevzniká a nevidím, prečo by malo vznikať práve pri ochrane osobnosti, a to práve len v prípade tlače (a čo televízia? rozhlas?).

3 Priznávanie peňažných zadosťučinení - neviem, ale mám dojem, že minimálne stredná Európa (Nemecko, Rakúsko) je pomerne zdržanlivá a skôr pristupuje k peňažnému zadosťučineniu opatrne.

  Juraj Gyarfas, 30. 11. 2010 v 14:51 - Ondrej

Súhlasím, že môže dôjsť k dvom protiprávnym konaniam. Po prvé, uverejnenie nepravdivého článku (komisívne konanie), po druhé neuverejnenie odpovede (omisívne konanie). Oba skutky mohli spôsobiť ujmu alebo aj škodu a ak ju spôsobili, poškodený, resp. dotknutá osoba majú nároky domáhať sa peňažnej náhrady/zadosťučinenia žalobami podľa ustanovení o ochrane osobnosti alebo náhrade škody.

Nerozumiem, aký ďalší nárok im vzniká podľa § 10 ods. 4 TlZ. Jediné špecifikum tohto ustanovenia je, že nemusia dokazovať výšku škody/ujmy (okrem dokazovania v rámci úzkeho rozsahu), pretože zákonodarca im priznal ohraničnený paušál na základe z prsta vycucanej bulharskej konštanty.

Ak sa zhodneme, že zákonné ohraničenie náhrady je nezmysel (pretože z hľadiska zámeru zákonodarcu ide o takmer administratívnu sankciu a pretože bez mne známeho dôvodu zvýhodňuje žalobcu pred inými civilnými žalobcami) (mal som pocit, že v tomto smere súhlasíš), tak potom citované ustanovenie zakladá duplicitný nárok. Uvedomujem si, že je rozdiel medzi civilným deliktom uverejnenia nepravdivej informácie a protiprávnym neuverejnením odpovede. Ale oba delikty sa dajú pokryť ochranou osobnosti a náhradou škody. Preto si myslím, že ide o duplicitu.

Taktiež sa mi zdá, že nerozlišuješ medzi uverejnením nepravdivej informácie a hyenizmom. Neviem ako právo na opravu/odpoveď rieši prenasledovanie ľudí s metastázami a akú odpoveď by mohli uverejniť. Skôr mám pocit, že novinársky hyenizmus sa používa ako argument na vyvolanie negatívnej emócie voči médiam a táto emócia sa potom používa ako odôvodnenie širokého práva na odpoveď, hoci právo na odpoveď s prenasledovaním ľudí s metastázami (alebo fotením ľudí tesne po tragédii, atdˇ.) vôbec nesúvisí.

Celkovo mi uniká zmysel práva na odpoveď. Nepravdivé skutkové tvrdenia predsa pokrýva právo na opravu. Načo je potrebné mať aj právo na odpoveď?

A na záver, obaja argumentujete potrebou rýchleho uverejnenia opravy/odpovede. Súhlasím. Ale právo na peňažnú náhradu toto predsa priamo nerieši. Aj tak bude musieť prebehnúť súd.

  p., 30. 11. 2010 v 15:54 - ad rýchlosť

1) § 10 ods. 4 Tl.Z to nerieši priamo, ale motivuje vydavateľa k tomu, aby si zvážil, či odoprie dotknutej osobe vyjadriť sa v odpovedi k tvrdeným skutočnostiam...
2)je správne, že právo na odpoveď sa (zatiaľ) týka aj pravdivého skutkového tvrdenia, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti... pretože aj formálne pravdivé skutkové tvrdenie je spôsobilé poškodiť v osobu v očiach verejnosti a je (môže byť) vo všeobecnom verejnom záujme, aby táto osoba primerane reagovala - jednak voči vydavateľovi a jednak smerom voči verejnosti ; v tomto prípade je práve rýchlosť dôležitá a preto je potrebné usmerňovať tlač k tomu, aby čo najdôslednejšie rešpektovala právo na odpoveď, a nie vytvárať podmienky, aby bol zákon bezzubý, ako sa snaží pán Daniel Krajcer, toho času minister

  Juraj Gyarfas, 30. 11. 2010 v 17:30 - P.N.

1) Áno, ale toto by mala riešiť administratívna sankcia. Ako civilná sankcia podľa môjho názoru aj tak § 10 ods. 4 funguje len v prípadoch, keď je ujma nepreukázateľná alebo keď je nižšia ako 50 000 Sk. Vtedy sa uplatní paušál. V opačnom prípade by ochrana osobnosti ako negatívna motivácia bola dostatočná.

Dokonca sa mi zdá, že určenie hornej hranice v § 10 ods. 4 môže mať aj opačný účinok. Ak neuverejnením odpovede reálne vznikla ujma vo výške milióna, je súd v konaní podľa § 10 ods. 4 viazaný hornou hranicou.

2) Asi by som potreboval konkrétny príklad pravdivého skutkového tvrdenia, aby som si vedel predstaviť ten verejný záujem.

Ak totiž ide o pravdivé tvrdenie typu "Osoba XY má rakovinu", tak uznávam, že ju noviny nemali publikovať. Ale právo na odpoveď je v tomto prípade ako snaha natlačiť pastu späť do tuby. Ujma už zverejnením informácie vznikla a žiadna odpoveď túto ujmu nenapraví (len peňažná náhrada).

Potom si viem predstaviť pravdivé skutkové tvrdenie typu "Primátor XY bol obvinený z tč korupcie" a tu nevidím žiadny verejný záujem na tom, aby noviny publikovali odpoveď, kde bude dotyčný primátor vysvetlovať, že ešte nebol odsúdený a preto platí prezumpcia neviny a on to vlastne nespravil.

Verejný záujem si viem predstaviť v prípade, ak napr. noviny napíšu pravdivú skutkovú informáciu, že "firma štátneho tajomníka XY dostala od ministerstva zákazku" a on vo svojej odpovedi napíše, že hneď ako sa o tom dozvedel, firma od zmluvy odstúpila. Ale aj tak sa mi zdá, že tento verejný záujem sa dá lepšie dosiahnuť povinnosťou novinárov dať slovo druhej strane, ako hybridom medzi civilným nárokom a administratívnou sankciou.

  p., 30. 11. 2010 v 17:42 - ad J.G. bod 2)

... ja si viem predstaviť, napr. je pred voľbami a noviny uverejnia, že politik "XY obhajoval vraha ..." - keďže politik XY bol onoho času advokátom a dostal ex-offo obhajobu, tak je síce pravda, že obhajoval vraha, ale vo voľbách ho to môže poškodiť...

  Ondrej Jurišta, 30. 11. 2010 v 17:42 - Michal Novotný

S tou kauzalitou by som problém nevidel, aspoň nie tak ako ho popisuješ ty. Dôvod, prečo zákonodarca nenecháva všetko na výsledok konania o ochrane osobnosti (teda nech sa nemajetková ujma celkovo sumarizuje len tu) je taký, aký som popísal vyššie, t.j. negatívna motivácia. Príčinný vzťah tam však je (ide teda o zodpovednosť za neodstránenie následkov, resp. nezníženie ujmy). Ak by som už chcel namietať niečo s kauzalitou a vôbec tým, či ide o zásah do osobnostných práv, tak by som skúmal ako je to v prípade opravy (neviem, či si ju iba ju spomínal zámerne, či nie). Na rozdiel od odpovede explicitne nepredpokladá zásah do konkr. osobnostných práv, iba uverenie skutkového tvrdenia, kt. je o osobe a je nepravdivé. Tam je to potom na debatu, či nepravdivé skutkové tvrdenie o osobe vždy spôsobuje nejakú nemajetkovú ujmu.
A čo sa týka Tvojej otázky A čo televízia a rozhlas? Veľmi správne, otázka je viac než na mieste. V oblasti vysielania máme len po "starom" formulované právo na opravu, teoreticky som to nikde odôvodnené nevidel, osobne si myslím, že je dôvodom prečo sa úprava povinne uverejňovaných prejavov nezjednotila aj pre vysielanie je praktický - nebola politická vôľa :))) Stačí si spomenúť, čo spôsobilo schvaľovanie tejto úpravy pre oblasť tlače (narýchlo spomeniem len blokovanie Lisabonskej zmluvy). Lobbing vysielateľov bol zrejme prisilný, o to viac, o čo stojí každá sekunda vysielania viac ako kúsok novinového papiera...Navyše podľa smernice o audiovizuálnych mediálnych službách by sme mali mať práve pre oblasť vysielania zakotvené právo na ODPOVEĎ, alebo rovnocenný prostriedok nápravy (prvé nemáme, tvárime sa, že máme druhé). Čo sa týka opráv odvysielaných podľa zákona č. 308/2000 Z. z., ktorý neodvysielanie opravy nespája s žiadnou sankciou (ani správnou, ani v podobe PPN), výsledok (ne)vidíme všetci, či sa pozeráme na TV, alebo do príslušnej, už niekoľkoročnej judikatúry.

Narýchlo ešte k Jurajovi a metastázam (Božem, to som vybral príklad :P). Preboha niem ten príklad nereagoval na právo na odpoveď, ale na Tvoju vetu: "Ako negatívna motivácia pre vydavateľov by mala fungovať ochrana osobnosti (a vzhľadom na prisúdené sumy v niektorých medializovaných kauzách sa mi zdá, že táto motivácia je na Slovensku možno až prepálená)." Chcel som tým len povedať, že k stavu, kedy by sa vydavatelia kvôli ochrane osobnosti báli uverejniť nielen to, čo je "prepísknuté", ale aj to, čo je v poriadku, máme podľa mňa ďaleko.

  Michal Novotný, 01. 12. 2010 v 11:18 - Kauzalita

Nemôžem súhlasiť.

Áno, kauzalita, ako ju popisuješ Ty, je jasná - ale zodpovednosť predsa vzniká nie neodstránením, ale už samotným uverejnením. Neodstránenie následkov len prehlbuje následky, ale nemôže ich spôsobiť.

Test kauzality - odmyslíme si udalosť - zmení sa následok? T.j., odmyslime si, že vydavateľ nevyhovel žiadosti o uverejnenie, teda fingujme, že ju uverejnil. Zmenil by sa následok? Nie, k zásahu do osobnostného práva už došlo, len sa možno zmenšia následky (aj keď o tom by som silne pochyboval - ak raz je niečo uverejnené, žiadne odpovede ani opravy už neodstránia ten dojem, ktorý raz vznikol; ale to by si žiadalo asi empirický sociologicko-psychologický výskum).

Iste, keď zákonodarca rozhodne, že budeme peňažnou satisfakciou postihovať toho, kto neodstráni zásah do nejakého práva, tak tam iste kauzalita bude - ale nie v tom zmysle, v akom ju normálne očakávame v zodpovednostných vzťahoch.

Negatívnej motivácii celkom nerozumiem - veď predsa aj v konaní o ochrane osobnosti je možné priznať peňažnú satisfakciu. Na druhej strane, aj v tomto prípade (neuverejnenie odpovede) sa bude musieť dotknutá osoba domáhať tejto satisfakcie na súde. Jediným rozdielom je teda zjavne v tom, že tu bude mať tú peňažnú satisfakciu akože "istú".

A tu je podľa mňa možné vidieť neodôvodnený rozdiel v nakladaní s rôznymi právami. Na jednej strane poskytujeme osobnostným právam v tlači nadštandardnú ochranu, na druhej strane iným právam, ale aj samotným osobnostným právam v ostatných prípadoch takúto ochranu neposkytujeme. Takáto úprava ale podľa mňa naráža na požiadavku nediskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy, ktorá v sebe obsahuje určitú požiadavku elementárnej vecnosti - zákonodarca nemôže prijímať zákony pre určité skupiny len tak, ale musí preukázať aspoň minimálnu vecnú potrebnosť.

Osobne ju nevidím.

  Juraj Gyarfas, 01. 12. 2010 v 12:48 - Juraj Gyarfas

Súhlasím s Michalovým diskriminačným argumentom. Ako som písal aj vyššie, žalobcovia podľa § 10 ods. 4 sú zvýhodnení oproti iným civilným žalobcom. Ak chce štát ustanoviť negatívnu motiváciu, malo by ísť o správny delikt. Nerozumiem, prečo by mal civilný žalobca okrem nároku na ochranu osobnosti z primárneho deliktu (uverejnenia článku) dostať na ruku ešte 50 000 Sk zo sekundárneho deliktu (neuverejnenie odpovede). A v prípadoch uverejnenia na nesprávnom mieste v novinách alebo uverejnenia nesprávnym písmom je paušál 50 000 pre žalobcu, ktorý pravdepodobne neutrpel žiadnu ujmu, podľa môjho názoru neproporčný a diskriminačný.

Ale v tomto sa asi už opakujem.

Podľa mňa je tu ale ešte druhá otázka. Prečo by mal mať žalobca automaticky právo využiť cudzí priestor (na titulnej stránke novín) na svoju odpoveď na pravdivé skutkové tvrdenie. Inými slovami, rozprávame sa o negatívnej motivácii vydavateľa, ale nevidím žiadnu negatívnu motiváciu proti zneužívaniu tohto práva. Ak noviny napíšu "Starosta XY bol obvinený z korupcie" a dajú mu v tomto článku priestor na vyjadrenie, prečo by mal mať starosta právo uverejniť na titulke ešte svoju odpoveď o prezumpcii neviny a o tom, že on to vlastne nespáchal. V Tlačovom zákone podľa môjho názoru nie je právny nástroj zaručujúci, že sa toto právo nebude zneužívať.

Chápem, že ide o zložité balansovanie medzi slobodou tlače a ochranou osobnosti, ale v tomto prípade nevidím protiváhu.

  p., 01. 12. 2010 v 13:01 - ad J.G

...mne sa zdá úplne prirodzené, že ak o niekom noviny píšu, tak dotyčný má právo sa k tomu vyjadriť... to je rovnováha, aj je mu to právo odopreté, potom nasleduje sankcia za odopretie práva na odpoveď; ak noviny poškodia vyjadrením napr. meno, česť atď... tak má osoba právo domáhať sa náhrady

  Ondrej Jurišta, 01. 12. 2010 v 16:58 - K posledným postom...

Kauzalita - Michal, v zásade hovoríme to isté, ale závery robíme odlišné. Sám pripúšťaš, že následok sa zmenší a zároveň tvrdíš, že sa následok nezmení. Súhlasím, že stopercentné odstránenie bohužiaľ nie je možné, ale minimalizácia jeho "trvania", resp. následkov možná je. Ak o mne napr. noviny (hoc aj omylom) napíšu, že som synom Kolomana Jurištu, ktorý je podozrivý z úverového podvodu a na základe mojej žiadosti napíšu o dva dni opravu - šlo len o zhodu mien - následok sa zmení - každý, kto si prečítal prvé aj druhé tvrdenie, si o mne poopraví mienku. Podobne ak o slečne XY napíšu, že trávila noci s mužmi za peniaze, čím sa dotknú jej občianskej cti a ľudksej dôstojnosti a na základe jej žiadosti uverejnia odpoveď, v ktorej uvádza, že bola platená ako opatrovateľka (a nie ako "kňažná lásky"), následky sa zmenia (takmer určite sa neodstránia, čo je v podstate väčšinou nemožné.

Ohľadom negatívnej motivácie a toho, čoho sa treba aj tak domáhať na súde - účelom nie priznania PPN v osbitnom type konania, ale to, aby takéto konanie vôbec neprebehlo a vydavateľ uverejnil o/o/do podľa zákona, nakoľko jej uverejnenie po súdnom konaní trvajúcom x mesiacov či rokov často postráda zmysel. Pokiaľ ide o to, že by to mal byť radšej správny delikt, k tomu som sa už vyjadroval. Áno, asi by to bolo právne elegantnejšie ako súčasná právna úprava PPN v TZ, ale v praxi neverím, že by sa to v našich podmienkach nezvrhlo na politické pokusy o cenzúru prostredníctvom akejsi SOIky pre oblasť tlače. Navyše predkladateľ novely iba PPN vypúšťa a ničím ju nenahrádza.

Diskriminácia - tu neviem, či hovoríte o diskriminácii v pravom slova zmysle, alebo nie. Ak je to prvý prípad, tak si dovolím nesúhlasiť. Pochybujem (a neverím), že by trebárs ÚS SR konštatoval porušenie zákl. práva v prípade, ak jedna skupina subjektívnych práv je chránená "lepšími", alebo "viacerými" inštitútmi ako druhá. Kto je oprávnená osoba? Každý, kto ma nejaké iné subjektívne právo (teda každý)? Veď ide o iné práva a inú právnu úpravu. Ak bude ochrana autorských práv upravená efektívnejšie ako ochrana vlastníckych, pôjde snáď o diskrimináciu? No určite nie...

K vetičke "zákonodarca nemôže prijímať zákony pre určité skupiny len tak, ale musí preukázať aspoň minimálnu vecnú potrebnosť" - kto je tá určitá skupina ľudí? Ja v TZ nikoho "určito" vymedzeného nevidím, naopak, požiadavka normatívnosti je spplnená - môže ísť o ktorúkoľvek FO/PO, o ktrorej bude uverejnené také či onaké skutkové tvrdenie.
Čo sa týka "minimálnej vecnej potrebnosti" - o tom sa tu už vlastne písalo viac krát - zákonodárca tak urobil pre to, aby následky zásahov boli napravené čo najskôr, nakoľko s každým ďalším dňom je to menej a menej možné, či účelné (po 3 rokoch toverejnosť často už ani nezaujíma, ani si nepamätá, očo šlo).
Osobne tu žiadnu "nadštandartnú ochranu" nevidím.

K ďalším veciam sa vyjadrím neskôr - píšem narýchlo.

  Ondrej Jurišta, 01. 12. 2010 v 19:45 - K PPN a inému

Ešte si dovolím vrátiť sa k PPN,a to formou citácie z komentára k TZ z autorskej dielne Vozár/Valko/Lapšanský (str. 99), kde je ešte precíznejšie sformulované to, čo som naznačoval vyšsie. V komentári sa uvádza, že úpravou PPN "sa zákonodarca snažil odstrániť stav z minulosti, keď šéfredaktori bez právneho dôvodu odmietali uverejnenie opravy spoliehajúc sa na to, že dotknutý subjekt sa neobráti na súd. Ak sa aj obrátil, tak konanie trvalo nie výnimočne taký čas, že odpadol racionálny dôvod opravu uverejniť. Zdĺhavosť súdnych pojednávaní tak spôsobovala, že právo na opravu sa stávalo iluzórnym a dotknutý subjekt nikdy nedosiahol rovnakú účinnosť z viacerých dôvodov:
a) rôzny okruh čitateľov,
b) rôzny náklad,
c) časové oneskorenie,
d) niekedy aj nemožnosť výkonu rozhodnutia, lebo predmetná periodická tlač zanikla.
Ak totiž oprava vyšla po niekoľkých rokoch, tak mohla spôsobiť dotknutej osobe namiesto satisfakcie ešte ďalšiu ujmu. Z tohto pohľadu možno úmysel zákonodárca hodnotiť pozitívne."



  Ondrej Jurišta, 01. 12. 2010 v 20:23 - Právo na odpoveď a pravdivé skutkové tvrdenie

Ajke´d tento topic bol primárne založený k problematike PPN, stručne sa vyjadrím aj k zaujmavej otázke, ktorú viac krát naznačil, naposledy slovami: "Prečo by mal mať žalobca automaticky právo využiť cudzí priestor (na titulnej stránke novín) na svoju odpoveď na pravdivé skutkové tvrdenie."
1. Na titulnej stránke novín len vtedy, ak aj pôvodné skutkové tvrdenie bolo na titulnej stránke novín. Dôvod - viď moju poznámku k veľkosti písma.
2. automaticky - iba ak sa dané skutkové tvrdenie dotýka osobnostných práv vymenovaných v TZ.
3. cudzí priestor - špecifikom tohto priestoru je, že síce je cudzí, ale zároveň verejný (určený pre verejnosť).
4. na pravdivé skutkové tvrdenie - koncepcií práva na odpoveď je viacero - tak v právnych poriadkoch, ako aj v právnej teórii. Osobne - na rozdiel napr. od Petra Nováka - zastávam názor, že právo na odpoveď by sa malo vzťahovať len na nepravivé a pravdu skresľujúce skutkové tvrdenia (vo svete sú modely tohto práva umožnujúce reagovať aj na hodnotiace úsudky). Preto vítam, že to takto chce explicitne upraviť aj predkladateľ novely. Len pre zaujímavosť dodávam, že teória sa nezhoduje, či je tomu tak aj teraz. Napr. JUDr. Drgonec zastáva názor, že ani podľa súčasného znenia TZ nemožno reagovať na iné ako nepravdivé a pravdu skresľujúce skutkové tvrdenia (bližsie pozri Drgonec - Základy masmediálneho práva), opačného názoru je JUDr. Kerecman (bližšie pozri Kerecman - Sloboda prejavu novinára a ochrana pred jej zneužitím). Oba výklady majú svoje racio, novela to môže vyriešiť.

Ešte k tomu príkladu so starostom - nedá mi nespomenúť, že v prípade oslobodzujúceho rozsudku by mal možnosť žiadať o uverejnenie dodatočného oznámenia, čo je žiaľ trocha prehliadaný inštitút a pritom má svoje opodstatnenie.

  Juraj Gyarfas, 02. 12. 2010 v 15:00 - Ad: Ondrej

Pokiaľ súhlasíš s tým, že má ísť len o odpoveď na nepravdivé skutkové tvrdenie, tak s tým nemám problém. Nepáči sa mi, aby bol priestor novín prístupný každému, kto cíti potrebu vyjadrovať sa o pravdivých tvrdeniach, ktoré boli o ňom uverejnené. S právom na opravu/odpoveď v súvislosti s nepravdivými skutkovými tvrdeniami nemám problém.

  Ondrej Jurišta, 02. 12. 2010 v 16:17 - Juraj

Ja osobne sa (v našich podmienkach teraz)prikláňam ku koncepcii práva na odpoveď v prípade nepravdivých, alebo pravdu skresľujúcich tvrdení (teda nielen nepravdivých).
V prípade širšej koncepcie, umožňujúcej reagovať na každé skutkové tvrdenie dotýkajúce sa určených osobnostných práv (bez ohľadu na to, či je nepravdivé, alebo aspoň pravdu skresľujúce) už možno polemizovať o tom, či nejde o právo na prístup k médiu. V tom prípade by rovnováha medzi ochranou osobnostných práv, právom na informácie a slobodou na prejavu mohla byť narušená zasa opačným smerom (resp. je na mieste otázka, či ešte vôbec ide o oprávnenú ochranu osobnostných práv.
Taktiež u nás teraz preferujem náš model, t.j. možnosť reagovať odpoveďou len na skutkové tvrdenia, nie na hodnotiace úsudky.

Mimochodom čo si myslíte o návrhu odkázať pravidlá doručovania žiadosti o uverejnenie.... na OSP tak, ako je to uvedené v návrhu zákona?

  p., 02. 12. 2010 v 18:59 - ...rovnosť (zbraní ?)...

ak sú si "ľudia" rovní pred zákonom nie len formálne, ale aj materiálne , tak ak nemá mať dotknutá osoba právo na odpoveď voči skutkovým tvrdeniam - z dôvodu, že sa jedná o súkromný priestor, potom by možno ani noviny (tlač) nemali mať právo uverejňovať bez súhlasu dotknutej osoby akékoľvek skutkové tvrdenia o nej... prečo by mal mať niekto právo o vás získavať, spracovávať a publikovať informácie a prípadne na nich ešte zarábať ?

  p., 03. 12. 2010 v 09:32 - ad doručovanie

... podľa súčasného stavu je doručenie žiadosti o uverejnenie odpovede (v zákonnej lehote) predmetom dokazovania (doručenka); týmto sa to zjednodušuje, ale nejaký praktický zmysel v tom nevidím. Dôvodová správa hovorí:" S cieľom zabezpečiť právnu istotu žiadateľa pri doručovaní žiadostí o uverejnenie opravy, odpovede a dodatočného oznámenia, navrhuje sa podriadiť doručovanie týchto žiadostí ustanoveniam § 48 ods. 2 a 3 Občianskeho súdneho poriadku. Dôvodom zavedenia takejto právnej úpravy je skutočnosť, že zákon určuje prekluzívne lehoty v rámci ktorých má byť vydavateľovi doručená žiadosť o opravu, odpoveď a dodatočné oznámenie. V prípade pochybností je na žiadateľovi, aby uniesol dôkazné bremeno o tom, že žiadosť vydavateľovi alebo tlačovej agentúre skutočne doručil."...

Predpokladám, že ak niekto má záujem o uverejnenie odpovede, tak tento inštitút nič nepokazí. Z nejakého systematického zaradenia sa mi ale nezdá, aby súkromoprávne subjekty disponovali takýmito fikciami, ktoré v zásade by mali patriť "štátnym orgánom" za účelom výkonu ich právomoci...

  p., 03. 12. 2010 v 23:03 - T.Zálešák a kyberpriestor...

http://www.tyzden.sk/rozhovory-tyzdna/zalesak-2.html
cca od 9 min ; určite to stojí za pozretie, aj keď je to mierne metaprávna oblasť

  Juraj Gyarfas, 17. 07. 2011 v 11:54 - novela tlačového zákona

V kontexte tejto diskusie by som rád upozornil, že novela tlačového zákona vyšla v Z.z. pod č. 221/2011. A vypúšťa sa § 10 ods. 4 o peňažnej náhrade.

Nemáte oprávnenie pridať názor. Prihláste sa prosím