NS ČR si, napriek nesúhlasu lexfórákov, za teóriou jednoty titulu a modu pevne stojí. Nejak mi to doteraz nedošlo, ale pozri napr. NS ČR, 30 Cdo 3295/2006, 20.3.2007 (naplnenie rozväzovacej podmienky v zmluve o prevode nehnuteľnosti spôsobuje prechod vlastníckeho práva), NS ČR, 31 Cdo 3177/2005, 30.1.2008 (rozhodnutie ÚS ČR o odstúpení, Pl. ÚS 78/06, 16.10.2007, berie NS ČR minimalistickya a vztiahne to len na účinky odstúpenia voči tretím osobám). Ochranu tretích osôb konajúcich v dobrej viere necháme stranou. Aká je slovenská judikatúra tiež, ale vychádzajme z predpokladu, že rovnaká.

Väčšina zmlúv o predaji nehnuteľností (mimo veľkých advokancelárií) obsahuje štandardné ustanovenie o odstúpení v prípade nezaplatenia časti ceny alebo porušenia nejakého vyhlásenia o kvalite nehnuteľnosti. Podobne to je s hnuteľnými vecami.

Vezmime si teraz, za prevládajúcej teórie NS ČR, príklad: Predávajúci (P) predá vec (V) kupujúcemu (K) za cenu (C), vlastnícke právo k V prejde na K.

Scenár 1: K uhradí časť C, poruší a P následne odstúpi pre neuhradenie časti C.

Scenár 2: V nie je v súlade so zmluvou, zmluva obsahuje kopu povinností pre K, K má záujem odstúpiť od zmluvy.

Podľa judikatúry vlastnícke právo K odstúpením (alebo naplnením rozväzovacej podmienky) zaniká. Pri S1 to znamená, že K je dosť brutálne penalizovaný za porušenie s platbou aj malej časti kúpnej ceny. Porušil tak porušil. Mohol zmeniť dohodu v zmluve. Stráca vecné právo a zostáva mu nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia od P. Pri S2 to zas znamená, že K nemôže efektívne odstúpiť, pretože by stratil vecné právo a zostala by mu len nezabezpečená pohľadávka na náhradu škody od P.

Vezmime uvedené v situácii dvoch insolvenčných konaní: P aj K sú v povedzme v konkurze (dtto v reorganizácii, aj keď v SR s obmedzením §114(1)(e) ZKR ("zmluvné dojednania umožňujúce druhej zmluvnej strane vypovedať zmluvu uzatvorenú s dlžníkom alebo od nej odstúpiť z dôvodu reštrukturalizačného konania alebo konkurzného konania sú neúčinné")).

V S1, P odstupuje a získáva plné uspokojenie svojej nezabezpečenej pohľadávky. Tj., de facto, má na predmete prevodu záložné právo, aj keď podriadené akémukoľvek záložnému veriteľovi, ktorý získal také právo medzičasom (zpravidla ho získa banka financujúca nákup pre kupujúceho). Úspešne predbieha ostatných (nezabezpečených) veriteľov K. Navyše, keďže P je tiež v konkurze, nárok K na vydanie bezdôvodného obohatenia je nezabezpečená pohľadávka, takže K (alebo jeho nezabezpečení veritelia) sú proste screwed. P ma V aj C, K nemá nič.

Pri S2 je K znova v nevýhode, nemôže odstúpiť, lebo by znova prišiel o V aj C.

Potiahnime teda teóriu o jednote titulu a modu do dôsledkov. Určité práva vyplývajúce z kúpnej zmluvy sú vtelené do V, pretože až do ich zániku si ich V nesie so sebou (s obmedzením z ústavy). Ak K stihne medzi odstúpením (naplnením rozväzovacej pomienky) V založiť, dopadne lepšie. Ak ide o hnuteľnú vec a K ju má u seba, môže uplatniť zádržné právo. Ale čo ak ide o nehnuteľnosť? Má právo takto jednostranne znevýhodňovať (v rámci defaultného nastavenia) jednu stranu?

Podľa mňa v takomto prípade článok 20 ústavy (tj. ochrana vlastníckeho práva) vyžaduje, aby bol K chránený primerane, tj. K musí mať zákonné záložné právo k nehnuteľnosti vo výške zaplatenej časti C (resp. časti, ktorú nezaplatila banka). Tzn. ak P získa V z dôvodu neuhradenia časti C, K má k V záložné právo na úhradu zaplatenej časti C. Ak K chce odstúpiť pre vady V, môže tak urobiť, pretože má záložné právo k V do výšky zaplatenej časti C (tzn. nestratí viac ako toľko, akú má V hodnotu, a zároveň môže zlikvidovať ostatné dohodnuté podmienky).

A teraz: Že by sme sa dostávali niekam medzi equitable (bonitárne) a legal (kviritské) title? A teda, kto z P a K má nárok na prípadný prudký vzrast hodnoty V? V prípade odstúpenia P, ale veď dohoda strán bola, že to bude K, nie?

Takze hovoris, ze podla sucasnej doktriny NS CR by v pripade odstupenia predavajuceho od kupnej zmluvy pre nezaplatenie kupnej ceny a to v case, ked je kupujuci uz v konkurze, doslo k automatickemu prechodu vlastnictva na predavajuceho a kupujucemu (konkurznej podstate) by ostala pohladavka na vratenie bezdovodneho obohatenia?

Nie je to dalsi argument proti takejto interpretacii odstupenia? A co § 45 ods. 2 ZKR? A nebude vec potom aj tak podliehat konkurzu ( § 67 ods. 1 pism. a ZKR)?

Dakujem za komentar.

Upresnenie - v konkurze by na zaklade §45/2ZKR, resp. §253/5 InsZ (aj ked to ceske urcite menej) mozno k prechodu nedoslo, aj ked to nie je iste, kedze ten nasledok je automatickym nasledkom odstupenia/odvolania/naplnenia rozvazovacej podmienky. § 67/1 to podla mna neovplyvnuje, pretoze ten majetok by asi konkurzu podliehal na zaciatku, ale potom z podstaty odisiel - § 67/1 totiz neriesi otazku odchodu majetku z podstaty, co samozrejme vobec nie je vylucene.

Ale urcite by k prechodu doslo, ak by odstupenie nastalo pred vyhlasenim konkurzu/restrukturalizacie, resp. v reorganizacii (v CR). Co uplne staci na to, aby to bolo dostatocne zavazne. A takemu odchodu majetku od dlznika bez nahrady nie je mozne nijak odporovat.

Urcite to je dalsi argument proti takejto interpretacii a proti celej teorii jednoty, ale v ramci nej podla mna argument o potrebe vecneho prava kupujuceho dava zmysel. Totiz, mne sa zda, ze k tej celej teorii v ceskej literature neprebehla nejaka hlbsia diskusia v Cechach ani na Slovensku, co som videl, vsetky clanky sa tykali nejakeho ciastkoveho aspektu (napr. toho odstupenia - problemom nie je jednotlive riesenie, ale cela teoria)... ale mozno sa mylim, mozno prebehla davnejsie...

Podľa NS ČR "[...] listinná akcie na jméno převoditelná rubopisem a předáním. Toto pravidlo však nelze vztáhnout na zánik vlastnického práva při odstoupení od smlouvy, neboť odstoupením od smlouvy o převodu akcií nedochází k převodu vlastnického práva k akciím, ale k zániku právního titulu, na jehož základě nabyl akcionář vlastnické právo k akciím a obnovuje se původní stav. [...] Obdobná situace nastává i v jiných případech, kdy dochází ke změně vlastníka akcií na jméno jinak než převodem, např. při jejich dědění. Průkazem, na jehož základě dojde ke změně v seznamu akcionářů společnosti, je listina prokazující existenci právního důvodu, v jehož důsledku došlo ke vzniku (obnovení) vlastnického práva k akciím."

(Usnesení Nejvyššího soudu České republiky sp.zn. 29 Cdo 1443/2011, ze dne 15.6.2011)

Zdá sa mi, že ide o opakovanie (podľa môjho názoru nesprávnej) doktríny, že odstúpením dochádza automaticky k obnoveniu vecnoprávnej pozície. Myslím si, že tento záver nemá oporu v zákone vo vzťahu k akciám rovnako ako vo vzťahu k pozemkom. Z § 457 OZ naopak vyplýva, že následkom odstúpenia je vznik záväzku na spätný prevod vlastníckeho práva.