O rozhodcovských doložkách v spotrebiteľských zmluvách sme tu a tu a tu a tu už mnohokrát diskutovali. Napriek tomu by som sa k tejto téme rád vrátil.

Rád by som totiž upozornil na rozhodnutie Krajského súdu v Ostrave, 8.3.2010, sp. zn. 33 Cm 13/2009 (ďakujem p. Strakovi za upozornenie), ktorý judikoval, že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve je absolútne neplatná a rozhodcovský nález vydaný na základe tejto doložky je, expresívne povedané, "toliko právně nicotný a bezúčinný popsaný list papíru". Tento záver prvostupňového českého súdu by sám osebe nebol až tak zaujímavý. Zaujímavé však je, že podľa Krajského súdu táto neplatnosť vyplýva priamo zo Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. A tým pádom by sa mala týkať rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských zmluvách celej Európskej únie.

Rozhodnutie súdu

Súd svoj záver o zákaze rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských zmluvách odôvodňuje ustanovením bodu 1 písm. q) Prílohy, podľa ktorej je "nepřiměřený požadavek ve spotřebitelských smlouvách zbavení spotřebitele práva podat žalobu nebo použít jiný opravný prostředek, zejména požadovat na spotřebiteli, aby předkládal spory výlučně rozhodčímu soudu, na který se nevztahují ustanovení právních přepisů". Nakoľko toto znenie súd nepovažoval za jednoznačné, "v souladu s pravidly výkladu komunitárních předpisů provedl srovnání s jinou jazykovou verzí směrnice, a to konkrétně slovenskou". Podľa slovenskej verzie je nekalou podmienkou "neposkytnúť spotrebitel'ovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkol'vek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebitel'a, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou".

Podľa súdu "srovnáním obou jazykových verzí je smysl tohoto ustanovení plně exponován. Směrnice považuje řešení sporů ze spotřebitelských smluv v rozhodčím řízení za ustanovení nepřiměřené; zákaz nepřiměřenosti je zde třeba chápat tak, že podnikatel jako druhá smluvní strana spotřebitelské smlouvy nesmí zneužívat své silnější postavení - dané logicky tím, že spotřebitel není fakticky schopen prosadit jakékoliv změny formulářových smluvních podmínek a že, u úvěrových smluv, spotřebitel jedná pod tlakem finanční tísně-k získání nefair výhody, přičemž soud nepochybuje o tom, že takovouto výhodou je přenesení sporu ze soustavy nezávislých soudů k rozhodci, se kterým podnikatel dlouhodobě spolupracuje, poskytuje mu zdroj příjmu, v řízení není nutno nařizovat jednání, jsou vyloučeny opravné prostředky atd. Soud proto ust. § 56 odst. 1 OZ vykládá tak, že ve spotřebitelských smlouvách jsou rozhodčí doložky zakázány."

Porovnávanie jazykových verzií a právo EÚ

Predpokladám, že súd s odkazom na komunitárne pravidlá výkladu myslel najmä doktrínu judikovanú vo veci CILFIT (283/81), v ktorej ESD rozhodol, že vnútroštátny súd poslednej inštancie sa pri interpretácii komunitárneho práva nemusí v zmysle čl. 177 ZEHS (potom čl. 234 ZES, teraz čl. 267 ZFEÚ) obrátiť na ESD s predbežnou otázkou, ak sú splnené určité podmienky. Jedna z týchto podmienok je porovnanie rôznych jazykových verzií. Mám isté pochybnosti, či by ESD za dostatočné považoval porovnanie len dvoch jazykových verzií (osobitne v kontexte toho, že ide o mimoriadne podobné jazyky a prekladatelia do týchto dvoch jazykov si - predpokladám - často pomáhajú tou verziou, ktorá je prvá hotová).

V tomto kontexte na tom však až tak nezáleží. Krajský súd v Ostrave nie je súdom poslednej inštancie a z hľadiska čl. 267 ZFEÚ preto nemá povinnosť iniciovať prejudiciálne konanie a doktrína acte claire sa ho až tak priamo netýka.

A na okraj možno poznamenať, že české súdy však majú k doktríne CILFIT celkovo zaujímavý prístup. Najvyšší súd ČR napr. požiadavke porovnania jazykových verzií "vyhovel" tak, že ich jednoducho všetky zoradil pod seba a ďalej sa nimi nezaoberal (Uznesenie NS ČR, 30.1.2008, sp. zn. 29 Odo 164/2006). V tomto smere bol Krajský súd v Ostrave určite dôslednejší.

Ale nemyslím si, že z hľadiska práva EÚ je toto rozhodnutie problematické. Smernica ustanovuje minimálny štandard, ktorý členské štáty nesmú podliezť. Ak ho chcú zvýšiť, je to podľa môjho názoru ich právo. Ak teda české súdy dospejú k záveru, že § 56 OZ zakazuje rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nevidím v tom z hľadiska práva EÚ problém.

Podobné rozhodnutie urobila aj Slovenská republika (aj keď ústami zákonodarcu, nie súdov), keď v § 53 ods. 4 písm. r) OZ označila rozhodcovské doložky vyžadujúce od spotrebiteľa, "aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, za neprijateľné podmienky. Pri súčasnom právnom stave teda pre slovenských právnikov nie je podstatné, či samotná smernica paušálne zakazuje rozhodcovské doložky. Napriek tomu túto otázku považujem za zaujímavú a perspektívne taktiež za dôležitú v potenciálnej diskusii o novelizácii citovaného ustanovenia v slovenskom OZ.

Zákaz rozhodcovských doložiek podľa smernice?

Najprv by som rád odcitoval znenie relevantného ustanovenia (Príloha, bod 1, písm. q)) v jazykoch, ktorým rozumiem. Nekalou podmienkou je ...

"excluding or hindering the consumer's right to take legal action or exercise any other legal remedy, particularly by requiring the consumer to take disputes exclusively to arbitration not covered by legal provisions [...];

neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou [...];

zbavení spotřebitele práva podat žalobu nebo použít jiný opravný prostředek, zejména požadovat na spotřebiteli, aby předkládal spory výlučně rozhodčímu soudu, na který se nevztahují ustanovení právních předpisů [...];

dem Verbraucher die Möglichkeit, Rechtsbehelfe bei Gericht einzulegen oder sonstige Beschwerdemittel zu ergreifen, genommen oder erschwert wird, und zwar insbesondere dadurch, daß er ausschließlich auf ein nicht unter die rechtlichen Bestimmungen fallenden Schiedsgerichtsverfahren verwiesen wird [...];

de supprimer ou d'entraver l'exercice d'actions en justice ou des voies de recours par le consommateur, notamment en obligeant le consommateur à saisir exclusivement une juridiction d'arbitrage non couverte par des dispositions légales [...];

wyłączenie lub ograniczenie prawa konsumenta do wystąpienia z powództwem lub skorzystania z innego środka zabezpieczającego, zwłaszcza zaś żądanie od konsumenta poddania sporów wyłącznie pod arbitraż nieobjęty przepisami prawa [...]."

Porovnanie podľa môjho názoru ukazuje, že slovenská verzia je zavádzajúca. Podľa slovenskej verzie sa zdá, ako keby sa atribút "neupravenosti právnymi predpismi" vzťahoval k sporom (čo je mimochodom pomerne zvláštna predstava). Všetky ostatné verzie jednoznačne ukazujú, že atribút "neupravenosti právnymi predpismi" sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však zjavne nie je prípad rozhodcovského konania podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Takéto rozhodcovské konanie je upravené právnymi predpismi a v zmysle § 31 ods. 2 ZRK sa v ňom rozhoduje podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.

Domnievam sa preto, že rozhodcovská doložka, ktorou sa všetky spory v súvislosti so zmluvou podriaďujú rozhodcovskému konaniu podľa ZRK nie je v zmysle smernice (Príloha, bod 1, písm. q)) nekalou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Podľa platného slovenského práva síce ide o neprijateľnú podmienku v zmysle § 52 ods. 4 písm. r) OZ. Ale to je podľa mňa nadštandard voči smernici.

Politika a právo.

Rád by som len dodal, že tento post nemá byť o policy diskusii, či v spotrebiteľských zmluvách pripustiť rozhodcovské doložky. Táto diskusia by si podľa môjho názoru vyžadovala podrobnejšie informácie a štatistiky. A táto diskusia je na Slovensku koniec koncov v súčasnosti tak trochu obsolétna, keďže náš zákonodarca už k určitému záveru dospel. .

Zámerom tohto postu malo byť len zamyslieť sa, či zo smernice naozaj vyplýva paušálny zákaz rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských zmluvách. A takýto zákaz som nenašiel.

Zajímavá analýza! Zajímavé rozhodnutí! Nicméně, z vaší analýzy vyplývá, že český rozsudek není správný protože, rozhodčí řízení, jenž neuznal bylo dle zákona. ALE! Já si těžko umím představit, že nějaké rozhočí řízení nebude podle zákona o orzhodčím řízení, když ten právně "posvěcuje" jakékoliv rozhodčí řízení, "na kterém se strany dohodly" (plus záhadná podmínka o sporu, kde by strany mohly uzavřít smír s okazem na neexistující paragraf). Navíc, definice ohledně sjednávání rozhodčích doložek ve směrnici je pouze PŘÍKLADMÁ, uvedená v Anexu, podstatný je čl. 3 směrnice. A jádro pudla v spotřebitelských smlouvách přece je peřce v tom, že spotřebitel nemá šanci smlouvat o rozhodčím řízení. Že taková arbitráž je přímo či nepřímo vedena samotným věřitelem a je hmotně zainteresována na prospěch věřitele. A o tom je směrnice a o tom je § 56OZ o nepřiměřených podmínkách ve spotřebitelskcýh smlouvách. Proto je podlě mně tento výklad soudu (pravděpodobně) správný. Pravděpodobně protož, samozřejmě, bylo by celkem fajn, kdybychom se z rozhodnutí soudu mohli dovědět o jaký typ rozhodčího řízení se jednalo, jestli spotřebitel měl možnost se k této smluvní podmínce individuálně vyjádřit, a jestli a jak byli vybíráni rozhodci atd. Prostě jestli náhodou nešlo o skutečně dohodnutou arbitráž ... Ale vzhledem, na současnou drakonickou praxi poskytování spotřebitelských úvěrů nelze než předpokládat jinak :-) A už ten samotný fakt, že rozhodnutí soudu je běžně dostupné na internetu, že soudce dokáže aplikovat evropské právo ... to je přece SUPER!!!

Mám pocit, že je to celé často postavené na hlavu. Súdy niečo robiť chcú / musia, tak si vymýšľajú vehikel.

Vopred chcem povedať, že oceňujem prístup MS, keď zverejňuje tieto rozhodnutia (teda všetky spotrebiteľské rozsudky, je to vec nevídaná):
http://www.justice.gov.sk/wfn.aspx?pg=h4c&htm=h4/rssrspotr.htm

Podľa mňa "wegweisend" je/bude toto KS Prešov:
http://www.justice.gov.sk/dwn/h4/rs/rsSRspotr/KSPO_3CoE_29_2010.pdf

K veci:
Ako píše BS, zoznam klauzul v prilohe je iba vzorový, ak si členský štát chce tento zoznam rozšíriť / zúžiť, nič mu v tom nebráni. Používať znenie prílohy smernice ako argument pre smernicokonformný výklad je preto podľa mňa možné iba v rámci skúmania generálnej klauzuly. Vtedy sa ale už nedá argumentovať samotným znením klauzuly v prílohe (ako rozhodujúcim faktorom). Preto si myslím, že takáto argumentácia je proste zlá.

U nás sa tento problém prelína aj s novelizáciami OZ, ktoré zoznam neprijateľných klauzúl rozširovali. Pre časy, kým sme (viacmenej) zákaz rozhodcovských doložiek v zozname v § 53 OZ nemali, nie je možné ho tam dointerpretovať inak, ako cez generálnu klauzulu. Po jeho zavedení ide samozrejme už o výklad tohto ustanovenia. Ale, argumentovať povinnosťou eurokonformného výkladu mimo pôsobnosť harmonizačnej povinnosti je doktrinálne dosť náročná otázka (nevravím, že je výlúčená :) ).

Hlavne ale, vôbec sa mi nepáči vytváranie zdania, že súdy argumentujú, ak iba hľadajú spojencov. Aj v tom KS Prešov (inak, je tam odklik na lexforum :)) sa umelo vyťahujú iba závery, ktoré názor súdu podporujú (napr. Michalov post na LF, názor rakúskej právnej vedy, ktorú súd: "nijako nechce podrobit posúdenie predmetnej právnej veci podla
rakúskeho práva, no nechat bez povšimnutia závery vysoko kvalifikovaných odborníkov by
nebolo správne.") a odignorovať stanoviska odlišné, hoci o nich súd vie (ak cituje Lexforum, tak sa tam asi o probléme viedla diskusia, ak cituje moje štandardné zmluvy, tak asi vie, že celá jedna stať je venovaná tomuto problému s opačným výsledkom) je niečo, čo sa v civilizovanej kultúre stať nemôže. (Nechcem tým ale povedať, že napríklad moje stanovisko v tej knihe je správne, tiež som sa - prekvapivo po rozhovoroch s rozhodcami - v tejto otázke názorovo mierne posunul v čiastočnú možnosť prieskumu rozhodcovských rozsudkov, len by sa patrilo aj skutočne argumentovať).

Aby som len nenakladal, KS Prešov sa v tomto prípade zachoval správne, keď pripustil dovolanie a ponúkol argumentáciu, ktorá je kritizovateľná (rozumej: je spôsobilým predmetom kritiky). To je niečo, čo sa nevidí každý deň a je to snáď začiatok dobrého trendu.

Celkovo sa vytvára zdanie, že EÚ brojí proti rozhodovaniam spotrebiteľských sporov mimosúdne. Tak to ale v skutočnosti nie je. Napríklad aj článok 24 novej smernice o spotr. úveroch (2008/48) vraví: "1. Členské štáty zabezpečia, aby sa zaviedol primeraný a účinný postup pre mimosúdne riešenie sporov na urovnanie spotrebiteľských sporov, ktoré sa týkajú zmlúv o úvere, podľa potreby s využitím existujúcich subjektov.
2. Členské štáty povzbudzujú tieto subjekty, aby spolupracovali aj pri riešení cezhraničných sporov, ktoré sa týkajú zmlúv o úvere."
Rovnako mnohé staršie oznámenia o rozhodcovských konaniach v spotrebiteľských sporoch...

Nerušme si systémovosť práva politickými torpédami, ktoré nepripustíme inde (čo poviete, koľko mil EUR vybrali banky na poplatkoch, ktoré predstavujú jednostrannú zmenu zmluvy predpokladanú v netransoponovanej druhej časti prílohy smernice? Čo urobia súdy pri prvej takej žalobe?). Nech už konečne zákonodarca povie, ako to má byť a vsjo jasno...

Aby som reagoval. Súhlasím s Jurajom, v smernici 93/13/EHS priamo takýto en bloc zákaz nie je.

Dobrý deň,

ďakujem diskutujúcim lexfora za vďačnú možnosť skonfrontovať si názor.

Rozsudok KS v Ostrave vnímam pozitívne ako rozsudok, ktorým súd naplnil cieľ smernice Rady 93/13 EHS upravený v čl.6 ods.1 Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a to bez ohľadu na časť odôvodnenia týkajúcu sa výkladu prílohy smernice Rady 93/13 EHS.

Stotožňujem sa s pánmi Jurajom Gyarfasom a Kristianom Csachom ohľadne výkladu smernice v časti bod 1, písm. q). Tiež si myslím, že príloha smernice sa nemá vykladať tak, že každá rozhodcovská doložka je neprijateľná. Iná vec je, že súdy v záujme naplnenia vyššie uvedeného cieľa môžu byť náročnejšie ako vzor podľa prílohy, čo považujem za správne už len vzhľadom na rozmanitosti života a teda súd môže vyhlásiť rozhodcovskú doložku za neprijateľnú, ak odporuje generálnej klauzule (SK §53 ods.1 OZ, CZ § 56 ods. 1 OZ).

Neviem, či si dobre vysvetľujem časť nižšie uvedeného príspevku pána Juraja Gyarfasa, ktorý sa mi zdá čiastočne nekorešpondujúci s príspevkom pána Kristiana Csacha. Prílohu smernice vnímam tiež len ako vzor. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé (čl. 3 ods. 3).

Juraj Gyarfas
,,Smernica ustanovuje minimálny štandard, ktorý členské štáty nesmú podliezť. Ak ho chcú zvýšiť, je to podľa môjho názoru ich právo“

Kristian Csach
,,Ako píše BS, zoznam klauzúl v prílohe je iba vzorový, ak si členský štát chce tento zoznam rozšíriť / zúžiť, nič mu v tom nebráni.“


Tiež som spozornel pri konštatovaní pána Kristiana Csacha, ,, tiež som sa - prekvapivo po rozhovoroch s rozhodcami - v tejto otázke názorovo mierne posunul v čiastočnú možnosť prieskumu rozhodcovských rozsudkov“.

Publikáciu ,,Štandardné zmluvy“ si nesmierne cením a viem o tom, že nie som sám. Každý názorový posun autora ma preto interesuje a veľmi by som uvítal priblíženie tohto posunu.

Mal som príležitosť oboznámiť sa s viacerými rozsudkami rozhodcov vo veciach nebankových subjektov. Mal som pocit, ako keby boli fabrikované. Napr. pri rôznych a vecne zaujímavých žalobných odpovediach išlo o totožné stručné odôvodnenie, že žalobná odpoveď je nedôvodná ako keby podľa vzoru. Doslova totožnú štruktúru a odôvodnenie použili viacerí rozhodcovia. V zjavne spotrebiteľských veciach nebola ani zmienka o spotrebiteľskom režime, nepoužil sa zákon o spotrebiteľských úveroch s odkazom na to, že ide o absolútny obchod. Rozhodcovia bežne prisúdili plnenia zo sankcií v rozsahu 91,25% p. a., o RPMN ani zmienky, atď. Výsledkom sú rozsudky na sumy niekoľkonásobne prevyšujúce poskytnuté úvery. Ak bola príležitosť opýtať sa spotrebiteľov na otázku, prečo akceptovali rozhodcovskú doložku, nechápali, čo od nich chcem a mal som pocit, že prvýkrát ja im objasňujem rozdiel štátneho a rozhodcovského rozhodovacieho procesu. Opísané tendencie ,,rozhodcov“ stále pretrvávajú. Existujú vážne obavy, že ide o rozsiahle poškodzovanie spotrebiteľov.

Ak by to nevadilo, rád by som z času na čas na odreagovanie nahodil akademický príklad do rubriky ,,Ako by ste súdili?“

,,Ako by ste súdili?“

Vo všeobecných obchodných podmienkach, na ktoré odkazuje spotrebiteľská zmluva je uvedená rozhodcovská doložka v znení:
,,Všetky spory z tejto zmluvy bude riešiť stály rozhodcovský súd SS. Každý účastník môže podať žalobu aj na štátnom súde a ak tak urobí, rozväzuje sa táto rozhodcovská doložka; to neplatí, ak pred podaním žaloby je už podaná žaloba na rozhodcovskom súde“.

Ide pritom o drobný spor a stály rozhodcovský súd je vzdialený 200 km. Ostatné dojednania nie sú neprijateľné. Dodávateľ využíva opakovane tento stály rozhodcovský súd.

Pred vami je otázka posúdiť, či uvedená doložka nenapĺňa kritéria neprijateľnej podmienky.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka:
„(1) Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.“

Podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka:
„(4) Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré ... r) vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.“

Skúsme vynechať otázky ako napr. o aký proces sa jedná, naliehavý právny záujem, atď.


Možnosti rozhodnutia:

A. rozhodcovská doložka je bez ďalšieho neplatná pre rozpor s § 53 ods. 4 písm. r), pretože vyžaduje od spotrebiteľa riešiť spory v rozhodcovskom konaní, ak dodávateľ predbehne spotrebiteľa a vyvolá rozhodcovské konanie,

B. rozhodcovská doložka umožňuje vybrať si aj štátny súd a preto nie je neplatná,

C. rozhodcovská doložka je podľa generálnej klauzuly neplatná, pretože ide o drobný spor a vzdialenosť 200 km mohla odradiť spotrebiteľa uplatniť svoje práva na rozhodcovskom súde,

D. rozhodcovská doložka je neplatná podľa generálnej klauzuly ( § 53 ods. 1 OZ), riziko nespravodlivého procesu a zneužitia je vysoké.
Toto konštatoval aj prof. Dr. Paul Oberhammer v komentári: „Entwurf eines neunen Schiedsverfahrensrechts“ na str. 42 nasledovne: Nesmie sa prehliadať fakt, že arbitrážne konanie je inštrument primárne určený na riešenie obchodných sporov; ako klasický liberálny inštrument kladie na spotrebiteľa veľké požiadavky; dôležité je tiež, že charakter a následky rozhodcovskej doložky sú pre spotrebiteľa často neznáme.

E. iný záver.

chcem sa opytat tych ktori presadzuju nazor ze RD su napriek §53 platne a ucinne, akemu spotrebitelovi by (ak by sedeli vedla neho pri uzatvarani spotrebitelskej zmluvy) poradili aby uzavrel rozhodcovsku dolozku.

spravil by som to co robili anglicki sudcovia s tzv. "exclusion clauses" (dolozkami vylucujucimi nahradu plneho plnenia a skody)

,,Všetky spory z tejto zmluvy bude riešiť stály rozhodcovský súd SS. Každý účastník môže podať žalobu aj na štátnom súde a ak tak urobí, rozväzuje sa táto rozhodcovská doložka; to neplatí, ak pred podaním žaloby je už podaná žaloba na rozhodcovskom súde“.

Slovo "ucastnik" v druhej vete je treba interpretovat zjavne ako ucastnika rozhodcovskeho konania a zalobu moze podat az potom ked sa zacne rozhodcovske konanie. Preto musi vzdy zacat najprv rozhodcovske konanie a teda tato konkretna rozhodcovska dolozka nuti spotrebitela riesit (zacat) vsetky spory v rozhodcovskom konani. Cast vety za bodkociarkou ("to neplati ...") znamena ze ak je podana zaloba ma RS uz nie je mozne podat zalobu na statnom sude. V oboch pripadoch musi zacat rozhodcovske konanie.

Preto moznost A s modifikaciou.

No, ja by som neradil ani zobrať spotrebný úver, ani hypotéku, a dokonca vo viacerých prípadoch (by) som radil dôsledne sa vyhnúť slovenskému právu. Kto kedykoľvek robil niečo zložitejšie, napríklad M&A, tak vie, aké je slovenské právo a súdy nevyspytateľné a ako je (ne-)možné posúdiť právne riziko niektorých otázok.

Trochu mám pocit, že my právnici máme pocit, že môžeme ekonomickú realitu prispôsobiť nášmu právnemu videniu. To ale úplne nefunguje (viď naša extrémna dvojročná záruka; Ak by sa skutočne dodržiavala, tak nám prestane fungovať určitá časť hospodárstva).

Dôvody, prečo je niekedy rozumné, aby určité spory riešili pred rozhodcami a nie pred súdom sú jednoduché. Môže to byť z makropohľadu lacnejšie, rýchlejšie, efektívnejšie. Nemusí to byť nutne proti-spotrebiteľské. Teda skutočne môže nastať dilema pre spotrebiteľa:

- lacnejšie riešenie sporu + lacnejší predmet zmluvy

- drahšie riešenie sporu + drahší predmet zmluvy

Skvelo tento problém popisujú Milan Hulmák a B. Tomančáková v Obchodněprávní Revue 6/2010 a 7/2010 (mal som možnosť čítať viac menej finálnu vrziu manuskriptu).

Rozlišujme medzi rovinami de lege lata a de lege ferenda. Málokto hovorí, že de lege ferenda je súčasná situácia dobrá a rozhodcom treba aplaudovať. Zároveň sa spravidla naše videnie rozchádza v rovine de lege lata. Panuje predstava, že rozhodcovia sú zlí, odborne neschopní a morálne zhnití a sudcovi dobrí, odborne erudovaní a etalónom mravnosti. Sancta simplicitas. Zákonodarca predsa povedal, že rozhodcovské rozhodovanie je (v zásade) rovnocenné so súdnym. Naša demokratická spoločnosť je založená na tom, že normy tvorí zákonodarca, súdy ich aplikujú. Ak si súdy (alebo ktokoľvek iní) myslia, že môžu normy vytvárať, tak je celá debata zbytočná.

Bežný spotrebiteľský spor si ja osobne predstavujem tak, že napríklad spotrebtieľ neplní svoj záväzok (spotrebiteľská zmluva, zmluva o mobile, elektrika, plyn) a tak ho treba zažalovať. Prekvapivo, sú štáty, ktoré takéto rozhodovanie presúvajú na správne orgány (pokiaľ viem, tka ČR v oblasti telekomunikácii), alebo sa (prečo asi?) posilní "mimosúdne" presadzovanie práv (to zvláštne oddelenie ČEZ na správu dlžôb). Je nezmysel, aby takéto spory riešili súdy procesom takým istým, akým budú rozhodovať o tom, kto je majiteľom akcií Transpetrolu.

Predstava masovej ekonomiky vyžaduje skôr riešenie preferujúce abstraktnú priebežnú kontrolu štandardných klauzúl (napríklad cez združenia/komisiu). Tým sa vytvorí priestor pre kvalitné zmluvy. V rámci tohto priestoru už je dosť jedno, kto bude rozhodovať. Zároveň je ale vždy možné potrestať rozhodcu, resp. umožniť kontrolu jeho rozhodnutia.

Som pritom zvedavý, ako sa budeme tváriť, keď rozhodcovia začnú vydávať európsky platobný rozkaz. :) (viď Sojka,P: JR 5/2010, resp.: http://conflictoflaws.net/2008/exception-to-the-arbitration-exception-the-18962006-regulation/)

Preto vidím zásadný problém skôr v hmotoprávnom marazme ako v inšitucionálnej rovine. Ak nebude jasný zákon (+kvalitná dôvodová správa?) jasná aplikácia, poctivé stanoviská právnej vedy, tak si nepomôžeme. Ako asi mohol rozumne zvažujúci človek posúdiť určitú spornú otázku pred dvoma rokmi (mohol vôbec niekto predvídať otázku zásahu do podstatných zložiek právneho úkonu, rozšírenie exekučnej kontroly a pod. to nevravím o stáliciach typu dobromyseľné vlastníctvo)? Riešenie vecí in dubio pro consumentem je blbosť.

Ochrana spotrebiteľa súdmi je tiež často deravá a pomalá, ak sa spotrebiteľ domáha svojich práv na súde(pozisťuj napríklad priebeh konania vo veci jednej košickej poisťovni). Prípadov, kedy nad rozhodnutiami súdov ostáva rozum stáť je mnoho (nedávno mi jeden známy posunul jedno - naštastie ešte neprávoplatné - rozhodnutie, v ktorom súd na jednej strane A4 pripustil: zmluvu v neprospech tretieho, analogické aplikovanie obchodného zákonníka na rýdzo občianskoprávny vzťah bez akéhokoľvek odôvodnenia, aplikovanie normy o multiplicite dlhov na jeden záväzok a pod. a výsledok: človek možno príde o byt). Z týchto dôvodov ale nikdy nebudem tvrdiť, že súdy sú en bloc nefunkčné.

Ad P. Straka: to je na dlhšiu debatu, do večera ale stihnem odpovedať

co sa tyka komisie pre posudzovanie adheznych zmluv, staci si pozriet stranku min.spravodlivosti aby sme videli ako dobre to funguje. komisia existuje uz dlhsi cas a posledna zmluva s 75% urokom tam bola pridana asi pred tyzdnom.

ked zacala kauza kosickej poistovne nejaka televizia odvysielala kratky zaber z rokovania tej komisie kde nabehol drgonec ako zastupca poistovne a spochybnil zlozenie komisie a este im udajne aj musel vysvelovat ze zmluva pisana 6-kou pismom je platna.

okrem toho nie su na stranke zverejnene vysledky zo zasadnutia komisie. nie zeby ta zapisnica tomu chudakovi pomohla ked ho nebankovka vyprace SBSkou z bytu rovno pod most.

nezaoberal som sa odbornymi kvalitami sudcov a rozhodcov. rad by som vedel ak by som isiel robit rozhodcu pre iste sudy a zacal dosledne v rozhodnutiach uplatnovat spotrebitelske pravo ako rychlo by ma odtial odpratali. urcite je rozhodca motivovany rozhodnut pre jednu stranu - a spotrebitel to nie je. niektore internetove stranky RS priam nukaju svoje sluzby veritelom. tiez nieje problem najst AK ktore funguju zaroven ako rozhodcovske sudy. radsej by som bral toho odborne neschopneho a moralne zhniteho sudcu ako motivovaneho rozhodcu, nech je hoci aj ceskym pravnikom roka.

este by som dodal ze spotrebitelsky spor nemusi byt vzdy len zaplatil/nezaplatil. predstava ze nejaky uradnik peciatkuje nejake kvazi-platobne rozkazy v nejakom kvazi-administrativnom konani mi nahana strach.

Osobne nemám nič proti "kvázi administratívnym" konaniam. Spotrebiteľské veci jednoducho pravidelne de minimis sú, o tom ťažko polemizovať. A predstava, že iba rozhodcovské tituly vedú k vyprataniu bytu je vec značne sporná.

Inak, ak sú rozhodcovia a priori v prospech žalobcu, prečo funguje rozhodcovské konanie v obchodných vzťahoch? Proste akékoľvek negatívne skúsenosti (a priznajme, máme ich) sa proste zovšeobecniť nedajú.

Myslím, že je potrebné rozlišovať:
1. Prípustnosť rozhodcovského rozhodovania,
2. zabezpečenie nestrannosti rozhodcu (odstránenie motivácie pre určitý druh rozhodovania) a
3. zabezpečenie riadneho aplikovania práva rozhodcom.

Všetky tri otázky sa riešia inými prostriedkami. Čo tak odmeňovať rozhodcov zo štátneho rozpočtu? :D

no pozor. spotrebitelske veci su de-minimis lebo priemerny delikventny spotrebitel nevie rozlisit advokata od exekutora a nevie (alebo nechce) hladat pravne zastupenie kvoli 100 eurovemu sporu (alebo mu rovno advokat ked uvidi vyzvu z RS povie ze je to vopred prehrany spor).

v obchodnych vztahoch to funguje lebo obe strany su pravne zastupene a ten liberalny pristup a kontradiktorny proces tam preto funguje dobre. inak v starsej diskusii som pridal odkaz na clanok ktory sa da zrhnut tak, ze v pravnych statoch si strany obchodnej zmluvy casto radsej ponechavaju moznost obratit sa na sud. ani vtedy vsak rozhodcovske konanie nie je vzdy jasna vyhra. ak by rozhodca prevalcoval jednu stranu tak by sa mohol obavat ze si ho nabuduce nevyberu. preto radsej rozhodne niekde v strede nech su obe strany ciastocne spokojne.

rad by som vedel ako sa riesi ta tretia otazka, teda to zabezpecenie riadneho aplikovania prava rozhodcom. pokial som spravne pochopil princip rozhodcovskeho konania tak rozhodca moze pokojne aplikovat aj indicke pravo a nikto s tym nic nemoze urobit.

k odmenovaniu rozhodcov - osobne by som radsej priplatil za kvalitneho rozhodcu. mozno by rozhodcovske sudy mohli zaviest priplatok za to ze sa rozhodca dokladne vysporiada s argumentaciou odporcu (aby aj spotrebitel mohol financne zainteresovat rozhodcu na nezavislom vysledku).

Len pár poznámok: Rozhodcovské konanie nie je zlé z podstaty veci. Naopak, keby spotrebiteľské zmluvy odkazovali na nezávislú arbitráž, ktorá by nezávisle aplikovala platné právo, bolo by to ok. Problém je v tom, že súčasná skúsenosť hovorí, že tieto arbitráže nie sú nezávislé (sú platené žalobcom/veriteľom a rozhodujú výhradne v jeho prospech), spotrebiteľ nemá napr. možnosť zvoliť si vlastného rozhodcu a nerozhodujú podľa platného práva (napr. zákonná výška úrokov a sankcií v zmluve). Pokiaľ je arbitráž so spotrebiteľom individuálne výslovne dohodnutá, tak je to predsa i v súlade so smernicou! Takže arbitráž áno, ale podvod nie :-)

no ak je arbitraz s kontradiktornym procesom, pisomnym konanim a jednostupnovym rozhodovanim taka vyhra pre spotrebitela (a prepokladam ze pocet rozhodcovskych konani v spotrebitelskych veciach daleko prevysuje obchodnu arbitraz) tak preco neponuknut tieto vydobytky vsetkym osobam? naco nam odvolacie sudy a sudnictvo celkovo? zriadme v kazdom okrese jeden rozhodcovsky sud financovany statom a zrusme statne sudy (v civilnych a obch. veciach).

nie je to až také nereálne :-)

Ako som sa nedávno dozvedel, v Rusku majú dodnes v našich tzv. obchodných veciach štátnu arbitráž a vraj to celkom dobre funguje, dokonca prezident tej Federálnej arbitráže je medzi právnikmi nejaká strašne uznávaná osobnosť.

Takže sa výnimočne inšpirujme na východe a bude...

Ďakujem za všetky reakcie. Súhlasím samozrejme s tým, že výpočet neprijateľných podmienok v prílohe smernice je len demonštratívny a súd môže dospieť k tomu, že rozhodcovská doložka je neprijateľná na základe generálnej klauzuly.

Čo sa týka rubriky "Ako by ste súdili", k tomu by sa asi mal vyjadriť Kristián. Ale mne sa pocitovo zdá, že účelom § 53 ods. 4 písm. r) OZ (keď už sa zákonodarca na tomto ustanovení uzniesol) nemôže byť "race to the court", aby spotrebiteľ zachoval svoje právo riešiť spor na štátnom súde. A keďže v zmysle § 19 ZRK začiatok rozhodcovského konania vylučuje konanie na súde, myslím si, že toto dojednanie v spotrebiteľskej zmluve by malo byť v tej časti, v ktorej umožňuje dodávateľovi obrátiť sa na rozhodcovský súd, absolútne neplatné pre obchádzanie, resp. rozpor s § 53 ods. 4 písm. r) OZ (nie podľa generálnej klauzuly ani podľa prílohy smernice).

Rád by som sa však opýtal, či neexistuje efektívnejší spôsob riešenia nesprávneho rozhodovania rozhodcov v spotrebiteľských veciach ako plošný zákaz rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských zmluvách. Chápem, že ministerstvo chce bojovať proti rozhodcom, ktorý nerešpektujú platné právo a to osobitne v ochranyhodných spotrebiteľských vzťahoch. Ale ak prispustím, že rozhodcovské konanie je lacnejšie (najmä z hľadiska času), premietne sa plošný zákaz rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských zmluvách v konečnom dôsledku aj tak do cien spotrebiteľských produktov (úverov). Takže väčšiu ochranu, ktorú potrebujú niektorí spotrebitelia, zaplatia všetci. Neviem presne, aký pomer z rozhodcov rozhodujúcich v spotrebiteľských veciach porušuje platné právo (a neviem, či ministerstvo takéto údaje s výnimkou anecdotal evidence má). Ak je to veľký počet, možno naozaj pomôže len plošný zákaz. Ale ak nie, mali by existovať adresnejšie a tým pádom efektívnejšie nástroje verejnej moci. Nemám na to recept, ale skúsil by som aspoň nejaký predbežný brainstorming. Čo tak napríklad nejaká forma osobitnej licencie pre rozhodcov rozhodujúcich spotrebiteľské veci a tým pádom administratívna páka na "čierne ovce". Alebo v určitých extrémnych situáciach povedzme aj trestnoprávne nástroje. V Nemecku majú trestný čin Rechtsbeugung, ktorý postihuje aj rozhodcov. Trestné právo je samozrejme ultima ratio (ale zase má silný odstrašujúci účinok). Alebo povedzme nejaká administratívna sankcia. Čo vlastne v súčasnosti môže verejná moc robiť s rozhodcom, ktorý rozhodol v zjavnom rozpore s platným právom?

prepac ale ak ma byt argument za RK ten ze bude lacnejsi uver pre ludi ktori su de-facto nuteni brat si uver s urokom 75% p.a. a vyssim a ziadaju aby uzernik nekonzultoval uverovy register.tak uz ozaj neviem. nemyslim si ze by to viedlo k zvyseniu ceny bankovych uverov pre zvysok obyvatelstva. skor by ten rozdiel v cenach absorbovali vymahaci pohladavok smerom "race to the bottom".

riesenie je jednoduche. ak niekto da spotrebitelovi podpisat uver s urokom vyssim ako 2-3x bankovy urok tak ho rovno strcit do chladku na par rokov a pripadne mu aj odobrat narok na vratenie pozicanych penazi.

RK urcite nemoze byt pre spotrebitela lacnejsie, ked si z ponuky RS spotrebitel posklada rovnaky jedalnicek ako by mal na sude (plus oslobodenie od poplatku). najma ked je spotrebitel z druheho konca republiky a chcel by mat ustne konanie.

1.) Poplatok za rozhodcovské konanie

• písomná forma rozhodcovského konania

konanie pred jediným rozhodcom 5 % z hodnoty predmetu sporu, najmenej 26,56 EUR (800,- Sk)

konanie pred senátom 10 % z hodnoty predmetu sporu, najmenej 99,58 EUR (3.000,- Sk)

• ústna forma rozhodcovského konania

konanie pred jediným rozhodcom 15 % z hodnoty predmetu sporu, najmenej 663,88 EUR (20.000,- Sk)

konanie pred senátom 20 % z hodnoty predmetu sporu, najmenej 1.327,76 EUR (40.000,- Sk)

Pokiaľ nie je možné určiť hodnotu predmetu sporu, poplatok za rozhodcovské konanie je v prípade písomnej formy rozhodcovského konania 663,88 EUR (20.000,- Sk) a v prípade ústnej formy rozhodcovského konania 1.327,76 EUR (40.000,- Sk).

6.) Poplatok za námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu, vrátane námietok týkajúcich sa existencie alebo platnosti rozhodcovskej zmluvy

Poplatok vo výške 165,97 EUR (5.000,- Sk).

Treba rozlišovať dve veci:
1. Prípustnosť rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských zmluvách
2. Prípustnosť úžery

Tieto dve otázky sú na sebe nezávislé. A argumentovať tým, že v snahe obmedziť úžeru zakážeme rozhodcovské doložky je nezmysel. Proste, 95 % spotrebiteľských zmlúv jednoducho nie je úžerníckymi zmluvami.

A k tým samotným 2-3x vyšším bankovým úrokom. Ako posúdiš prípad, kedy banky človeku jednoducho nepožičajú vôbec, lebo sa im to zdá byť riskantné. Je v tomto prípade zakázané, aby niekto takéto riziko transformoval do ceny za svoje prostriedky? Alebo prinútime banky požičať každému na kýkoľvek účel? Ironicky budem citovať, že mi to pripadá ako: "prepisovanie zmluv sudom, znasilnovanie vole stran, narusenie ocakavani a realokacia rizika po uzavreti zmluvy." :-)

je niekde v ustave pravo na uver?

takato debata nikde nevedie lebo rovnako mozem argumetovat ze prostitucia alebo drogy su "victimless crime" a tiez su kriminalizovane. spolocnost sa musi nejakym sposobom branit proti neziaducemu konaniu a aj sofistikovana uzera cez RS je neziaducim konanim ktore postihuje najchudobnejsie vrstvy obyvatelstva a robi z nich este chudobnejsich alebo rovno bezdomovcov.

tych 95% mas z nejakeho vyskumu? mozno nie uzera ale este som nevidel spotrebitelsku zmluvu v ktorej by bola snaha tvarit sa ze prava a povinnosti su vyvazene.

rad by som vedel ake obrovske vyhody prinasa rozhodcovske konanie spotrebitelovi. stale je to tu tak medzi riadkami naznacovane ze len keby boli rozhodcovia ferovejsi ze by to bolo vlastne v poriadku.

a co sa tyka tych ktorym nikto nepozicia, myslim ze ani uzernici nie su ochotni pozicat niektorym osobam. predpokladam ze to budu ti ktori nemaju zaznam v katastri. lebo inak si neviem vysvetlit tieto inzeraty http://bil.sk/financie/pozicky/dopyt/

ked uz som sa tak rozpisal este pridam poucne citanie, pre tych ktori to este nevideli. spotrebitelske rozhodcovske konanie v praxi.

http://ondrejkovic.blog.idnes.cz/c/126473/Rozhodci-rizeni-je-nebezpecna-zbran-Zbrojni-pas-je-nutnosti.html

Nemôžem si pomôcť, ale mám pocit, že s veľkým nasadením miešaš úplne rôzne veci. Skúsim sa k tomu vyjadriť postupne.

Úžera
Asi sa všetci zhodneme, že úžera je trestným činom, ktorý treba náležite potierať. Nikto tu nehovoril, že victimless crime nemá byť potieraný (a keby aj, úžera určite nie je victimless crime). Nemyslím si, že Kristián obhajoval úžeru, len podľa mňa správne písal, že niektorí veritelia si musia legitímne účtovať vyššie úroky ako banky, pretože nesú vyššie riziko. Ak by si ho nemohli účtovať, určitej skupine ľudí by nikto nepožičal. Ale ak výška týchto úrokov presiahne istú hranicu, ide samozrejme o úžeru, ktorú tu nikto neobhajuje. Len si nemyslím, že úžera začína už od trojnásobku bankovej sadzby.

Súhlasím s Kristiánom, že väčšina spotrebiteľských zmlúv nie sú úžernícke zmluvy (alebo obdobne nevýhodné zmluvy v iných parametroch ako úroky). Myslím, že každý z nás ročne uzatvorí stovky spotrebiteľských zmlúv a nemyslím si, že sa bežne cítime ako obete úžery.

Prípustnosť rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských zmluvách

Vychádzam z toho, že rozhodcovské konanie je v priemere rýchlejšie a tým pádom lacnejšie. Píšeš, že nie je pre "spotrebitela lacnejsie, ked si z ponuky RS spotrebitel posklada rovnaky jedalnicek ako by mal na sude (plus oslobodenie od poplatku). najma ked je spotrebitel z druheho konca republiky a chcel by mat ustne konanie". Po prvé, nikto nehovorí, že je lacnejšie pre spotrebiteľa, tvrdím, že je celkovo lacnejšie. Po druhé si nemyslím, že spotrebiteľ si vždy musí poskladať rovnaký jedálníček. Zmysel rozhodcovského konania by mal byť, že keď spotrebiteľ jednoducho neplatí, dostane dodávateľ lacno a rýchlo exekučný titul. Je teda podľa mňa zmysluplné predpokladať, že ako celok je rozhodcovské konanie rýchlejšie a lacnejšie. Pre dodávateľov teda ide o nižšie náklady, ktoré sa na konkurenčnom trhu premietajú do cien. Ak im tieto náklady zvýšime, premietnu si podľa mňa zvýšenie nákladov do cien.

To samo osebe ešte neznamená, že rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách by mali byť povolené. Iste sa zhodneme, že je nesprávne, keď rozhodcovia rozhodujú v rozpore s právom napr. ignorovaním ochrany spotrebiteľa. A zhodneme sa teda aj, že proti tomuto neduhu by verejná moc mala postupovať s nejakým riešením.

Podľa mňa je kľúčovou otázkou, či je plošný zákaz rozhodcovských doložiek najefektívnejším spôsobom, ako tomuto neduhu čeliť. Inými slovami, či neexistuje adresnejšie opatrenie, ktoré by zároveň nezvýšilo náklady vymáhania pohľadávok zo spotrebiteľských zmlúv a tým pádom v konečnom dôsledku aj náklady poskytovania služieb spotrebiteľom.

Na záver sa však musím priznať, že neviem aký názor vlastne zastávaš. Chápem, že ťa iritujú úžernícke úroky, v tom sa zhodneme. Potom sa pýtaš aké výhody prináša rozhodcovské konanie spotrebiteľovi - podľa mňa zníženie nákladov na poskytovanie služieb. A potom uvádzaš odkaz na český blog. Ale ani autor toho blogu neargumentuje v prospech zákazu rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských zmluvách, ale skôr v prospech adresnejšieho opatrenia (reguláciou prístupu k profesii rozhodcu).

ano, plosny zakaz je jedine riesenie, z nasledujucich dovodov:

(mala odbocka: "určitej skupine ľudí by nikto nepožičal." ANO, tej skupine ludi by nikto nemal poziciavat. na to tu mame system socialneho zabezpecenia)

1. RK nebolo nikdy urcene na riesenie spotrebitelskych sporov a kladie vysoke naroky na spotrebitela. pre ten isty dovod nemozno ponukat sofistikovane investicie ludom so zakladnym vzdelanim.

2. napriek tomu ze vacsina spotrebitelskych zmluv nie su uzernicke zmluvy, RK pomaha presadzovat "pravo" ktore je v rozpore s platnym pravom

3. pri vacsom nasadeni RD by mohlo dojst k masivnemu poskodzovaniu spotrebitelov. napr. ak by si poistovne zalozili RS a nechali by ho rozhodovat vsetky spory z poistnych zmluv mohlo by dojst k poskodzovaniu poistenych spotrebitelov.

4. nie je mozne zabezpecit nestrannost rozhodcu. kazdy rozhodca musi vediet aspon podvedome ze musi spory rozhodovat prevazne v prospech dodavatela inak jeho sluzby nemusia byt dlho vyuzivane. co sa tyka regulacie pristupu k profesii rozhodcu, staci sa pozriet na exekutorov ako dobre to funguje.

5. rychlost a nizka cena konania plati len pre dodavatela. spotrebitel znasa vsetky trovy a poplatky. pre spotrebitela su tie poplatky uzernicke, 5000 Sk pre namietku pravomoci, ktoru RS s urcitostou zamietne je absolutne neprimerane a je to podla mna protiustavne odopretie pristupu k sudu.

6. RK sposobuje ze sa nevyvija judikatura v spotrebitelskych veciach. jeden judikat NS by mohol byt "lacnejsi" ako tisic rozhodcovskych konani, ak ideme efektivitu merat cenou.

7. ak nam ide len o cenu a rychlost konania, stacilo by uzakonit ze faktura je platobny rozkaz ktory nie je potrebne dorucit do vlastnych ruk. alebo rovno exekucny titul, ak uz chceme uplne rezignovat na pravo, cena je predsa dolezita.

Ad Peter Straka:
Ospravedlňujem sa za omeškanie, konečne som sa dostal k tomu, aby som napísal niečo viac ako iba rýchlu reakciu.

Ja to vidím tak, že smernica síce pôsobí ako minimálny štandard, ale iba v rámci jej nosnej časti, teda nie čo sa týka prílohy. Príloha má byť iba zverejnená takým spôsobom, aby sa o zozname dozvedeli adresáti transpozičných noriem.

Ako by som (po-)súdil?
Trochu širší úvod: Rozlišujem medzi stavom pred a po zavedením písmenka r) do zoznamu. Pred zavedením písmenka r) bolo potrebné vždy skúmať značnú nerovnováhu podľa generálnej klauzuly (teda ísť hĺbkovo do procesných poriadkov, atď.). Ako uvádzam v Štandardných zmluvách (ŠZ), je podľa mňa je zoznam klauzúl v § 53 (3) OZ tzv. „black listom“, pri ktorom nie je potrebné osobitne skúmať podmienky generálnej klauzuly (teda, nie je potrebné zisťovať, či tieto klauzuly skutočne spôsobujú značnú nerovnováhu). Takýto záver je však postavený skôr na formálnych argumentoch, a ako píše Filip Melzer vo svojej Metodológii, vzťah medzi generálnou klauzulou a výpočtom je otázkou teleologického výkladu, teda možno sa dá odargumentovať aj iný výsledok (ako je tomu – a nie nerozumne – napríklad v prípade generálnej klauzuly nekalej súťaže a jej jednotlivých prípadov). Po zavedení písmenka r) stačí preskúmať jeho podmienky. Ja interpretujem ustanovenie § 53 (4) r) OZ tak, že sa mu protiví situácia, v ktorej by spotrebiteľ bol prinútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Preto, ako píšem v ŠZ (s. 212 a n.), je úplne jedno, či spotrebiteľa prinúti k rozhodcovskému konaniu zmluvná klauzula alebo dodávateľ.

Teda, ako konkrétne: E. Klauzula sama o sebe nie je neprijateľnou, keďže môže nastať aj situácia, kedy by sa spotrebiteľ rozhodol obrátiť sa na rozhodcovský súd. Asi sa to čitateľom nebude páčiť, ale musím rozlišovať.

Takže otázne je, ako by som posúdil reálne možnosti, ktoré by nastali:
1. Spotrebiteľ by inicioval konanie na RS – OK, RS môže konať (písmenko r) nezakazuje, aby spotrebiteľ sa na RS obrátil, zakazuje iba to, aby to bol jediný orgán, na ktorý sa môže obrátiť).
2. Spotrebiteľ by inicioval konanie na súde – OK, súd môže konať
3. Dodávateľ by inicioval konanie na súde – OK, súd môže konať
Samozrejme, problematickou by bola tá najočakávanejšia:
4. Dodávateľ by inicioval konanie na RS – klauzula je neprijateľná, ak nie je alternatíva daná pre spotrebiteľa, aby rozhodcovské konanie zastavil a "odsunul" na iné bojisko. Tu je otázne, či postačuje, aby bola možnosť opt–out (možnosť vylúčiť právomoc RS svojim prejavom, inak je právomoc založená), alebo iba opt-in (potvrdiť právomoc RS svojim prejavom, inak právomoc nie je založená). Formulácia § 53 (4) r) OZ je dostatočne široká na to, aby pokrývala obe možnosti, preto je na ustálení praxou, resp. žiada sa ďalších argumentov (ak sa rozvinie debata, tak priložím :) ). Použijem floskulu, ktorú inak nemám v obľube: myslím, že bude podstatne záležať od špecifík prípadu. Myslím si, že z Mostaza Claro môže vyplývať, že samotná účasť spotrebiteľa na rozhodcovskom konaní nespôsobuje individuálny súhlas s rozhodcovskou doložkou. To ale musím poriadne premyslieť (zároveň to porovnať s rozhodnutiami z iného súdka - ako C-111/09), preto otázku ešte neuzatváram.

V štandardných zmluvách som obdobne posúdil napríklad aj klauzulu o voľbe § 262 ObchZ + § 369 ObZ (zvýšenie úrokov z omeškania). Klauzula by mala byť minimálne v dôsledku § 54 (1) OZ (v zmysle prevládajúcej právnej mienky – t.j. mne cudzieho názoru :)) neprijateľnou v tom rozsahu, v akom sa odchyľuje od úpravy OZ v neprospech spotrebiteľa, ale pri záväzkoch veriteľa v prospech spotrebiteľa pôsobí naďalej.

Problém (resp. nekoncepčnosť) súčasnej úpravy je v tom, že je postavená na neprijateľnosti klauzúl, teda na kontrole štandardných dojednaní. Ak sa rozhodcovské doložky budú dojednávať individuálne, tak sú z kontroly vylúčené a celý systém ochrany, ako sa dnes buduje, spadne ako domček z karát. Teda predstavme si situáciu, pri ktorej by spotrebiteľ mal na výber medzi dvoma ďalšími papiermi k zmluve, v rámci ktorých by sa pri voľbe rozhodcovského konania znížila cena predmetu zmluvy o 5 %. Bolo by to zreteľné, jasné a individuálne dohodnuté (5 % ešte v zásade nepovažujem za tak nepomernú situáciu, ktorá – ako uvádzam ŠZ – vylučuje reálnu voľbu). Čo asi spotrebiteľ urobí? Ja si myslím, že sa individuálne dohodne. A potom príde náš aplikátor práva a povie – všetko OK. Preto treba zvážiť, či skutočne má zmysel postaviť boj proti rozhodcom na základe mechanizmu neprijateľných klauzúl (napríklad taká (ne)zaujatosť rozhodcu sa má aplikovať aj v prípade individuálnych rozhodcovských doložiek), alebo na skutočnom riešení.

K problému rozhodcovských súdov ako služobníkov dodávateľa:
Ako píšete, je otázne, či je správne, ak má dodávateľ svoj rozhodcovský súd. Problém je, že takýto rozhodcovský súd majú napríklad ex lege aj banky. Zaváňa protiústavnosťou, ak zákonodarca povolí rozhodcovský súd tvorený bankami, ale bez ďalšieho by zakázal takto postupovať iným subjektom (ak možnosť zriadiť RS je všeobecne povolená). Problém však nie je neriešiteľný. Ako píšu v druhej časti skutočne skvelého článku Hulmák a Tomančáková (Obchodněprávní revue, 7/2010) aj pre rozhodcu platí nemo iudex in causa sua. Autori odkazujú aj na zaujímavé IBA Guidelines on Conflicts of Interest in International Arbitration, čl. 2 písmeno d) (http://www.int-bar.org/images/downloads/guidelines%20text.pdf, je to na s. 8), atď. naozaj odporúčam, moje argumenty by pôsobili ako slabý odvar. Pri extrapolovaní takýchto záverov by som ale radil určitú obozretnosť, aby neboli považované za zaujaté ani stálice typu ICC, či SOPK. Účel inštitútu je ale myslím zrejmý.

Môj názorový posun od Štandardných zmlúv:
V ŠZ som sa dosť rázne postavil proti exekučnej kontrole rozhodcovských rozsudkov (s. 265 a nasl.). Teraz by som už viac rozlišoval medzi exekučnou kontrolou a) platnosti rozhodcovskej doložky (otázka právomoci rozhodcovského orgánu konať) a b) otázka právneho posúdenia rozhodcom, kde de lege lata stále nevidím možnosť exekučnej kontroly. Nemám to ešte úplne premyslené, preto by som o tom v súčasnosti ešte radšej nič nenapísal a radšej trochu zbieral informácie (od procesualistov) a prežúval ich. Keby som písal druhé vydanie, sústredil by som sa viac aj na túto otázku. Keby ... :)

Ine mechanizmy postihu rozhodcov:
Juraj, pýtaš sa, či existuje iný postih. Akademicky to vidím takto. Ešte som nepočul, že by bol nejaký rozhodca žalovaný na náhradu škody. Myslím si, že rozhodcovia za škodu spôsobenú porušením práva zodpovedajú. Podľa mňa sa určite dá rozhodca potrestať aj trestnoprávne. Dokonca si myslím, že aplikovanie § 420 (2) OZ, ktorým by sa argumentovala zodpovednosť veriteľa za škodu spôsobenú „jeho služobníkom“ rozhodcom je omnoho menšie znásilnenie práva ako exekučná kontrola rozhodcovských rozsudkov.

Ad Eazy:
Máš úžasnú schopnosť prekrúcať vyjadrenia. Kto tu hovorí o victimless crimes? Nevymýšľaj si protivníkov.
A videl si už zmluvu, v ktorej by boli práva a povinnosti vyvážené? A ak áno, kto, ak nie strany, povie, či sú vyvážené? Doteraz si predsa hovoril, že sú to strany, ktoré vytvárajú rovnováhu. Raz sa ti hodí procedurálna spravodlivosť, raz materiálna, raz brojíš proti doktrínam nemeckého práva, použitým colorandi causa a potom argumentuješ nejakou situáciou z českého právneho prostredia (kde je rozhodcovské konanie úplne inak upravené ako u nás). Ja ti neviem; Nie ste dvaja?

Keď myslím na 95 % spotrebiteľských vzťahov, tak za pár sekúnd dôjdem k nasledovným číslam: na Slovensku je cca 2 milióny domácností, cca každý druhý deň kupujú potraviny, takže denne milión transakcií – spotrebiteľských zmlúv. Skutočne si nemyslím, že by sa denne uzatváralo na Slovensku 50 000 úžerníckych zmlúv. A to nehovorím o stálych spotrebiteľských vzťahoch (100 % penetrácia mobilov, bankové a poistné zmluvy, elektrika, plyn). Takže toľko asi výskum..

Ale k tým bodom:
Neviem, či je plošný zákaz dobré riešenie. Kým ale RK zakázané nie je:
1. A rovnako je spotrebiteľovi potrebné zakázať voliť, kupovať rýchle autá, vyberať si drahú dovolenku, pozerať neslušné filmy.... Píšem ironicky, dúfam, že aj ty si tak písal. Je rozdiel v zakázaní sofistikovaných investícií a poučení spotrebiteľa o riziku s tým spojeným...
2. Nech je rozhodca zodpovedný za spôsobenú škodu.
3. Vidíš, a pri bankách to možné je (de lege lata). Myslím, že náš zákonodarca reagoval rozumne, ak pripustil možnosť žaloby o zrušenie rozhodnutia rozhodcov bez poplatku. Aj pri poisťovni vlastne musíš vždy ako poistený žalovať o plnenie, takže v tom zásadný problém nevidím. (Tým samozrejme nehovorím, že de lege ferenda to je rozumné)
4. Ako 2.
5. Aj klauzuly v rozhodcovskom poriadku môžu byť neprijateľné.
6. Považujem za nezmysel. Je predsa možné zažalovať zrušenie RR. Rovnako už máme exekučnú judikatúru, jedna otázka predložená do Luxemburgu. Niečo už visí aj na NS, ten sa k rozhodnutiu akosi nemá.
7. To ale nikto nechce. Ak však zákonodarca povie, že spory môžu rozhodovať aj iné subjekty ako súdy, tak to máme brať vážne, kým sa nerozhodne inak.

Slovensko je špecifická krajina. Akékoľvek riešenie sa vymyslí, vieme ho obrátiť na ruby a zneužiť, čo to dá. Ak by sme mali kvalitné súdy, prokuratúru, rozumnú právnu vedu a šikovných advokátov, tak by sme nemali problém ani s rozhodcovským konaním v rámci spotrebiteľských vzťahov. Nikoho by ani len nenapadli tieto absurdity, ktoré my riešiť musíme.

PS: Snáď som tým odpovedal aj na jeden starší emailový dotaz od sl. B.V., na ktorý som nehanebne zabudol, za čo sa ospravedlňujem. Skúsim ten mail ešte nájsť a odpovedať.

ad postih rozhodcu:

tak toto by malo byt absolutne vylucene. ak ma sudca imunitu tak by ju mal mat aj rozhodca. rad by som videl ako by si nasiel rozhodcu do miliardoveho sporu ak by mal zodpovedat za skodu na zaklade niecoho tak neurciteho ako "spôsobenú porušením práva".

je zaujimave ze brojis proti niecomu takemu nepodstatnemu ako je exekucny prieskum RR na zaklade nejakeho akademickeho purizmu (SZ som necital - neviem to najst v BA, vychadzam z LF) a na druhej strane sa postavis za uplne nerealny nazor zodpovednosti rozhodcu.


ad "A ak áno, kto, ak nie strany, povie, či sú vyvážené?"

Zdravy rozum. Kto povie sudcovi ako ma aplikovat generalnu klauzulu? Strany?


"Doteraz si predsa hovoril, že sú to strany, ktoré vytvárajú rovnováhu"

Ano, okrem adheznych zmluv. To ze som niekde pripojil svoj podpis este neznamena ze som tu zmluvu "dojednal".


"Raz sa ti hodí procedurálna spravodlivosť, raz materiálna"

U adheznych zmluv sa mi hodi materialna.


"raz brojíš proti doktrínam nemeckého práva, použitým colorandi causa a potom argumentuješ nejakou situáciou z českého právneho prostredia"

neargumentoval som nicim. len som poukazal na situaciu ktoru RD umoznuju. Slovenske RK nie je az take odlisne od ceskeho.


"takže denne milión transakcií – spotrebiteľských zmlúv"

Teraz prekrucas ty. Dobre vies ze rec nebola o zmluvach ktore uzatvaras ked si kupujes rozky v obchode ale o tych mobiloch, bankach, elektrike, plyne atd.


1) prekrucas. ide o to ci je schopny plne pochopit ake to bude mat nasledky. nemozes predsa porovnavat rozhodcovsku dolozku s dovolenkou alebo rychlym autom. tak isto je rozdiel medzi investiciami do ktorych ide niekto dobrovolne a je pouceny vs. ked je mu nanutena dolozka. ako mu to ten pracovnik v poistovni vysvetli? urcite tak aby spotrebitel uzavrel zmluvu.

2. toto je tak nerealny napad ze neviem co na to povedat.

5. a kto rozhodne ci je neprijatelna? rozhodca?

6. opat prekrucas. je mozne zazalovat zrusenie RR ale cely zmysel RK je predsa v tom ze sa vyluci nasledne preskumavanie sudom a preto je (a malo by byt) ovela tazsie zrusit uz vydany RR.

Este dodam ze mas uplne uzasnu schopnost akademickou verbalnou akrobaciou spochybnit vsetko. Uz si ani niesom isty ze je to vzduch co dycham.

Ako vidím, v mnohom sme sa len nepochopili. Teraz už rozumiem, čo si chcel povedať (proced / mater) a OK, beriem a neodporujem.

Ad zodpovednosť rozhodcov / sudcov. Asi Ťa neprekvapí, ale ani sudcovia nemajú úplnú imunitu pri rozhodovaní. Exitujú dva mechanizmy, a) náhrada škody voči štátu a b) prípadný regresný postih proti sudcovi. To, že sa na Slovensku hlavne b) neaplikuje je iný príbeh. Napríklad, svojho času som sa na objem týchto platieb pýtal na MS. Odpoveď: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky za roky 2007 a 2008 uhradilo v 22 prípadoch náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy v celkovej výške 64.423,70,-€ (1.940.828,40,-Sk), a to buď na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu alebo v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. ... Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky si za roky 2007 a 2008 neuplatňovalo regresné náhrady od sudcov, pretože neboli splnené zákonné podmienky zakotvené v ustanovení § 22 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.

Naprieč svetom existuje mnoho jurisdikcií, kde rozhodca zodpovedá za škodu (v určitých prípadoch). Absolútnu imunitu má IMHO málokto. Náš § 415 + 420 OZ je natoľko široký, že sa doň zmestí kadečo. Toľko k téme absolútnej nereálnosti mojich návrhov.

Ohľadne nákupu rožkov. Čo dodať, hovorím (a stále som hovoril) o štandardných spotrebiteľských zmluvách brutto... keď sa hovorí o regulácii RK v spotrebiteľských zmluvách brutto.

České RK je zásadne odlišné tým, že český zákonodarca je generálne skeptický voči RK, slovenský zákonodarca, je RK-hujer.

Dosť podstatná časť argumentácie sa točí okolo toho, že podľa teba "cely zmysel RK je predsa v tom ze sa vyluci nasledne preskumavanie sudom a preto je (a malo by byt) ovela tazsie zrusit uz vydany RR", a podľa mňa de lege lata je celý náš systém postavený úplne inak, nakoľko existuje možnosť dať preskúmať rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľských veciach. To dáva odpoveď na 5 a 6. Ešte raz a pomaly: de lege lata, de lege lata (nehovorím o nastavení RK, ktoré by bolo podľa mňa rozumné).

Ad akademická verbálna akrobacia? :) Čo dodať. Tak sme sa pobavili, a teraz k veci. Pozri, ja si skutočne myslím, že právo má vyjadrovať nejaký všeobecný a konzistentný systém a nemá sa ohýbať tak, ako sa nám v konkrétnom prípade páči. Zároveň má platiť akási proporcionality obmedzenia ústavných práv (a to som ordo-liberál). Ak budeme teraz vymýšľať celú doktrínu koncipovanú na štandardných doložkách a potom sa nám problém prevalí do individuálnych dojednaní, čomu sme pomohli? Dobrý výsledok ešte neodôvodňuje zlé cesty. Preto ma o.i. škrie tá exekučná kontrola...

Ako replika na tvoj bod 7 by som uviedol: to dajme rovno exekučnému úradníkovi právo rozhodovať, ktorý titul je hodný výkonu a zrušme súdnictvo. :)

PS: Neviem prečo si myslíš, že obhajujem RK (a to vykladám písmenko r) dosť široko, myslím, že je o mne známe, že som za dosť tvrdú materiálnu kontrolu zmlúv pri procedurálnych nedostatkoch, obhajujem zodpovednosť rozhodcov za škodu v určitých prípadoch, atď.). Kádrovanie nikdy diskusii neprospieva... ale zjednodušuje myslenie, to je pravda. Ak chceš debatu viesť takto, nemám záujem ...

"právo má vyjadrovať nejaký všeobecný a konzistentný systém"

asi tu bude kamen urazu. je mi do usmevu ked citam akademicke teorie v ktorych prezentuju nejake "zasady" toho alebo oneho pravneho odvetvia a nasledne sa novelizuje zakon a odrazu uz zakon vychadza z mierne odlisnych zasad, samozrejme ze je to prezentovane tak ze ta (nova) zasada tam vlastne cely cas bola.

nevidim zmysel v koncipovani nejakych unifikovanych teorii. pravo je o vynimkach.

mozno je doktrina koncipovana na standardnych dolozkach nie uplne idealna ale ani zalovat rozhodcu o nahradu skody mi nepride ako riesenie. ako urcis vysku skody? co ak ti ten zalovany rozhodca odpovie ze 1) konanim o nahradu skody sa snazis dosiahnut prieskum RR a teda obchadzas zakon a 2) pravo ktore aplikoval nie je stabilizovane alebo zakonna uprava je nedostatocna? co ak rozhodca mal rozhodovat podla zasad spravodlivosti alebo nemusel odovodnit svoje rozhodnutie?

zdalo sa mi ze obhajujes RD lebo vzdy prichadzas s argumentami ako zachovat platnost RD. nevidim na obhajobe RD nic negativne, nerozumiem preco by to malo byt "kadrovanie".

k bodu 7: preco nie? v normalnej civilizovanej krajine nie je potrebna exekucia na to aby sa plnili zavazky.

Vďaka, to už sú veci, o ktorých sa argumentovať dá (a sorry, ak som vybuchol...).

Právo ako konzistentný celok. Holt akademická choroba slonovinovej veže. ;)

K veci. Zodpovednosť rozhodcu, tak isto ako aj sudcu je otázka výnimočných okolností, poriadnych excesov, resp. konania mala fide. Ani do floskuly "právny názor" sa nedá všetko vtesnať. A ak nie je právna úprava ustálená, neznamená to svojvôľu pri rozhodovaní, ale iba potrebu podrobnejšie zdôvodniť svoje rozhodnutie (teda metóda, nie výsledok zaváži).

Nemyslím, že vždy bojujem za zachovanie RD, len nepovažujem rozhodcov za arcidiablov. Rovnako si nemyslím, že je ekonomicky únosné, aby súdy vždy rozhodovali de minimis spory plným konaním.

preto si aj myslim ze spravnym riesenim je zriadenie "small claims" sudov.

a ked rozviniem tvoju myslienku o de-minimis sporoch do logickeho zaveru, tak zakon ktory by upravoval konanie pred takym small claims sudom by mal expresne zakazat pravne zastupenie advokatmi a inymi pravne vzdelanymi osobami

podrobný rozbor aktuálnej právnej situácii v ČR od prof. Rabana (od str. 15)

http://www.cak.cz/files/3223/BA_06_web.pdf

Senát Nejvyššího soudu rozhodl, že obrana spotřebitelů a dlužníků není nekonečná. „. Je třeba zdůraznit, že i ochrana spotřebitele má své meze a v žádném případě ji nelze pojímat jako obranu jeho lehkomyslnosti a neodpovědnosti," rozhodli soudci.

http://aktualne.centrum.cz/ekonomika/penize/clanek.phtml?id=673250

Nezdá se mi, že by ten text od P.Rabana bylo vhodné označovat slovy "podrobný rozbor".

Jinak, umíte mi někdo vyložit, jakou posici dnes vlastně česká judikatura drží? Viz rozhodnutí NS, VS., ostravského KS apod.

Myslel jsem, že rozhodnutím ostravského KS začíná nová éra "zvýšené" ochrany spotřebitele, ale přijetím rozhodnutí NS 23 Cdo 1201/2009, o kterém byl článek na aktualne.centrum.cz, se domnívám, že NS ukazuje střízlivý postoj v této oblasti..

http://novyweb.nsoud.cz/JudikaturaNS_new/judikatura_prevedena2.nsf/WebSearch/71A7DDD7C6E4054CC1257761003CDF9F?openDocument

NS řekl, že rozhodčí doložka není neplatná pro nedostatek projevu souhlasu dle § 3/2 zákona o rozhodčím řízení, jak se domnívaly nižší instance, když byla sjednána písemně, tedy dle § 3/1 zákona o rozhodčím řízení.

NS se nezabýval tím, zda není neplatná z jiného důvodu, zejména pro rozpor s ochranou spotřebitele; viz následující pasáž rozsudku:

"Byť odvolací soud v odůvodnění napadeného rozhodnutí zdůraznil, že zprostředkovatelská smlouva uzavřená mezi stranami je smlouvou spotřebitelskou a její režim by proto neměl být v rozporu s předpisy na ochranu spotřebitele, právní závěr o neplatnosti ujednání o rozhodčí doložce nezaložil na aplikaci těchto předpisů (srov. § 55 odst. 1 a § 56 odst. 1 obč. zák.), nýbrž toliko na aplikaci ustanovení § 3 odst. 2 zákona č. 216/1994 Sb., jež vyložil tak, že stanoví požadavek na takový způsob přijetí ujednání o rozhodčí doložce, ze kterého bude patrno, že druhá strana věděla, že uzavírá rozhodčí smlouvu, a vyslovila s ní souhlas. Na základě posouzení věci podle tohoto ustanovení pak dospěl k závěru, že předpoklady pro uzavření rozhodčí smlouvy v něm stanovené splněny nebyly, neboť ze skutečnosti, že žalobkyně podepsala smlouvu o zprostředkování, nelze bez dalšího dovozovat její souhlas s obsahem rozhodčí smlouvy, resp. (jinými slovy řečeno) nelze z tohoto podpisu bez dalšího usuzovat, že žalobkyně věděla (musela vědět), že takovou rozhodčí doložku uzavírá, a že podpisem smlouvy s ní vyslovila souhlas. Předmětem dovolacího přezkumu tedy může být jedině správnost tohoto posouzení a nikoliv otázky, na jejichž řešení odvolací soud své rozhodnutí nezaložil."

NS tak čile diskutovanou a judikovanou (odkazovaná prejudikatura nižších soudů) otázku, zda jsou rozhodčí doložky vnucené spotřebitelům vzorovými smlouvami dodavatelů neplatné pro rozpor s ochranou spotřebitele či vnucením zákonem nezřízeného rozhodčího centra, vůbec neřešil – řekl jen, že tato rozhodčí doložka není neplatná z důvodů, o které své rozhodnutí opřel soud nižší instance (pro formu jakou byla sjednána, tedy drobnějším, ale stále čitelným a přehledným způsobem).

Takže stále nic nevíme:).

Ostatně vážně si myslíte, že ono rozhodnutí soudce Krhuta je OK? Je přímé, váže na acquis, ale je OK?

O znovu se ptám, existuje skutečný věcný a konsistentní názor justice? Nezávisle na právní síle NS.. Souhlasím s MPovým hodnocením šalamounského, nicméně odsouvajícího rozhodnutí NS.Obdobně nejasně se ostatně vyjádřil svého času i VS v Praze.

Rozhodčí nález je nicotný, neboť výběr rozhodce provedla obchodní společnost, jež není stálým rozhodčím soudem zřízeným zákonem.

http://www.slv.cz/2VSPH169/2010

Už dávno sa tu neriešili rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, tak dopĺňam nedávne rozhodnutie NS SR.

"Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t. j. vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní"), napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým" alebo „nech si každý stráži svoje práva" alebo „zákony sú písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinnej. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy uzavretej medzi oprávnenou a povinnou vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok. Na tomto fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany (ako pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných podmienkach. Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Správnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto neodňali oprávnenej možnosť konať pred súdom."

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012)

Vďaka za zaujímavý odkaz.

1. Ešte toto je zaujímavé: "V štádiu exekučného konania, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom ( § 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín."

Neviem, či je to až tak jednoznačné, že posúdenie, ktoré je vlastne rozhodnutím o nekalosti zmluvnej klauzuly (ktorá je čisto náhodou aj základom pre právomoc RS) nevyžaduje dokazovanie (aj keď mi je jasné, čo tým chcel NS povedať).

2. Je fajn, že sa konečne explicitne obmedzuje táto naša osobitosť iba na spotrebiteľov. Myslím, že to dosť veľa kritických hlasov upokojí: "Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné)".

3. Ja som nepochopil, čo vlastne separátne podpísali (ak vôbec): "Na tomto fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany (ako pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné dojednania odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných podmienkach." Nevyzerá, že by podpisovali separátne aj RD. Opäť teda NS (asi?) nevidí problém v nedostatku písomnej formy RD vo vOP-kách, ako ešte videl v posledne diskutovanom rozhodnutí... . A contrario záver o opustení prísnych podmienok na písomnú formu RD vo VOP-kách sa ale v tomto rozhodnutí asi nedá vidieť (aj kvôli "dovolacej" argumentácii o odňatí možnosti konať pred súdom).

Áno, bod 2 aj mňa veľmi potešil. Často sa stáva, že súdy pri proti-arbitrážnej judikatúre v spotrebiteľských veciach nevysvetlia, že ich argumentácia sa netýka komerčnej arbitráže. Je potešujúce, že v tomto prípade to NS jasne povedal.

Ale stále mi nie je jasné, prečo považujú súdy rozhodcovské doložky za neprijateľné podmienky :-)

Lebo.

V súvislosti s rozhodcovskými doložkami v spotrebiteľských zmluvách dávam do pozornosti aktuálne uznesenie NS SR zo dňa 26.7.2018, sp. zn. 3 Cdo 80/2017.

Išlo o bankovú rozhodcovskú doložku v spotrebiteľskej úverovej zmluve, a to v znení "Klient vyhlasuje, že prijíma návrh tejto rozhodcovskej zmluvy, podľa ktorej vzájomné spory, ktoré by medzi zmluvnými stranami vznikli v súvislosti s Úverovou zmluvou, je príslušný prejednať a rozhodnúť s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk (ďalej len „rozhodcovský súd“). Zmluvné strany sa zároveň dohodli, že rozsudok rozhodcovského súdu bude záväzný pre zmluvné strany , že v stanovených lehotách splnia všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom rozsudku, ktorý nie je možné zrušiť z dôvodov ako pri obnove konania podľa osobitného zákona. Ak Klient označí toto políčko □ platí, že neprijíma vyššie uvedený návrh rozhodcovskej zmluvy, s tým, že vzájomné spory, ktoré by medzi zmluvnými stranami vznikli v súvislosti s Úverovou zmluvou, je príslušný prejednať a rozhodnúť všeobecný súd.".

Okresný a krajský súd považovali túto rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve a z tohto dôvodu za neplatnú.

Dovolací súd však dospel k opačnému záveru, napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a jemu predchádzajúce rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil, pričom v odôvodnení o.i. konštatoval (ods. 12 uznesenia NS SR) "Dovolací súd pri posudzovaní, či uvedená rozhodcovská doložka napĺňa alebo nenapĺňa znaky neprijateľných podmienok v zmysle § 53 OZ, dospel k záveru, že rozhodcovská doložka nemá znaky neprijateľnej podmienky. Rozhodcovská doložka nevyvoláva nerovnováhu medzi účastníkmi konania, nie je spôsobilá viesť k značnej procesnej nevýhode jednej z procesných strán. Žalobcovi (pozn. spotrebiteľ) bola daná možnosť výberu medzi tým, či o vzájomných sporoch z úverovej zmluvy bude príslušný rozhodovať rozhodcovský súd alebo všeobecný súd, žalobca však možnosť výberu nevyužil a nevyznačením nesúhlasu v predznačenom políčku vyslovil súhlas s príslušnosťou rozhodcovského súdu na prejednávanie a rozhodovanie sporov v súvislosti so zmluvou o úvere a návrh rozhodcovskej zmluvy prijal.".

Na doplnenie tejto diskusie a v nadväznosti na môj predchádzajúci príspevok (z 27.8.2018) dávam do pozornosti nález ÚS SR zo dňa 11.6.2019 sp. zn. III. ÚS 438/2018, ktorým bolo rozhodnuté v neprospech sťažovateľa (sťažnosť pôvodne prijatá na ďalšie konanie), pokiaľ ide o ústavnoprávny prieskum vyššie uvedeného uznesenia NS SR sp. zn. 3 Cdo 80/2017 - bližšie k tomu aj Kristián Csach v Súkromnom práve č. 2/2019 s. 89-91.

Už to bolo medzičasom "spomínané" aj na najpravo.sk

https://www.najpravo.sk/judikatura/obcianske-pravo/spotrebitelske-zmluvy/platnost-rozhodcovskej-dolozky-pri-spotrebitelskej-zmluve.html

II. ÚS 308/2022-53

"18.1. Zuvedeného vyplýva, že § 56 ods. 5 Exekučného poriadku viaže odklad exekúcie len na samotnú okolnosť, že povinný podá žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v lehote na podanie námietok proti exekúcii.

18.2. Citovaný § 56 ods. 5 Exekučného poriadku zároveň nikde vo svojom texte neodkazuje na zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Zákonná norma sa tak javí byť jasná a zrozumiteľná. Adresát práva sa tak môže legitímne spoliehať, že v prípade, ak povinný v lehote na podanie námietok proti exekúcii podá žalobu ozrušenie rozhodcovského rozsudku, súd povolí odklad exekúcie. Niet na prvý pohľad interpretačnej techniky a metódy, ktoré by dávali „nádej“ na prijateľnosť iného výkladu. Hlbší pohľad na Exekučný poriadok v komplexnosti však pri použití systematického a teleologického výkladu ponúka práve interpretáciu § 56 ods. 5 Exekučného poriadku v duchu, akú napokon zvolil krajský súd v napadnutom uznesení. Treba hneď na tomto mieste ustáliť, že krajský súd nepochybil, ak si prítomnosť tejto možnosti interpretácie textu právnej normy všimol, naopak, uvedené svedčí o sudcovskej vyzretosti osoby interpretátora a o riadnom a poctivom prístupe k prejednaniu danej veci.

18.3. Ak ale možno zo všetkých krajským súdom vyzdvihnutých súvislostí usudzovať, že cieľom citovanej právnej úpravy bolo poskytnutie zvýšenej ochrany práve v súvislosti so zákonom o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ktorý výslovne viaže možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku na lehotu na podanie námietok, bolo potom primárne na zákonodarcovi, aby výslovne, prehľadne a bezrozporne túto vôľu v texte právnej normy prejavil. V opačnom prípade je potrebné vzhľadom na jednoznačnosť textu právnej normy prezumovať, že tak urobiť nechcel, a aj za cenu nepredvídateľných a úplne arbitrárnych následkov je potrebné zvoliť výklad právnej normy taký, ktorý „lícuje“ s jeho gramatickým znením [obdobné závery ústavný súd akcentoval v zjednocujúcom uznesení č. k. PLz. ÚS 1/2018 z 25. apríla 2018 a následných senátnych nálezoch (napr. nález ústavného súdu č. k. II. ÚS 89/2018 z 26. apríla 2018) vo veci tzv. kumulácie dovolacích dôvodov].

18.4. Pretože, ako sám krajský súd správne uvádza, právna úprava § 56 ods. 5 Exekučného poriadku nerozlišuje medzi rozhodcovským konaním podľa zákona o rozhodcovskom konaní a spotrebiteľským rozhodcovským konaním podľa zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, podľa ústavného súdu je takýto výklad (gramatický) § 56 ods. 5 Exekučného poriadku ústavne veľkorysejší kprocesným právam adresátov právnej normy, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosť, že v rámci exekučného konania sú „v hre“ okrem iného ústavné vlastnícke práva dotknutých účastníkov konania a je na mieste v prípade súdom vznesených pochybností (alebo kontextuálnych nejasností) o úmysle zákonodarcu a jeho riadneho vyjadrenia v texte právnej normy alebo v prípade existencie ponuky dvoch interpretačných ciest zvoliť taký výklad a takú aplikáciu právnej normy, ktoré sú priateľskejšie k ochrane ústavných práv účastníkov konania."

19. Exekučný súd v prípade spotrebiteľských rozhodcovských rozsudkov neskúma vecnú stránku exekučného titulu z hľadiska existencie neprijateľných zmluvných podmienok, ale obmedzuje sa len na skúmanie exekučného titulu v spojení s rozhodcovskou zmluvou, ktorá zakladá právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať spotrebiteľský spor. Okrem posudzovania, či rozhodcovská zmluva obsahuje zákonné náležitosti, či spor rozhodoval rozhodca a rozhodcovský súd oprávnení rozhodovať spotrebiteľské spory, je exekučný súd povinný v zmysle § 53 ods. 3 písm. f) a ods. 4 Exekučného poriadku preskúmať, či rozhodcovské rozhodnutie spĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu alebo či je vykonateľné. Pritom je potrebné zohľadniť nielen formálnu, ale aj materiálnu vykonateľnosť titulu a v tejto fáze prieskumu exekučný súd posudzuje platnosť rozhodcovskej zmluvy v kontexte, či nejde o neprijateľnú zmluvnú podmienku, čo by zakladalo neplatnosť tohto zmluvného dojednania, teda rozhodcovský súd by nemal právomoc na vydanie rozhodcovského rozsudku.

20. Úlohou exekučného súdu už vo fáze posudzovania návrhu na vykonanie exekúcie má byť aj vyhodnotenie, či rozhodcovská zmluva nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53ods. 1 Občianskeho zákonníka, čo je predpokladom materiálnej vykonateľnosti spotrebiteľského rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Povinný môže túto okolnosť namietať pri prvom úkone procesnej obrany, ktorý mu v exekučnom konaní patrí, a to v rámci návrhu na zastavenie exekúcie podaného v lehote 15 dní odo dňa doručenia upovedomenia ozačatí exekúcie (IV. ÚS 39/2020, ods. 32).
...
22. V tejto súvislosti je potrebné vysloviť, že názor okresného súdu o nemožnosti skúmať platnosť uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy z dôvodu, že to mal sťažovateľ namietať v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodcovského rozsudku, nie je v súlade s už uvedenými úvahami ústavného súdu.

24. Povinnosť skúmať súlad rozhodcovskej zmluvy s predpismi na ochranu spotrebiteľa vyplýva z § 53 ods. 3 písm. f) bodu 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého je dôvodom na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie, ak spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov. Pod osobitnými predpismi pritom nepostačuje rozumieť iba zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ale aj ďalšie právne predpisy rozdielne od Exekučného poriadku [ § 53 ods. 3 písm. f) bod 4 Exekučného poriadku, kde zákon používa pojem „osobitný predpis“]. Zákonodarca bližšie nešpecifikuje, oktoré ďalšie predpisy ide, zčoho možno pri aplikácii princípu efektívnej ochrany spotrebiteľa vyvodiť, že ide o každý predpis naplňujúci tento účel, teda aj § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka.

25. V súvislosti s povahou individuálneho zmluvného dojednania v spotrebiteľských zmluvách odkazuje ústavný súd na závery nálezov sp. zn. III. ÚS 60/2020, resp. sp. zn. I. ÚS 382/2022, v zmysle ktorých za individuálne dojednané ustanovenie, resp. zmluvu možno považovať vsunutie vlastnej zmluvnej klauzuly, resp. podpísanie zmluvy, ktorej znenie pripravil spotrebiteľ, a nie podpísanie vopred pripravenej formulárovej zmluvy, čo je okolnosť, ktorú bude potrebné posúdiť vo veci sťažovateľa. Rovnako je potrebné zodpovedať, aký vplyv mal alebo mohol mať sťažovateľ na voľbu rozhodcovského súdu, resp. či bol rozhodcovský súd určený vopred dodávateľom. Aj zdanlivá možnosť voľby medzi spotrebiteľským rozhodcovským konaním akonaním pred všeobecným súdom môže v konečnom dôsledku znamenať, že voľba patrí len dodávateľovi, ktorý spravidla býva žalobcom, a iniciovanie sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom treba považovať za skôr teoretické (keďže spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do neho, pochopiteľne, nemôže patriť žaloba ozrušenie rozhodcovského rozsudku predpokladajúca prvotnú voľbu prejednania a takto i rozhodnutia sporu rozhodcom). Ak výber súdu spočíva v konečnom dôsledku absolútne a jedine na výbere strany podávajúcej žalobný návrh (čo je pri spotrebiteľskom úvere pravidelne veriteľ), rozhodcovská zmluva dáva spotrebiteľovi možnosť výberu súdu do rúk iba naoko. Argument súdu o možnosti výberu medzi uzavretím a neuzavretím rozhodcovskej zmluvy nie je ústavne udržateľný, keďže aj pri hlavnej úverovej zmluve spotrebiteľ stojí pred voľbou, či ju "uzavrieť alebo neuzavrieť“, no po jej uzavretí napokon niet pochybností o existencii dôvodov navykonanie ex offo súdnej kontroly. Samotné vecné posúdenie otázky, či uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy bolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou, spadá do právomoci exekučného súdu.

26. Na margo možnosti odstúpenia od zmluvy v 14-dňovej lehote, ktorou okresný súd argumentoval v napadnutom uznesení, ústavný súd uvádza, že predmetná argumentácia sa míňa zmyslu a cieľu ratio legis súdnej ochrany ex offo, ktorá sleduje podporu trhu na báze právne konformných produktov. Súdna kontrola neprijateľných zmluvných podmienok vrátane exekučných konaní nie je založená na subsidiarite po vykonaní prvkov bdelosti na strane spotrebiteľov (porov. Asturcom C-40/98). Naopak, súdna kontrola v spotrebiteľských veciach zo strany súdov predpokladá okrem iného neskúsenosť spotrebiteľov. Ak by súdy mali vykonávať súdny prieskum pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami len v tých prípadoch, v ktorých sťažovatelia účinne odstúpili od zmluvy, súdy by vlastne prišli o túto agendu, a tým aj príležitosť nastavovať kvalitu verejného života v jeho dôležitej sfére v rámci individuálnej kontroly zmluvných podmienok. Okresný súd navyše úplne rezignoval pri prieskume reálneho uplatnenia tejto „možnosti“, keďže vo svojich uzneseniach odignoroval námietky sťažovateľa spočívajúce v tom, že možnosť odstúpenia od zmluvy bola v podstate iluzórna, keďže s obsahom zmluvnej dokumentácie sa sťažovateľ mohol reálne oboznámiť až po uplynutí lehoty určenej na odstúpenie od zmluvy.